Preskočiť na obsah

Luxembursko

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Luxemburské veľkovojvodstvo
Vlajka Luxemburska Štátny znak Luxemburska
Vlajka Znak
Národné motto:
Mir wëlle bleiwe wat mir sin
(Chceme zostať, čím sme)
Štátna hymna:
Ons Hémécht
(Naša otčina)
Miestny názov  
 • dlhý Grand-Duché de Luxembourg (fr.), Großherzogtum Luxemburg (nem.), Groussherzogtum Lëtzebuerg (lux.)
 • krátky Luxembourg, Luxemburg, Lëtzebuerg
Hlavné mesto Luxemburg
49°36′ s.š. 6°7′ v.d.
Najväčšie mesto Luxemburg
Úradné jazyky francúzština, nemčina, luxemburčina
Regionálne jazyky portugalčina, taliančina, angličtina a iné
Demonym Luxemburčan, Luxemburčanka
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády 		konštitučná monarchia
Henrich I.
Luc Frieden
Vznik 1835 (vyhlásenie)
11. máj 1867 (uznanie)
Susedia Francúzsko, Nemecko, Belgicko
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
2 586,4 km² (168.)  
 km² (0,23 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2023)
 • sčítanie (2021)
 • hustota (2023) 		 
660 809 (163.)
643 941
255/km² (58.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2023
89,095 mld. $ (71.)
135 605 $ (1.)
Index ľudského rozvoja (2022) 0,927 (20.) – veľmi vysoký
Mena euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód LUX / LU
Medzinárodná poznávacia značka L
Internetová doména .lu
Smerové telefónne číslo +352
Gramotnosť: 100%

Súradnice: 49°46′S 6°08′V / 49,77°S 6,13°V / 49.77; 6.13

Luxembursko, dlhý tvar Luxemburské veľkovojvodstvo (lux. Groussherzogtum Lëtzebuerg, nem. Großherzogtum Luxemburg, franc. Grand-Duché de Luxembourg), je malý vnútrozemský štát v západnej Európe. Na západe a severe hraničí s Belgickom, na východe s Nemeckom a na juhu s Francúzskom. Jeho hlavné a najľudnatejšie mesto Luxemburg[1] je jedným zo štyroch inštitucionálnych sídiel Európskej únie (spolu s Bruselom, Frankfurtom a Štrasburgom) a sídlom viacerých inštitúcií EÚ, najmä Súdneho dvora Európskej únie, najvyššieho súdneho orgánu.[2][3] Kultúra, obyvatelia a jazyky Luxemburska sú silne prepojené s jeho francúzskymi a nemeckými susedmi; zatiaľ čo luxemburčina je jediným národným jazykom Luxemburčanov a Luxemburského veľkovojvodstva,[4] francúzština je jediným jazykom pre legislatívu a všetky tri jazyky – luxemburčina, nemčina a francúzština – sa v krajine používajú na administratívne záležitosti.[4]

S rozlohou 2 586 km² je Luxembursko siedmou najmenšou krajinou Európy. V roku 2023 malo 660 809 obyvateľov, čo z neho robí jednu z najmenej zaľudnených krajín v Európe,[5] hoci s najvyšším prírastkom obyvateľstva;[6] cudzinci tvoria takmer polovicu obyvateľstva. Luxembursko je zastupiteľskou demokraciou, na čele ktorej stojí konštitučný monarcha, veľkovojvoda Henrich I., čo z neho robí jediné zostávajúce suverénne veľkovojvodstvo na svete.

Luxembursko je vyspelá krajina s vyspelou ekonomikou a jedným z najvyšších HDP na obyvateľa na svete podľa odhadov MMF a Svetovej banky. Úroveň ľudského rozvoja a rovnosti LGBT v krajine patrí k najvyšším v Európe.[7] Historické mesto vrátane jeho opevnenia bolo v roku 1994 vyhlásené za svetové dedičstvo UNESCO vďaka výnimočnej zachovalosti jeho rozsiahleho opevnenia a historických štvrtí.[8] Luxembursko je zakladajúcim členom Európskej únie,[9] OECD, OSN, NATO a Beneluxu.[10][11] V rokoch 2013 a 2014 bolo prvýkrát členom Bezpečnostnej rady OSN.[12]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Za začiatok histórie Luxemburska sa považuje rok 963, keď gróf Siegfried získal od cisárskeho opátstva svätého Maximina v neďalekom Trieri skalnatý výbežok a jeho opevnenie z rímskej doby, známe ako Lucilinburhuc, "malý hrad", a okolie.[13] Siegfriedovi potomkovia zväčšovali svoje územie prostredníctvom sobášov, výbojov a vazalstva. Do konca 13. storočia vládli luxemburskí grófi na rozsiahlom území.[14] V roku 1308 sa luxemburský gróf Henrich VII. stal rímskym kráľom a neskôr cisárom Svätej ríše rímskej;[15] z rodu Luxemburgovcov vzišli počas vrcholného stredoveku štyria cisári Svätej ríše rímskej. V roku 1354 povýšil Karol IV. grófstvo na Luxemburské vojvodstvo.[16] Vojvodstvo sa nakoniec stalo súčasťou Burgundského kraja a potom jednou zo sedemnástich provincií habsburského Nizozemska.[17]

V priebehu storočí sa mesto a pevnosť Luxemburg – s veľkým strategickým významom vďaka svojej polohe medzi Francúzskym kráľovstvom a územím Habsburgovcov – postupne vybudovali ako jedno z najrenomovanejších opevnení v Európe.[18] Po tom, čo Luxembursko patrilo Francúzsku za vlády Ľudovíta XIV. aj Rakúsku za vlády Márie Terézie, sa stalo súčasťou Prvej francúzskej republiky a cisárstva za vlády Napoleona.[19]

Dnešný štát Luxembursko vznikol prvýkrát na Viedenskom kongrese v roku 1815. Veľkovojvodstvo s mohutnou pevnosťou sa stalo nezávislým štátom v osobnom vlastníctve holandského kráľa Viliama I. s pruskou posádkou, ktorá mala mesto strážiť pred ďalším vpádom z Francúzska.[20][16] V roku 1839, po nepokojoch belgickej revolúcie, bola čisto francúzsky hovoriaca časť Luxemburska odstúpená Belgicku a luxembursky hovoriaca časť (okrem Arelerlandu, oblasti okolo Arlonu) sa stala dnešným štátom Luxembursko.[20]

Pred rokom 963 n.l.

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé stopy osídlenia na území dnešného Luxemburska pochádzajú z obdobia paleolitu, teda spred približne 35 000 rokov. Od 2. storočia pred n. l. sa v oblasti medzi riekami Rýn a Mása usadili keltské kmene.

O šesť storočí neskôr Rimania pomenovali keltské kmene obývajúce presne tieto regióny súhrnným názvom Treveriovia. V Luxembursku bolo objavených mnoho príkladov archeologických nálezov dokazujúcich ich existenciu, z ktorých najznámejší je Oppidum z Titelbergu.

Približne v rokoch 58 až 51 pred Kr. vtrhli do krajiny Rimania, keď Július Cézar dobyl Galiu a časť Germánie až po hranicu s Rýnom, a tak sa oblasť dnešného Luxemburska stala na nasledujúcich 450 rokov súčasťou Rímskej ríše, ktorá žila v relatívnom mieri v rámci Pax Romana.

Podobne ako Kelti v Galii, aj Kelti v Luxembursku si osvojili rímsku kultúru, jazyk, morálku a spôsob života, vďaka čomu sa v skutočnosti stali niečím, čo historici neskôr označili za galsko-rímsku civilizáciu. Medzi dôkazy z tohto obdobia patria Dalheim Ricciacum a Vichtenská mozaika, ktoré sú vystavené v Národnom múzeu histórie a umenia v Luxemburgu.

Od 4. storočia na toto územie prenikali germánski Frankovia a v roku 406 n. l. sa stalo súčasťou Franskej ríše. Sálski Frankovia, ktorí sa usadili v tejto oblasti, sa často označujú za tých, ktorí priniesli germánsky jazyk do dnešného Luxemburska, pretože starú frančinu, ktorou hovorili, považujú jazykovedci za priameho predchodcu moselského franského dialektu, z ktorého sa neskôr vyvinul okrem iného aj dnešný luxemburský jazyk.[21]

Strana textu zo Zlatého kódexu z Echternachu, významného zachovaného kódexu, ktorý vznikol v opátstve Echternach v 11. storočí.

Christianizácia Luxemburska sa zvyčajne datuje do konca 7. storočia. Najznámejšou postavou v tejto súvislosti je Willibrord, northumbrijský misionársky svätec, ktorý spolu s ďalšími mníchmi založil v roku 698 n. l. opátstvo Echternach. O niekoľko storočí sa opátstvo stalo jedným z najvplyvnejších opátstiev severnej Európy. V 11. storočí tu vznikol Zlatý kódex z Echternachu, významný zachovaný kódex písaný výlučne zlatým atramentom. V tomto období sa v Echternachu vyrábala aj tzv. cisárska biblia a Zlaté evanjeliá Henricha III.

Vznik a rozšírenie Luxemburského grófstva (963 – 1312)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po viacnásobnom rozdelení Karolínskej ríše, ktoré sa začalo Verdunskou zmluvou v roku 843, sa dnešné luxemburské územie postupne stalo súčasťou Stredofranskej ríše (843 – 855), Lotharingie (855 – 959) a nakoniec Lotrinského vojvodstva (959 – 1059), ktoré sa samo stalo súčasťou Svätej ríše rímskej.

Písomne zaznamenané dejiny Luxemburska sa začínajú získaním Lucilinburhucu (dnes Luxemburský hrad), ktorý sa nachádza na skale Bock, ardenským grófom Siegfriedom v roku 963 prostredníctvom výmenného aktu s opátstvom svätého Maximina v Trevíri.[22] Okolo tejto pevnosti postupne vzniklo mesto, ktoré sa stalo centrom štátu s veľkou strategickou hodnotou v rámci Lotrinského vojvodstva.[8] V priebehu rokov pevnosť rozširovali Siegfriedovi potomkovia a v roku 1083 sa jeden z nich, Konrád I., ako prvý nechal titulovať "luxemburským grófom" a spolu s tým fakticky vytvoril nezávislé Luxemburské grófstvo (ktoré bolo stále štátom v rámci Svätej ríše rímskej).

Do polovice 13. storočia sa luxemburským grófom podarilo získať značné bohatstvo a moc a rozšíriť svoje územie od rieky Mása až po Moselu. V čase vlády Henricha V. boli Bitburg, La Roche-en-Ardenne, Durbuy, Arlon, Thionville, Marville, Longwy a v roku 1264 aj konkurenčné grófstvo Vianden (a s ním Sv. Vít a Schleiden) buď priamo pripojené, alebo sa stali vazalskými štátmi luxemburského grófstva. Jediný väčší neúspech počas ich mocenského vzostupu nastal v roku 1288, keď Henrich VI. a jeho traja bratia zahynuli v bitke pri Worringene, keď sa neúspešne pokúšali pripojiť k svojmu kráľovstvu Limburské vojvodstvo. Napriek porážke však bitka pri Worringene pomohla luxemburským grófom dosiahnuť vojenskú slávu, ktorá im dovtedy chýbala, keďže svoje územie zväčšovali najmä prostredníctvom dedičstiev, manželstiev a lén.

Vzostup luxemburských grófov vyvrcholil, keď sa Henrich VII. stal rímskym kráľom, kráľom Talianska a napokon v roku 1312 cisárom Svätej ríše rímskej.

Zlatý vek: rod Luxemburgovcov bojuje o nadvládu v strednej Európe (1312 – 1443)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po nástupe Henricha VII. na cisársky trón začala dynastia Luxemburgovcov vládnuť nielen Svätej ríši rímskej, ale rýchlo začala získavať čoraz väčší vplyv aj v ostatných častiach strednej Európy.

Henrichov syn Ján Slepý sa okrem luxemburského grófa stal aj českým kráľom. Zostáva významnou postavou luxemburských dejín a folklóru a mnohí historici ho považujú za stelesnenie rytierstva v stredoveku. Je známy aj tým, že v roku 1340 založil Schueberfouer a v roku 1346 hrdinsky zahynul v bitke pri Kreščaku. Ján Slepý je v Luxembursku považovaný za národného hrdinu.

Karol IV., cisár Svätej ríše rímskej a český kráľ v 14. storočí z rodu Luxemburgovcov.

V 14. a na začiatku 15. storočia vládli ako cisári Svätej ríše rímskej a českí králi ďalší traja členovia rodu Luxemburgovcov: Jánovi potomkovia Karol IV., Žigmund (ktorý bol aj uhorským a chorvátskym kráľom) a Václav IV. Karol IV. vytvoril dlho platnú Zlatú bulu z roku 1356, dekrét, ktorý stanovil dôležité aspekty ústavného usporiadania ríše. Luxembursko zostalo nezávislým lénom (grófstvom) Svätej ríše rímskej a v roku 1354 ho Karol IV. povýšil na vojvodstvo, pričom jeho nevlastný brat Václav I. sa stal prvým luxemburským vojvodom. Zatiaľ čo jeho príbuzní boli zaneprázdnení vládnutím a rozširovaním svojej moci v rámci Svätej ríše rímskej a na iných územiach, Václav v roku 1364 pripojil Chinské grófstvo a spolu s ním dosiahlo územie nového Luxemburského vojvodstva najväčší rozsah.

Počas týchto 130 rokov luxemburský rod súperil s habsburským rodom o nadvládu v rámci Svätej ríše rímskej a strednej Európy. Všetko sa skončilo v roku 1443, keď luxemburský rod postihla nástupnícka kríza, ktorú urýchlila absencia mužského dediča, ktorý by nastúpil na trón. Keďže Žigmund aj Alžbeta Görlitzská boli bez dedičov, všetky majetky luxemburskej dynastie sa prerozdelili medzi európsku šľachtu. Luxemburské vojvodstvo sa stalo majetkom Filipa Dobrého, burgundského vojvodu.

Keďže rod Luxemburgovcov vymrel a Luxembursko sa teraz stalo súčasťou Burgundského Nizozemska, znamenalo to začiatok takmer 400 rokov cudzej nadvlády nad Luxemburskom.

Luxembursko pod vládou Habsburgovcov a opakované francúzske vpády (1444 – 1794)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1482 zdedil Filip Pekný celé vtedajšie habsburské Nizozemsko a s ním aj Luxemburské vojvodstvo. Takmer 320 rokov zostalo Luxembursko majetkom mocného rodu Habsburgovcov, najprv pod rakúskou vládou (1506 – 1556), potom pod španielskou vládou (1556 – 1714) a potom sa opäť vrátilo pod rakúsku vládu (1714 – 1794). Luxemburské vojvodstvo sa stalo majetkom Habsburgovcov a podobne ako mnohé krajiny v Európe v tom čase sa výrazne zapojilo do mnohých konfliktov o nadvládu v Európe medzi krajinami v habsburskom vlastníctve a Francúzskym kráľovstvom.

V roku 1542 francúzsky kráľ František I. dvakrát napadol Luxembursko, ale Habsburgovcom pod vedením Karola V. sa zakaždým podarilo vojvodstvo znovu získať.

V roku 1556 sa Luxembursko stalo súčasťou Španielskeho Nizozemska, a keď sa Francúzsko a Španielsko dostali do vojny v roku 1635, vyústilo to do Pyrenejského mieru, v ktorej sa rozhodlo o prvom rozdelení Luxemburska. Na základe tejto zmluvy Španielsko odstúpilo luxemburské pevnosti Stenay, Thionville a Montmédy a okolité územie Francúzsku, čím sa po prvýkrát po stáročiach fakticky zmenšila rozloha Luxemburska.

V súvislosti s deväťročnou vojnou v roku 1684 Francúzsko opäť napadlo Luxembursko, dobylo ho a okupovalo až do roku 1697, keď ho vrátilo Španielom, aby si získalo podporu Bourbonovcov počas predohry k vojne o španielske dedičstvo. Keď v roku 1701 vypukla vojna, Luxembursko a Španielske Nizozemsko spravovala profrancúzska frakcia pod vedením bavorského kurfirsta Maximiliána II. Emanuela a postavila sa na stranu Bourbonovcov. Vojvodstvo bolo následne počas konfliktu obsadené prorakúskymi spojeneckými vojskami a po jeho skončení v roku 1714 pripadlo Rakúsku.

Luxembursko pod francúzskou nadvládou (1794 – 1815)

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vojny prvej koalície revolučné Francúzsko opäť napadlo rakúske Nizozemsko a s ním aj Luxembursko. V rokoch 1793 a 1794 bola väčšina vojvodstva pomerne rýchlo dobytá a francúzska revolučná armáda sa dopustila mnohých zverstiev a plienenia luxemburského civilného obyvateľstva a opátstiev, z ktorých najznámejšie boli masakry v Differdange a Dudelange, ako aj zničenie opátstiev Clairefontaine, Echternach a Orval.[23][24] Pevnosť Luxemburg však odolávala takmer 7 mesiacov, kým sa rakúske jednotky, ktoré ju bránili, vzdali. Dlhá obrana Luxemburgu viedla Lazara Carnota k tomu, že nazval Luxemburg "po Gibraltári najlepšou pevnosťou na svete", z čoho vznikla prezývka mesta Gibraltár severu.

Luxembursko bolo pripojené k Francúzsku ako departement, čo bolo formálne potvrdené zmluvou z Campoformia v roku 1797. Od začiatku okupácie noví francúzski úradníci v Luxembursku, ktorí hovorili len po francúzsky, zaviedli mnohé republikánske reformy, medzi nimi aj princíp laickosti, čo v silne katolíckom Luxembursku vyvolalo pobúrenie. Okrem toho bola francúzština zavedená ako jediný úradný jazyk a Luxemburčanom bol znemožnený prístup ku všetkým štátnym službám. Keď francúzska armáda zaviedla vojenskú službu pre miestne obyvateľstvo, vypukli nepokoje, ktoré vyvrcholili v roku 1798, keď luxemburskí roľníci začali povstanie. Hoci sa Francúzom podarilo túto vzburu nazvanú Klëppelkrich rýchlo potlačiť, mala hlboký vplyv na historickú pamäť krajiny a jej občanov.

Mnohé republikánske myšlienky tohto obdobia však majú na Luxembursko trvalý vplyv aj naďalej; jedným z mnohých príkladov je zavedenie Napoleonovho občianskeho zákonníka, ktorý bol zavedený v roku 1804 a platí dodnes.

Národné prebudenie a nezávislosť (1815 – 1890)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke Napoleona v roku 1815 bolo Luxemburské vojvodstvo obnovené. Keďže však toto územie bolo v minulosti súčasťou Svätej ríše rímskej, ako aj habsburského Nizozemska, Pruské kráľovstvo aj Spojené kráľovstvo nizozemské si teraz nárokovali na jeho vlastníctvo. Na Viedenskom kongrese veľmoci rozhodli, že Luxembursko sa stane členským štátom novovytvoreného Nemeckého spolku, ale zároveň sa v personálnej únii stane hlavou štátu holandský kráľ Viliam I. Aby sa vyhovelo Prusku, rozhodlo sa, že nielen luxemburská pevnosť bude obsadená pruskými vojskami, ale aj to, že veľké časti luxemburského územia (najmä oblasti okolo Bitburgu a Sankt Vithu) sa stanú pruským majetkom. Tým sa Luxemburské vojvodstvo po druhýkrát zmenšilo a vo všeobecnosti je známe ako druhé delenie Luxemburska. Ako kompenzácia za túto stratu sa rozhodlo povýšiť vojvodstvo na veľkovojvodstvo, čím holandskí monarchovia získali dodatočný titul luxemburského veľkovojvodu.

Po tom, ako sa Belgicko po víťaznej belgickej revolúcii v rokoch 1830 – 1831 stalo nezávislou krajinou, nárokovalo si celé Luxemburské veľkovojvodstvo ako súčasť Belgicka, avšak holandský kráľ, ktorý bol zároveň luxemburským veľkovojvodom, ako aj Prusko nechceli stratiť kontrolu nad mocnou luxemburskou pevnosťou a s belgickými nárokmi nesúhlasili. Spor sa mal vyriešiť na Londýnskej zmluve v roku 1839, kde sa rozhodlo o treťom delení Luxemburska. Tentoraz sa územie zmenšilo o viac ako polovicu, keďže prevažne frankofónna západná časť krajiny (ale aj vtedajšia luxemburskojazyčná časť Arelerlandu) prešla do nového belgického štátu, čím Luxembursko získalo svoje dnešné hranice. Zmluvou z roku 1839 sa tiež ustanovila úplná nezávislosť zostávajúceho nemecky hovoriaceho Luxemburského veľkovojvodstva.[25][26]

V roku 1842 sa Luxembursko pripojilo k nemeckej colnej únii (Zollverein). To malo za následok otvorenie nemeckého trhu, rozvoj luxemburského oceliarskeho priemyslu a rozšírenie luxemburskej železničnej siete v rokoch 1855 až 1875.

Po luxemburskej kríze v roku 1866, ktorá takmer viedla k vojne medzi Pruskom a Francúzskom, keďže obe strany nechceli, aby druhá strana prevzala vplyv nad Luxemburskom a jeho mohutnou pevnosťou, bola nezávislosť a neutralita veľkovojvodstva potvrdená druhou londýnskou zmluvou a Prusko bolo nakoniec ochotné stiahnuť svoje vojská z luxemburskej pevnosti pod podmienkou, že opevnenia budú zbúrané. To sa stalo ešte v tom istom roku. V čase prusko-francúzskej vojny v roku 1870 bola neutralita Luxemburska rešpektovaná a Francúzsko ani Nemecko krajinu nenapadli.

V dôsledku opakujúcich sa sporov medzi hlavnými európskymi mocnosťami sa u obyvateľov Luxemburska postupne rozvíjalo vedomie nezávislosti a v 19. storočí došlo k národnému prebudeniu. Obyvatelia Luxemburska sa začali označovať za Luxemburčanov, a nie za súčasť jedného z väčších okolitých národov. Toto vedomie Mir wëlle bleiwe wat mir sinn ("Chceme zostať tým, čím sme") vyvrcholilo v roku 1890, keď sa konečne urobil posledný krok k úplnej nezávislosti: v dôsledku nástupníckej krízy holandskej monarchie sa prestal používať titul luxemburského veľkovojvodu. Počnúc Adolfom Nassausko-Weilburským malo mať veľkovojvodstvo vlastnú monarchiu, čím sa potvrdila jeho úplná nezávislosť.

Dve nemecké okupácie a medzivojnová politická kríza (1890 – 1945)

[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1914 počas prvej svetovej vojny Nemecké cisárstvo porušilo neutralitu Luxemburska tým, že ho napadlo, aby porazilo Francúzsko.[27] Napriek nemeckej okupácii si však Luxembursko mohlo zachovať veľkú časť svojej nezávislosti a politických mechanizmov. Nevediac o tom, že Nemecko v prípade nemeckého víťazstva tajne plánovalo anektovať veľkovojvodstvo (septembrový program), luxemburská vláda naďalej presadzovala politiku prísnej neutrality. Luxemburské obyvateľstvo však neverilo, že Nemecko má dobré úmysly, a obávalo sa, že Luxembursko anektuje. Približne 1 000 Luxemburčanov slúžilo vo francúzskej armáde.[28]

Po vojne veľkovojvodkyňu Máriu-Adélaïde mnohí ľudia (vrátane francúzskej a belgickej vlády) považovali za kolaborantku s Nemcami a čoraz hlasnejšie sa ozývali výzvy na jej abdikáciu a zriadenie republiky. Po ústupe nemeckej armády sa komunisti v Luxemburgu a Esch-sur-Alzette pokúsili založiť sovietsku robotnícku republiku podobnú tým, ktoré vznikali v Nemecku, ale tieto pokusy trvali len 2 dni. V novembri 1918 bol návrh v poslaneckej snemovni požadujúci zrušenie monarchie zamietnutý tesne 21 hlasmi proti 19 (3 sa zdržali hlasovania).

Francúzsko spochybňovalo neutralitu luxemburskej vlády a najmä Marie-Adélaïdy počas vojny a v oboch krajinách silneli výzvy na pripojenie Luxemburska k Francúzsku alebo Belgicku. V januári 1919 sa jedna rota luxemburskej armády vzbúrila a vyhlásila sa za armádu novej republiky, ale francúzske jednotky zasiahli a vzburu potlačili. Napriek tomu nelojálnosť, ktorú prejavili jej vlastné ozbrojené sily, bola pre Máriu-Adélaïde príliš veľká a o päť dní neskôr abdikovala v prospech svojej sestry Šarloty. V tom istom roku sa v ľudovom referende 77,8 % obyvateľov Luxemburska vyslovilo za zachovanie monarchie a odmietlo zriadenie republiky. V tomto období Belgicko presadzovalo anexiu Luxemburska. Všetky takéto požiadavky však boli nakoniec na Parížskej mierovej konferencii zamietnuté, čím sa Luxembursku zabezpečila nezávislosť.

V roku 1940, po vypuknutí druhej svetovej vojny, bola neutralita Luxemburska opäť porušená, keď do krajiny "úplne bezdôvodne" vstúpil Wehrmacht nacistického Nemecka.[29] Na rozdiel od prvej svetovej vojny sa počas nemeckej okupácie Luxemburska počas druhej svetovej vojny s krajinou zaobchádzalo ako s nemeckým územím a neformálne sa pripojila k susednej provincii nacistického Nemecka, Gau Moselland. Tentoraz Luxembursko nezostalo neutrálne, keďže luxemburská exilová vláda so sídlom v Londýne podporovala Spojencov a vyslala malú skupinu dobrovoľníkov, ktorí sa zúčastnili na invázii v Normandii, a v okupovanej krajine sa vytvorili viaceré odbojové skupiny.[30][31]

Vzhľadom na to, že 2,45 % predvojnového obyvateľstva bolo zabitých a tretina všetkých budov v Luxembursku bola zničená alebo ťažko poškodená (najmä v dôsledku bitky o Ardeny), utrpelo Luxembursko najvyššie takéto straty v západnej Európe, ale jeho oddanosť spojeneckému vojnovému úsiliu nebola nikdy spochybnená. Približne 1 000 – 2 500 luxemburských Židov bolo zavraždených počas holokaustu.

Integrácia do NATO a Európskej únie (1945 – súčasnosť)

[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkovojvodstvo sa v roku 1945 stalo zakladajúcim členom Organizácie Spojených národov. Neutrálny štatút Luxemburska podľa ústavy sa formálne skončil v roku 1948 a v apríli 1949 sa stalo aj zakladajúcim členom NATO. Počas studenej vojny sa Luxembursko naďalej angažovalo na strane západného bloku. Začiatkom päťdesiatych rokov bojoval malý kontingent vojakov v kórejskej vojne.[32] Luxemburské jednotky boli nasadené aj v Afganistane na podporu ISAF.[33]

V 50. rokoch 20. storočia sa Luxembursko stalo jednou zo šiestich zakladajúcich krajín Európskych spoločenstiev po založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1952 a následnom vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu v roku 1958. V roku 1993 boli prvé dve z nich začlenené do Európskej únie. Spolu s Robertom Schumanom (jedným z otcov zakladateľov EÚ), Pierrom Wernerom (považovaným za otca eura), Gastonom Thornom, Jacquesom Santerom a Jeanom-Claudom Junckerom (všetci bývalí predsedovia Európskej komisie) luxemburskí politici významne prispeli k vzniku a etablovaniu EÚ. V roku 1999 Luxembursko vstúpilo do eurozóny. Následne bola krajina zvolená za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN (2013 - 2014).

Oceliarsky priemysel využívajúci bohaté ložiská železnej rudy na začiatku 20. storočia poháňal industrializáciu Luxemburska.[34] Po úpadku oceliarskeho priemyslu v 70. rokoch 20. storočia sa krajina zamerala na etablovanie sa ako svetové finančné centrum a vyvinula sa na bankové centrum, ktoré má dobrú povesť. Od začiatku 21. storočia sa jeho vlády zameriavajú na rozvoj krajiny na znalostnú ekonomiku, pričom bola založená Luxemburská univerzita a národný vesmírny program.

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Najväčšie mestá sú Luxemburg, Esch-sur-Alzette, Dudelange a Differdange.

Luxembursko je jednou z najmenších európskych krajín a spomedzi 194 nezávislých krajín sveta sa nachádza na 168. mieste podľa rozlohy; jeho rozloha je približne 2 586 km², dĺžka 82 km a šírka 57 km. Leží medzi 49° a 51° severnej zemepisnej šírky a 5° a 7° východnej zemepisnej dĺžky.[35]

Na východe Luxembursko susedí s nemeckými spolkovými krajinami Porýnie-Falcko a Sársko a na juhu s francúzskym regiónom Grand Est (Lotrinsko). Na západe hraničí veľkovojvodstvo s belgickým Valónskom, konkrétne s belgickými provinciami Luxembourg a Li��ge, ktorých časť tvorí nemecky hovoriace spoločenstvo Belgicka na západe a na severe.

Severná tretina krajiny sa nazýva Éislek alebo Oesling a je súčasťou Ardén. Prevládajú tu kopce a nízke pohoria vrátane Kneiffu pri Wilwerdange,[36] ktorý je najvyšším bodom s výškou 560 metrov. Ďalšími pohoriami sú Buurgplaatz s výškou 559 metrov pri Huldange a Napoléonsgaard s výškou 554 metrov pri Rambrouche. Región je riedko osídlený, len jedno mesto (Wiltz) má viac ako päťtisíc obyvateľov.

Južné dve tretiny krajiny sa nazývajú Guttland a sú hustejšie osídlené ako Éislek. Krajina je tu rozmanitejšia a možno ju rozdeliť na päť geografických subregiónov. Luxemburská plošina v južnej časti stredného Luxemburska je rozsiahly, plochý pieskovcový útvar a nachádza sa tu mesto Luxemburg. Malé Švajčiarsko na východe Luxemburska má skalnatý terén a husté lesy. Údolie rieky Mosely je najnižšie položený región, ktorý sa tiahne pozdĺž juhovýchodnej hranice. Červené krajiny na krajnom juhu a juhozápade sú priemyselným srdcom Luxemburska a sídlom mnohých najväčších luxemburských miest.

Hranicu medzi Luxemburskom a Nemeckom tvoria tri rieky: Mosela, Sauer a Our. Ďalšie významné rieky sú Alzette, Attert, Clerve a Wiltz. Údolia stredného Saueru a Attertu tvoria hranicu medzi Guttlandom a Éislekom.

Životné prostredie

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa indexu environmentálnej výkonnosti za rok 2012 je Luxembursko jedným z najlepších štátov na svete v oblasti ochrany životného prostredia, keď sa umiestnilo na 4. mieste zo 132 hodnotených krajín. V roku 2020 sa umiestnilo na druhom mieste zo 180 krajín.[37] Luxemburg sa umiestnil na 6. mieste v prvej desiatke najpríjemnejších miest na svete podľa agentúry Mercer's.[38] Krajina chce do 10 rokov znížiť emisie skleníkových plynov o 55 % a do roku 2050 dosiahnuť nulové emisie. Chce tiež päťnásobne zvýšiť podiel ekologického poľnohospodárstva.[39] Jeho priemerné bodové hodnotenie indexu integrity lesnej krajiny v roku 2019 bolo 1,12/10, čo ho radí na 164. miesto na svete zo 172 krajín.

Podnebie

[upraviť | upraviť zdroj]

Luxembursko má oceánske podnebie (Köppen: Cfb), ktoré sa vyznačuje vysokým množstvom zrážok, najmä koncom leta. Letá sú teplé a zimy chladné.

Vláda a politika

[upraviť | upraviť zdroj]
Sála Poslaneckej snemovne, miesto zasadania luxemburského národného zákonodarného zboru, Poslaneckej snemovne, v Luxemburgu.

Luxembursko je označované za " úplnú demokraciu"[40] s parlamentnou demokraciou na čele s konštitučným monarchom. Výkonnú moc vykonáva veľkovojvoda a kabinet, ktorý pozostáva z niekoľkých členov s titulmi minister, ministerský delegát alebo štátny tajomník, na čele ktorých stojí predseda vlády.[41] Súčasná luxemburská ústava, ktorá je najvyšším zákonom Luxemburska, bola pôvodne prijatá 17. októbra 1868.[42] Ústava bola naposledy upravená 1. júla 2023.[43]

Veľkovojvoda má právomoc rozpustiť zákonodarný zbor a v takom prípade sa musia do troch mesiacov konať nové voľby. Od roku 1919 však suverenita patrí národu a vykonáva ju veľkovojvoda v súlade s ústavou a zákonom.[44]

Veľkovojvodský palác v Luxemburgu, oficiálne sídlo luxemburského veľkovojvodu.

Zákonodarnú moc má Poslanecká snemovňa, jednokomorový zákonodarný zbor zložený zo šesťdesiatich poslancov, ktorí sú volení v priamych voľbách na päť rokov zo štyroch volebných obvodov. Druhý orgán, Štátna rada (Conseil d'État), zložená z 21 radových občanov menovaných veľkovojvodom, radí Poslaneckej snemovni pri tvorbe právnych predpisov.[45]

Luxembursko má tri nižšie súdy (justices de paix; v Esch-sur-Alzette, v Luxemburgu a v Diekirchu), dva okresné súdy (Luxemburg a Diekirch) a Najvyšší súd (Luxemburg), ktorý zahŕňa odvolací súd a kasačný súd. V hlavnom meste sídli aj Administratívny tribunál a Správny súd, ako aj Ústavný súd.

Administratívne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Luxembursko je rozdelené na 12 kantónov, ktoré sa ďalej delia na 100 obcí.[46] Dvanásť z nich má štatút mesta, pričom najväčším mestom je Luxemburg.[47]

Delenie a kantóny Luxemburska
V rokoch 1659 až 1839 došlo k trom deleniam Luxemburska. Spolu zmenšili územie Luxemburska z 10 700 km2 na súčasnú rozlohu 2 586 km2. Zvyšok tvoria časti dnešného Belgicka, Francúzska a Nemecka.
Luxemburské kantóny: Capellen(1) – Clervaux(2) – Diekirch(3) – Echternach(4) – Esch-sur-Alzette(5) – Grevenmacher(6) – Luxemburg(7) – Mersch(8) – Redange(9) – Remich(10) – Vianden(11) – Wiltz(12)

Zahraničné vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]

Luxembursko je dlhodobo významným podporovateľom európskej politickej a hospodárskej integrácie. V roku 1921 Luxembursko a Belgicko vytvorili Belgicko-luxemburskú hospodársku úniu (BLEU) s cieľom vytvoriť režim vzájomne zameniteľnej meny a spoločných ciel. Luxembursko je členom Hospodárskej únie Beneluxu a bolo jedným zo zakladajúcich členov Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnes Európska únia). Je tiež členom schengenskej skupiny (pomenovanej podľa luxemburskej obce Schengen, kde boli podpísané dohody). Väčšina Luxemburčanov zároveň dlhodobo verí, že európska jednota má zmysel len v kontexte dynamických transatlantických vzťahov, a preto tradične presadzuje pronatovskú a proamerickú zahraničnú politiku.

Luxemburg sa považuje za hlavné mesto Európy a je sídlom Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho dvora audítorov, Európskej investičnej banky, Štatistického úradu Európskej únie (Eurostat) a ďalších dôležitých orgánov EÚ. Sekretariát Európskeho parlamentu sídli v Luxemburgu, ale Parlament zvyčajne zasadá v Bruseli a niekedy v Štrasburgu.[48] V Luxemburgu sídli aj Súdny dvor EZVO, ktorý je zodpovedný za troch členov EZVO, ktorí sú súčasťou jednotného európskeho trhu na základe Dohody o EHP.[49]

Vojenstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Luxemburskí vojaci na prehliadke počas Národného dňa, Dňa veľkovojvodu, 23. júna.

Luxemburská armáda sídli prevažne vo svojej kasárni Centre militaire Caserne Grand-Duc Jean na rieke Härebierg v Diekirchu. Generálny štáb sídli v hlavnom meste, État-Major.[50] Armáda je pod civilnou kontrolou, pričom vrchným veliteľom je veľkovojvoda. Na operácie armády dohliada ministerka obrany Yuriko Backesová. Profesionálnym šéfom armády je náčelník obrany, ktorý sa zodpovedá ministrovi a má hodnosť generála.

Keďže Luxembursko nemá prístup k moru, nemá námorníctvo. Sedemnásť lietadiel NATO AWACS je registrovaných ako lietadlá Luxemburska.[51] V súlade so spoločnou dohodou s Belgickom obe krajiny vyčlenili finančné prostriedky na jedno vojenské nákladné lietadlo A400M.

Luxembursko sa zúčastnilo na Eurocorps, prispelo vojenskými jednotkami do misií UNPROFOR a IFOR v bývalej Juhoslávii a zúčastnilo sa s malým kontingentom na misii NATO SFOR v Bosne a Hercegovine. Luxemburské jednotky boli nasadené aj v Afganistane na podporu ISAF. Armáda sa zúčastnila aj na misiách humanitárnej pomoci, napríklad na zriaďovaní utečeneckých táborov pre Kurdov a poskytovaní núdzových zásob Albánsku.[52]

Ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]
Luxembursko je súčasťou schengenského priestoru, jednotného trhu EÚ a eurozóny (tmavomodrá farba).

Stabilné trhové hospodárstvo Luxemburska s vysokými príjmami sa vyznačuje miernym rastom, nízkou infláciou a vysokou úrovňou inovácií. Nezamestnanosť je tradične nízka, hoci v máji 2012 dosiahla 6,1 %, najmä v dôsledku globálnej finančnej krízy v roku 2008.[53] Podľa MMF bolo Luxembursko v roku 2011 druhou najbohatšou krajinou sveta s HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily (PPP) vo výške 80 119 USD. Jeho HDP na obyvateľa v štandarde kúpnej sily predstavoval v roku 2019 261 % priemeru EÚ (100 %). Luxembursko je na 13. mieste v indexe ekonomickej slobody podľa The Heritage Foundation,[54] na 26. mieste v indexe ľudského rozvoja podľa OSN a na 4. mieste v indexe kvality života podľa Economist Intelligence Unit. V globálnom inovačnom indexe sa v roku 2023 umiestnilo na 21. mieste, pričom v roku 2020 bolo na 18. mieste.[55]

Priemyselný sektor, ktorému do 60. rokov 20. storočia dominovala oceľ, sa odvtedy diverzifikoval a zahŕňa aj chemické, gumárenské a iné výrobky. Služby, najmä bankovníctvo a finančníctvo, tvoria väčšinu hospodárskej produkcie. Luxembursko je druhým najväčším centrom investičných fondov na svete (po Spojených štátoch), najvýznamnejším centrom súkromného bankovníctva v eurozóne a popredným európskym centrom pre zaisťovne. Okrem toho sa luxemburská vláda usiluje prilákať internetové startupy, pričom Skype a Amazon sú dve z mnohých internetových spoločností, ktoré presunuli svoje regionálne centrály do Luxemburska. V Luxembursku sa etablovali aj ďalšie high-tech spoločnosti vrátane vývojára/výrobcu 3D skenerov Artec 3D.

V apríli 2009 viedli obavy z luxemburských zákonov o bankovom tajomstve, ako aj z jeho povesti daňového raja k tomu, že ho skupina G20 zaradila na "šedý zoznam" krajín s pochybnými bankovými opatreniami. V reakcii na to krajina čoskoro prijala štandardy OECD týkajúce sa výmeny informácií a následne bola zaradená do kategórie "jurisdikcií, ktoré v podstatnej miere implementovali medzinárodne dohodnutý daňový štandard".[56][57] V marci 2010 Sunday Telegraph informoval, že väčšina zo 4 miliárd dolárov na tajných účtoch Kim Čong-ila sa nachádza v luxemburských bankách. Z luxemburských daňových medzier profituje aj spoločnosť Amazon.co.uk, do ktorej smerujú značné príjmy z Veľkej Británie, ako v apríli 2012 informoval denník The Guardian.[58] Luxembursko sa umiestnilo na treťom mieste v Indexe finančného tajomstva hlavných svetových daňových rajov, ktorý zostavila sieť Tax Justice Network v roku 2011, pričom získalo len o niečo menej bodov ako Kajmanské ostrovy.[59] V roku 2013 sa Luxembursko umiestnilo na druhom mieste v rebríčku najbezpečnejších daňových rajov na svete, hneď za Švajčiarskom.

Začiatkom novembra 2014, len niekoľko dní po tom, ako sa stal šéfom Európskej komisie, bývalého luxemburského premiéra Jeana-Clauda Junckera zasiahli medializované informácie – pochádzajúce z úniku dokumentov známeho ako Luxembourg Leaks -, že Luxembursko sa počas jeho premiérstva zmenilo na hlavné európske centrum vyhýbania sa plateniu daní z príjmov právnických osôb.[60]

Poľnohospodárstvo zamestnávalo v roku 2010 približne 2,1 % aktívneho obyvateľstva Luxemburska, keď tu bolo 2200 poľnohospodárskych podnikov s priemernou rozlohou na jeden podnik 60 hektárov.[61]

Luxembursko má mimoriadne úzke obchodné a finančné väzby s Belgickom a Holandskom (pozri Benelux) a ako člen EÚ využíva výhody otvoreného európskeho trhu.[62]

So 171 miliardami dolárov v máji 2015 sa krajina umiestnila na 11. mieste na svete v držbe amerických štátnych cenných papierov. Do tohto čísla sú však zahrnuté aj cenné papiere vo vlastníctve nerezidentov Luxemburska, ktoré sú však držané na depozitných účtoch v Luxembursku.[63]

V roku 2019 predstavoval verejný dlh Luxemburska 15 687 000 000 USD, čo je 25 554 USD na obyvateľa. Pomer dlhu k HDP bol 22,10 %.[64]

Luxemburský trh práce predstavuje 445 000 pracovných miest, ktoré sú obsadené 120 000 Luxemburčanmi, 120 000 cudzincami s trvalým pobytom v Luxembursku a 205 000 osobami dochádzajúcimi za prácou cez hranice. Títo platia dane v Luxembursku, ale za ich vzdelanie a sociálne práva zodpovedá krajina ich pobytu. To isté platí aj pre dôchodcov. Luxemburská vláda sa nikdy nedelila o svoje daňové príjmy s miestnymi orgánmi na francúzskej hranici. Tento systém sa považuje za jeden z kľúčových faktorov hospodárskeho rastu Luxemburska, ale na úkor pohraničných krajín.[65]

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Luxemburská medzinárodná letecká spoločnosť Luxair sídli na luxemburskom letisku, ktoré je jediným medzinárodným letiskom v krajine.

Luxembursko má cestnú, železničnú a leteckú dopravu a služby. Cestná sieť bola v posledných rokoch výrazne zmodernizovaná a hlavné mesto spája so susedn��mi krajinami 165 km diaľnic.[66] Príchod vysokorýchlostného spojenia TGV do Paríža viedol k rekonštrukcii mestskej železničnej stanice a v roku 2008 bol otvorený nový terminál pre cestujúcich na luxemburskom letisku.[67] Mesto Luxemburg v decembri 2017 opäť zaviedlo električky a v najbližších rokoch sa plánuje otvorenie ľahkých železničných tratí v priľahlých oblastiach.

V Luxembursku pripadá na 1 000 osôb 681 automobilov – viac ako vo väčšine ostatných štátov a prevyšuje počet automobilov v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande, Islande a v ďalších malých štátoch, ako sú Monacké kniežatstvo, San Maríno, Lichtenštajnsko, britské zámorské územie Gibraltár a Brunej.

Luxembursko sa 29. februára 2020 stalo prvou krajinou, ktorá zaviedla bezplatnú verejnú dopravu, ktorá bude takmer úplne financovaná z verejných výdavkov.[68]

Demografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčšie mestá

[upraviť | upraviť zdroj]
Najväčšie mestá Luxemburska (2023)

Luxemburg

Esch-sur-Alzette

# Obec Kantón Populácia

Differdange

Dudelange

1 Luxemburg Luxemburg 132 780
2 Esch-sur-Alzette Esch-sur-Alzette 36 625
3 Differdange Esch-sur-Alzette 29 536
4 Dudelange Esch-sur-Alzette 21 952
5 Pétange Esch-sur-Alzette 20 563
6 Sanem Esch-sur-Alzette 18 333
7 Hesperange Luxemburg 16 433
8 Bettembourg Esch-sur-Alzette 11 422
9 Schifflange Esch-sur-Alzette 11 363
10 Käerjeng Capellen 11 015
Hustota obyvateľstva v Luxembursku podľa obcí. Hlavná mestská oblasť, mesto Luxemburg, sa nachádza v južnej časti krajiny.

Etnicita

[upraviť | upraviť zdroj]
Najväčšie skupiny prisťahovalcov (2023):[69]
  1. Portugal Portugalsko (92 101)
  2. France Francúzsko (49 104)
  3. Italy Taliansko (24 676)
  4. Belgium Belgicko (19 205)
  5. Germany Nemecko (12 678)
  6. Spain Španielsko (9 068)
  7. Romania Rumunsko (6 625)
  8. Ukraine Ukrajina (5 238)
  9. Poland Poľsko (5 130)
  10. India India (4 657)

Obyvatelia Luxemburska sa nazývajú Luxemburčania.[70] Počet prisťahovalcov sa v 20. storočí zvýšil v dôsledku príchodu prisťahovalcov z Belgicka, Francúzska, Talianska, Nemecka a Portugalska, ktorí tvorili najväčšiu skupinu. V roku 2013 malo približne 88 000 Luxemburčanov portugalskú národnosť.[71] V roku 2013 tu trvalo žilo 537 039 obyvateľov, z ktorých 44,5 % malo cudzí pôvod alebo boli cudzími štátnymi príslušníkmi; najpočetnejšou cudzou etnickou skupinou boli Portugalci, ktorí tvorili 16,4 % z celkového počtu obyvateľov, nasledovali Francúzi (6,6 %), Taliani (3,4 %), Belgičania (3,3 %) a Nemci (2,3 %). Ďalších 6,4 % pochádzalo z iných krajín EÚ a zvyšných 6,1 % z iných krajín mimo EÚ, ale prevažne z iných európskych krajín.[72]

Od začiatku juhoslovanských vojen sa do Luxemburska prisťahovalo veľa ľudí z Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory a Srbska. Ročne do Luxemburska prichádza viac ako 10 000 nových prisťahovalcov, väčšinou zo štátov EÚ, ako aj z východnej Európy. V roku 2000 žilo v Luxembursku 162 000 prisťahovalcov, čo predstavovalo 37 % celkovej populácie. Odhaduje sa, že v roku 1999 bolo v Luxembursku 5 000 nelegálnych prisťahovalcov.[73]

Jazyky

[upraviť | upraviť zdroj]

V Luxembursku je luxemburčina (Lëtzebuergesch) uzákoneným národným jazykom od 24. februára 1984. Francúzština, nemčina a luxemburčina sú tri úradné jazyky.

Francúzština je zároveň jazyk legislatívny a súdny. Daňová správa a katastrálne úrady sú prevažne germanofónne z historických dôvodov. Luxembursko prijalo model daňovej správy od Nemecka počas Prvej svetovej vojny. Úradné dokumenty sú všeobecne vyhotovované v nemčine a francúzštine (vyhlásenie o príjmoch, napr.) Určitá oficiálna písomná komunikácia je konaná v štyroch základných jazykoch: francúzština, nemčina, angličtina a portugalčina (napr. značky mier a váh v nukleárnej bezpečnosti, v projektoch európskej ústavy). Materské školy používajú luxemburčinu, výuka čítania a písania v nemčine na základných školách. Francúzština je vyučovaná od 7 rokov veku, je používaná v administratívnom štátnom systéme a justícii spolu s nemčinou. Francúzština zostala jediným jazykom pre tvorbu zákonov.

Okolo 15 % populácie je portugalského pôvodu. Angličtina je používaná v každodennom živote a študuje sa na všetkých lýceách.

Informácie o doprave sú rovnako vo francúzskom jazyku.

Najpoužívanejšie jazyky v krajine sú luxemburčina, nemčina, francúzština.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Katedrála Notre-Dame, Luxemburg

Luxembursko je sekulárny štát, ale štát uznáva niektoré náboženstvá ako oficiálne predpísané náboženstvá. To dáva štátu možnosť podieľať sa na správe náboženstva a menovaní duchovných, za čo štát platí určité prevádzkové náklady a mzdy. Medzi náboženstvá, na ktoré sa vzťahujú tieto opatrenia, patria katolicizmus, judaizmus, grécke pravoslávne náboženstvo, anglikánske náboženstvo, ruské pravoslávne náboženstvo, luteránstvo, kalvinizmus, mennonitizmus a islam.[74]

Od roku 1980 je pre vládu nezákonné zhromažďovať štatistiky o náboženskej viere alebo praktikách.[75] Podľa odhadu CIA Factbook z roku 2000 je 87 % Luxemburčanov katolíkov vrátane veľkovojvodskej rodiny, zvyšných 13 % tvoria protestanti, pravoslávni kresťania, židia, moslimovia a osoby iného alebo žiadneho náboženstva.[76] Podľa štúdie Pew Research Center z roku 2010 je 70,4 % kresťanov, 2,3 % moslimov, 26,8 % bez vyznania a 0,5 % iných náboženstiev.[77]

Podľa prieskumu Eurobarometra z roku 2005 44 % luxemburských občanov odpovedalo, že "veria, že existuje Boh", zatiaľ čo 28 % odpovedalo, že "veria, že existuje nejaký duch alebo životná sila", a 22 %, že "neveria, že existuje nejaký duch, boh alebo nejaká živá sila".

Vzdelanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Luxemburská univerzita je jedinou univerzitou v krajine.

Luxemburský vzdelávací systém je trojjazyčný: v prvých ročníkoch základnej školy sa vyučuje v luxemburčine, potom sa prejde na nemčinu a na strednej škole sa vyučuje vo francúzštine.[78] Na ukončenie strednej školy sa vyžaduje znalosť všetkých troch jazykov, ale polovica študentov opúšťa školu bez potvrdenej kvalifikácie, pričom deti prisťahovalcov sú obzvlášť znevýhodnené. Okrem troch národných jazykov sa v rámci povinnej školskej dochádzky vyučuje aj angličtina a väčšina obyvateľov Luxemburska ovláda angličtinu. Posledné dve desaťročia poukázali na rastúci význam angličtiny vo viacerých odvetviach, najmä vo finančnom sektore. Portugalčinu, jazyk najväčšej prisťahovaleckej komunity, tiež ovláda veľká časť obyvateľstva, ale len pomerne málo ľudí mimo portugalsky hovoriacej komunity.[79]

Luxemburská univerzita je jedinou univerzitou so sídlom v Luxemburgu. V roku 2014 vznikla zo súkromnej iniciatívy Luxembourg School of Business, postgraduálna obchodná škola, ktorá v roku 2017 získala akreditáciu od luxemburského ministerstva pre vysoké školstvo a výskum.[80][81] Dve americké univerzity majú v krajine satelitné kampusy: Miami University (Dolibois European Center) a Sacred Heart University (Luxembourg Campus).[82]

Zdravie

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie dosiahli výdavky na zdravotnú starostlivosť v mene luxemburskej vlády 4,1 miliardy dolárov, čo predstavuje približne 8 182 dolárov na každého občana krajiny.[83][84] Luxembursko spoločne vynaložilo na zdravotníctvo takmer 7 % svojho hrubého domáceho produktu, čím sa v roku 2010 zaradilo medzi krajiny s najvyššími výdavkami na zdravotné služby a súvisiace programy spomedzi ostatných dobre situovaných európskych štátov s vysokým priemerným príjmom obyvateľstva.[85]

Kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Edward Steichen, fotograf a maliar

Luxembursko bolo silne ovplyvnené kultúrou svojich susedov. Zachováva si množstvo ľudových tradícií, keďže väčšinu svojej histórie bolo výrazne vidieckou krajinou. Nachádza sa tu niekoľko významných múzeí, väčšinou v hlavnom meste. Patrí medzi ne Národné múzeum histórie a umenia (NMHA), Múzeum histórie mesta Luxemburg a nové Múzeum moderného umenia veľkovojvodu Jána (Mudam). Národné vojensko-historické múzeum (MNHM) v Diekirchu je známe najmä vďaka svojim vyobrazeniam bitky o Ardeny. Historické mesto Luxemburg vrátane jeho opevnenia je súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, a to z dôvodu historického významu jeho opevnenia.

Z krajiny vzišlo niekoľko medzinárodne známych umelcov vrátane maliarov Théa Kerga, Josepha Kuttera a Michela Majerusa a fotografa Edwarda Steichena, ktorého výstava The Family of Man (Rodina človeka) bola zaradená do registra UNESCO Pamäť sveta a v súčasnosti je trvalo umiestnená v Clervaux. V Luxemburgu sa narodil redaktor a spisovateľ Hugo Gernsback, ktorého publikácie vykryštalizovali pojem science fiction. Filmová hviezda Loretta Youngová pochádzala z Luxemburska.[86]

Luxembursko bolo jedným zo zakladajúcich účastníkov pesničkovej súťaže Eurovízia a zúčastňovalo sa jej každý rok od roku 1956 až do roku 1993, kým nebolo po súťaži preradené, s výnimkou roku 1959. Hoci sa Luxembursko mohlo opäť zúčastniť v roku 1995, rozhodlo sa do súťaže vrátiť až v roku 2024. Súťaž vyhralo celkovo päťkrát, a to v rokoch 1961, 1965, 1972, 1973 a 1983, a hostilo ju v rokoch 1962, 1966, 1973 a 1984. Len deväť z jej 38 súťažných prác pred rokom 2024 a žiadnu z piatich víťazných prác nepredniesli luxemburskí umelci. Pri jej návrate v roku 2024 to však bolo s osobitným dôrazom na propagáciu hudby a umelcov z Luxemburska.[87]

Luxembursko bolo prvým mestom, ktoré bolo dvakrát vyhlásené za Európske hlavné mesto kultúry. Prvýkrát to bolo v roku 1995. V roku 2007 malo byť Európskym hlavným mestom kultúry cezhraničné územie pozostávajúce z Luxemburského veľkovojvodstva, Porýnia-Falcka a Sárska v Nemecku, Valónska a nemecky hovoriacej časti Belgicka a Lotrinska vo Francúzsku.[88] Podujatie bolo pokusom o podporu mobility a výmeny myšlienok, prekračovanie hraníc z fyzického, psychologického, umeleckého a emocionálneho hľadiska.

Luxembursko bolo na svetovej výstave Expo 2010 v čínskom Šanghaji od 1. mája do 31. októbra 2010 zastúpené vlastným pavilónom.[89] Pavilón navrhnutý ako les a pevnosť vychádzal z transliterácie slova Luxembursko do čínštiny "Lúsēnbǎo", čo v priamom preklade znamená "les a pevnosť". Predstavoval Luxembursko ako "zelené srdce Európy".

Šport

[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od väčšiny európskych krajín sa šport v Luxembursku nesústreďuje na konkrétny národný šport, ale zahŕňa viacero tímových aj individuálnych športov. Napriek absencii centrálneho športového zamerania je v Luxembursku viac ako 100 000 ľudí z celkového počtu 660 000 obyvateľov licencovanými členmi jednej alebo druhej športovej federácie.[90] Štadión Stade de Luxembourg, ktorý sa nachádza v Gasperichu v južnej časti Luxemburgu, je národným štadiónom krajiny a najväčším športoviskom v krajine s kapacitou 9 386 miest na športové podujatia vrátane futbalu a rugby a 15 000 miest na koncerty.[91] Najväčším krytým športoviskom v krajine je d'Coque v Kirchbergu v severovýchodnej časti Luxemburgu, ktoré má kapacitu 8 300 divákov. Aréna sa využíva na basketbal, hádzanú, gymnastiku a volejbal vrátane finále Majstrovstiev Európy vo volejbale žien v roku 2007.

Kuchyňa

[upraviť | upraviť zdroj]
Judd mat Gaardebounen, podávaný s varenými zemiakmi a pivom Diekirch.

Luxemburská kuchyňa odráža svoju polohu na hranici medzi latinským a germánskym svetom a je výrazne ovplyvnená kuchyňami susedného Francúzska a Nemecka. V poslednom období ju obohatilo množstvo talianskych a portugalských prisťahovalcov.

Väčšina pôvodných luxemburských jedál, ktoré sa konzumujú ako tradičná každodenná strava, má spoločné korene s ľudovými jedlami krajiny, rovnako ako v susednom Nemecku.[92]

Luxembursko predáva najviac alkoholu v Európe v prepočte na obyvateľa.[93] Veľký podiel alkoholu, ktorý nakupujú zákazníci zo susedných krajín, však prispieva k štatisticky vysokej úrovni predaja alkoholu na obyvateľa; táto úroveň predaja alkoholu teda nereprezentuje skutočnú spotrebu alkoholu obyvateľmi Luxemburska.[94]

Luxembursko má druhý najvyšší počet reštaurácií ocenených michelinskými hviezdičkami na obyvateľa, pričom na prvom mieste je Japonsko a na treťom mieste za Luxemburskom nasleduje Švajčiarsko.[95]

Média

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnými jazykmi médií v Luxembursku sú francúzština a nemčina. Noviny s najväčším nákladom vychádzajú v nemeckom jazyku, Luxemburger Wort.[96] Vzhľadom na silnú viacjazyčnosť v Luxembursku sa v novinách často striedajú články vo francúzštine a články v nemčine bez prekladu. Okrem toho existujú anglické a portugalské rozhlasové a celoštátne tlačené publikácie, ale presné údaje o počúvanosti je ťažké zistiť, pretože celoštátny prieskum médií, ktorý vykonáva ILRES, sa vykonáva vo francúzštine.[97]

Luxembursko je v Európe známe svojimi rozhlasovými a televíznymi stanicami (Radio Luxembourg a RTL Group). Je tiež sídlom spoločnosti SES, ktorá prevádzkuje hlavné európske satelitné služby pre Nemecko a Veľkú Britániu.[98]

Vďaka zákonu z roku 1988, ktorým sa zaviedol osobitný daňový režim pre audiovizuálne investície, sa filmová a koprodukčná produkcia v Luxembursku neustále rozvíja.[99] V Luxembursku je zaregistrovaných približne 30 produkčných spoločností.[100][101]

Luxembursko získalo v roku 2014 Oscara v kategórii krátkych animovaných filmov s filmom Pán Hublot.[102]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Luxembourg. [s.l.] : Central Intelligence Agency, 2024-04-09. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ Decision of the Representatives of the Governments of the Member States on the location of the seats of the institutions (12 December 1992) - CVCE Website [online]. web.archive.org, 2019-10-13, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2019-10-13 z originálu.
  3. ↑ Luxembourg | History, Culture & Economy | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-03-09, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ a b Legilux [online]. legilux.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  5. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2022-03-21 z originálu.
  6. ↑ The World Factbook [online]. web.archive.org, 2016-05-27, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2016-05-27 z originálu.
  7. ↑ Country Ranking | Rainbow Europe [online]. rainbow-europe.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2015-05-14 z originálu.
  8. ↑ a b CENTRE, UNESCO World Heritage. City of Luxembourg: its Old Quarters and Fortifications [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ European Union (EU) | Definition, Flag, Purpose, History, & Members | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-04-12, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Luxembourg timeline. BBC, 2011-11-08. Dostupné online [cit. 2024-04-13]. (po anglicky)
  11. ↑ Luxembourg | History - Geography | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-04-11, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ Luxemburger Wort - Asselborn's final Security Council meeting [online]. web.archive.org, 2017-10-10, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2017-10-10 z originálu.
  13. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 4. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 5. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ Henry VII | German King, Holy Roman Emperor | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-03-12, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ a b Luxembourg | History - Geography | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-04-11, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 9-10. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ CENTRE, UNESCO World Heritage. City of Luxembourg: its Old Quarters and Fortifications [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 12-14. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ a b PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 14-17. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ FRANKISH, Keith. Natural language and virtual belief. [s.l.] : Cambridge University Press, 1998-08-06. Dostupné online. S. 248–269.
  22. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ Dark Luxembourg: The French massacre of Differdange [online]. today.rtl.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ DAVIS, Shenandoah. LUXEMBOURG - 17 mai 1794 - MASSACRE DE DUDELANGE - L'HORRIBLE FIN DE PIERRE GAASCH, GARDE-FORESTIER ... [online]. La Maraîchine Normande, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  25. ↑ LUXEMBURG Geschiedenis | Landenweb.nl [online]. www.landenweb.nl, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  26. ↑ Archivovaná kópia [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2013-02-27 z originálu.
  27. ↑ First World War [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-09, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ PÉPORTÉ, Pit. About... the History of Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-04, [cit. 2024-04-13]. S. 22. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ Shofar FTP Archives: imt/tgmwc/judgment/j-invasion-belgium [online]. web.archive.org, 2019-02-07, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2019-02-07 z originálu.
  30. ↑ EMMERT, James. Operation overlord [online]. [Cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  31. ↑ Second World War [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-09, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ HOME [online]. Koreaner, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. ↑ ISAF (International Security and Assistance Force) / La contribution OTAN / L'Armée de nos jours / Historique - Armée du Luxembourg [online]. web.archive.org, 2021-04-27, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2021-04-27 z originálu.
  34. ↑ The steel industry and Luxembourg [online]. luxembourg.public.lu, 2024-01-09, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. ↑ Luxembourg Maps & Facts [online]. WorldAtlas, 2021-02-24, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2007-06-10 z originálu.
  37. ↑ PETER. Ranked: most sustainable countries in the world [online]. 2023-05-10, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. ↑ MAE - Luxembourg City in the top 10 of the most “livable” cities / News / New York CG / Mini-Sites [online]. web.archive.org, 2017-06-29, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2017-06-29 z originálu.
  39. ↑ Lux must “redouble its efforts” to meet climate targets: OECD [online]. delano.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ Democracy Index 2016 - The Economist Intelligence Unit [online]. www.eiu.com, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  41. ↑ Government [online]. gouvernement.lu, 2013-05-28, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ Legilux [online]. legilux.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  43. ↑ Legilux [online]. legilux.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  44. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2008-02-16 z originálu.
  45. ↑ Structure [online]. web.archive.org, 2006-06-19, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2006-06-19 z originálu.
  46. ↑ Luxembourg's territory [online]. luxembourg.public.lu, 2020-09-23, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  47. ↑ Luxembourg | History - Geography | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-04-11, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ Luxembourg, home of European institutions [online]. luxembourg.public.lu, 2024-03-07, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  49. ↑ EFTA Court [online]. [Cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  50. ↑ Armée luxembourgeoise - Luxembourg [online]. armee.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  51. ↑ Luxembourg [online]. www.aeroflight.co.uk, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  52. ↑ Luxembourg Army History [online]. web.archive.org, 2010-07-02, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2010-07-02 z originálu.
  53. ↑ Statistiques - Luxembourg [online]. statistiques.public.lu, 2024-04-08, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  54. ↑ Index of Economic Freedom: Promoting Economic Opportunity and Prosperity by Country [online]. web.archive.org, 2013-06-29, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2013-06-29 z originálu.
  55. ↑ WIPO. Global Innovation Index 2023, 15th Edition [online]. www.wipo.int, [cit. 2024-04-13]. DOI: 10.34667/tind.46596. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ↑ Exchange of information - OECD [online]. web.archive.org, 2015-03-15, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2015-03-15 z originálu.
  57. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2011-02-21 z originálu.
  58. ↑ GRIFFITHS, Ian. How one word change lets Amazon pays less tax on its UK activities. The Guardian, 2012-04-04. Dostupné online [cit. 2024-04-13]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  59. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2015-04-04 z originálu.
  60. ↑ BOWERS, Simon. Luxembourg tax files: how tiny state rubber-stamped tax avoidance on an industrial scale. The Guardian, 2014-11-05. Dostupné online [cit. 2024-04-13]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  61. ↑ Archive:Agricultural census in Luxembourg [online]. ec.europa.eu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  62. ↑ » Globally connected economy [online]. www.tradeandinvest.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  63. ↑ Front page [online]. U.S. Department of the Treasury, 2024-03-19, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  64. ↑ Luxembourg National Debt 2023 | countryeconomy.com [online]. countryeconomy.com, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  65. ↑ « Le miracle de la croissance luxembourgeoise a un nom, celui de frontalier ». Le Monde.fr, 2021-02-17. Dostupné online [cit. 2024-04-13]. (po francúzsky)
  66. ↑ Longueur du réseau routier [online]. travaux.public.lu, 2022-07-29, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  67. ↑ Our Story - lux-Airport [online]. www.lux-airport.lu, 2022-08-31, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  68. ↑ Luxembourg makes history as first country with free public transport [online]. The Independent, 2020-02-29, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  69. ↑ Population par nationalités détaillées au 1er janvier [online]. . Dostupné online. Archivované 2023-04-25 z originálu.
  70. ↑ Luxembourg Presidency - Being a Luxembourger [online]. www.eu2005.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  71. ↑ Statistiques - Luxembourg [online]. statistiques.public.lu, 2024-04-08, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  72. ↑ Statistiques - Luxembourg [online]. statistiques.public.lu, 2024-04-08, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  73. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2006-09-02 z originálu.
  74. ↑ Archivovaná kópia [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2008-05-22 z originálu.
  75. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2006-08-22 z originálu.
  76. ↑ Luxembourg. [s.l.] : Central Intelligence Agency, 2024-04-09. Dostupné online. (po anglicky)
  77. ↑ Global Religious Landscape Table - Percent of Population - Pew Forum on Religion & Public Life [online]. web.archive.org, 2013-01-01, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2013-01-01 z originálu.
  78. ↑ The Trilingual Education system in Luxembourg [online]. www.unavarra.es, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  79. ↑ Parlement européen - Lëtzebuergesch léieren (FR) [online]. www.europarl.europa.eu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  80. ↑ Legilux [online]. legilux.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  81. ↑ Higher education institutions [online]. luxembourg.public.lu, 2024-03-26, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  82. ↑ Miami In Luxembourg [online]. Miami University, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  83. ↑ WHO/Europe | Data and statistics [online]. web.archive.org, 2017-11-06, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2017-11-06 z originálu.
  84. ↑ Health expenditure and financing [online]. stats.oecd.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  85. ↑ HEALTHMANAGEMENT.ORG. Radiology Management, ICU Management, Healthcare IT, Cardiology Management, Executive Management [online]. healthmanagement.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  86. ↑ Vol. 5 Luxembourgers in the United States: Loretta Young [online]. washington.mae.lu, 2021-12-03, [cit. 2024-04-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  87. ↑ Luxembourg to return to the Eurovision Song Contest in 2024 [online]. eurovision.tv, 2023-05-12, [cit. 2024-04-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  88. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-16]. Dostupné online. Archivované 2011-05-03 z originálu.
  89. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-16]. Dostupné online. Archivované 2013-09-25 z originálu.
  90. ↑ 4.Luxembourg [online]. web.archive.org, 2004-06-23, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2004-06-23 z originálu.
  91. ↑ Stade de Luxembourg (Stade National) – StadiumDB.com [online]. stadiumdb.com, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  92. ↑ POKRUD, Kathleen. The Grand Duchy of Luxembourg: A Culinary Story [online]. Expat Life in Thailand, 2022-02-02, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2024-01-28 z originálu. (po anglicky)
  93. ↑ finfacts.ie [online]. www.finfacts.ie, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  94. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2012-01-12 z originálu.
  95. ↑ STAFF, Chef's Pencil. Countries with the Highest Density of Michelin-starred Restaurants [online]. 2021-09-21, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  96. ↑ Luxemburger Wort | Luxemburger Wort [online]. www.wort.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online.
  97. ↑ TNS ILRES - Home [online]. web.archive.org, 2015-03-20, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2015-03-20 z originálu.
  98. ↑ SES SA - Company Profile and News [online]. Bloomberg.com, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  99. ↑ Luxembourg Presidency - Luxembourg, a film country [online]. web.archive.org, 2010-04-21, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2010-04-21 z originálu.
  100. ↑ The Film Fund, Mission [online]. web.archive.org, 2015-01-19, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. Archivované 2015-01-19 z originálu.
  101. ↑ etat.lu - L'annuaire des sites publics luxembourgeois [online]. etat.public.lu, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po francúzsky)
  102. ↑ NORDYKE, Kimberly. Oscars 2014 Winners: The Complete List [online]. 2014-03-02, [cit. 2024-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Luxemburský portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Luxembourg na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Luxembursko&oldid=7918850“