Japonsko

Japonsko
Vlajka Znak
Národné motto: „Mier a pokrok“ (cisárske motto)
Štátna hymna: Kimigajo 君が代
Miestny názov
• dlhý	日本国 Nippon-koku (Nihon-koku)
• krátky	日本 Nippon (Nihon)
Hlavné mesto	Tokio 35°41′ S.š. 139°46′ V.d.
Najväčšie mesto	Tokio
Úradné jazyky	japončina
Demonym	Japonec, Japonka
Štátne zriadenie cisár predseda vlády	konštitučná monarchia Naruhito (徳仁) Fumio Kishida (岸田 文雄)
Vznik	6. stor. po Kr. (faktické zjednotenie)
Susedia	–
Rozloha  • celková  • voda (%)	377 973 km² (61.)    km² (3,55 %)
Počet obyvateľov  • sčítanie (2023)  • hustota (2023)	125 416 877 330/km² (32.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 5,071 bilióna $ (3.) 44 550 $ (27.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,909 (19.) – veľmi vysoký
Mena	jen (JPY)
Časové pásmo  • Letný čas	JST (UTC+9) nie je (UTC)
Medzinárodný kód	JP/JPN
Medzinárodná poznávacia značka	J
Internetová doména	.jp
Smerové telefónne číslo	+81

Súradnice: 35°S 136°V / 35°S 136°V / 35; 136

Japonsko (jap. 日本 – Nippon alebo Nihon; formálne: jap. 日本国 – Nippon-koku alebo Nihon-koku) je štát ležiaci na východnom okraji ázijského kontinentu, na východ od Číny a Kórey. Rozkladá sa od Ochotského mora na severe, po Východočínske more na juhovýchode. Zo západu ho obklopuje Japonské more a z východu a juhu Tichý oceán.

Meno Japonska doslova znamená Zem vychádzajúceho slnka: 日 (ni, slnko) 本 (hon, pôvod) 国 (koku, zem). Čínsky sa tie isté znaky čítajú Ž'-pen-kuo, odtiaľ zrejme pochádzajú súčasné názvy v európskych jazykoch (francúzsky Japon [žapon], anglicky Japan [dž'pen]) aj stredoveký výraz Cipango Marka Pola. Symbolom Japonska je okrem slnečného kotúče aj sopka Fudži (Fudži-san), ktorej niekedy nesprávne hovoria Fudži-jama, čo vzniká zlým čítaním znaku pre horu. (Skoršie japonské čítanie „jama“ bolo nahradené sinojaponským čítaním „san“.)

Japonsko je stratovulkanické súostrovie tvorené 14 125 ostrovmi.^[1] Štyri najväčšie ostrovy sú Hokkaido, Honšú, Šikoku a Kjúšú, ktoré tvoria asi 97 % plochy zeme a často sú označované ako domovské ostrovy. Krajina je rozdelená na 47 prefektúr v ôsmich regiónoch, pričom Hokkaido je najsevernejšia prefektúra a Okinawa najjužnejšia. Japonsko je 2. najľudnatejšou ostrovnou krajinou sveta. Populácia 127 miliónov je jedenástou najväčšou na svete, z toho 98,5 % sú etnickí Japonci. 90,7 % ľudí žije v mestách. Okolo 14 miliónov ľudí žije v hlavnom meste Tokiu. Veľké Tokio je najľudnatejšou metropolitnou oblasťou na svete, s 38 miliónmi obyvateľov.^[2]

Japonsko bolo obývané už v období mladého paleolitu. Prvá písomná zmienka o Japonsku sa nachádza v textoch rímskych historikov z 1. storočia. Dejiny Japonska sú typické striedaním období otvorenosti a prijímaniu cudzích vplyvov (historicky hlavne z Číny, od 19. storočia z Európy, po roku 1945 z USA) a etapami silného izolacionizmu. Od 12. storočia do roku 1868 bolo Japonsko ovládané miestnymi feudálmi nazývanými šóguni, ktorí formálne vládli v mene cisára. V roku 1868 získal cisár vďaka pomoci niekoľkých klanov reálnu politickú moc a vzniklo Japonské cisárstvo. Niekoľko vojenských triumfov (čínsko-japonská vojna, rusko-japonská vojna) posilnilo moc armády a viedlo k rastu militarizmu, ktorý prežil svoj vrchol počas druhej svetovej vojny, v ktorej Japonci nakoniec prehrali. To viedlo k pádu ideí expanzionizmu a silnému geopolitickému vplyvu Spojených štátov na Japonsko. Od prijatia ústavy 3. mája 1947 je Japonsko unitárnou parlamentnou konštitučnou monarchiou s cisárom ako hlavou štátu, avšak s čisto ceremoniálnou funkciou. Po prehratej vojne bola typickou vlnou pacifizmu. V posledných rokoch vojenská sila Japonska znovu rastie a krajina vykazuje siedme najvyššie výdaje na obranu na svete.^[3]

Ekonomický vývoj po druhej svetovej vojne je niekedy označovaný ako „japonský ekonomický zázrak“. Japonsko sa stalo technologickým lídrom, japonské elektronické výrobky či autá zaplavili celý svet. Napriek tomu, že v 21. storočí muselo vypratať niektoré pozície na úkor čínskej expandujúcej ekonomiky, japonská ekonomika je stále treťou najväčšou na svete podľa nominálneho HDP a štvrtá podľa HDP v parite kúpnej sily. Japonsko je tiež štvrtým najväčším vývozcom na svete. Ťaží pritom predovšetkým z vysoko kvalifikovanej, vzdelanej a disciplinovanej pracovnej sily. Japonská populácia má najvyššiu priemernú dĺžku života. Kvalitné zdravotníctvo zaisťuje tretiu najnižšiu detskú úmrtnosť na svete. Japonská spoločnosť ale zažíva aj problémy v dôsledku starnutia populácie a nízkej pôrodnosti. Japonsko je vysoko rozvinutá krajina s veľmi vysokým indexom ľudského rozvoja, k roku 2017 devätnástym najvyšším na svete.^[4] Vynikajúce výsledky dosiahla japonská veda (napr. vynález LED diód). Japonská kultúra je tradične veľmi osobitá a niektoré jej prejavy sú známe po celom svete (anime, manga, karaoke, Game Boy, origami, ikebana, kimono, gejša, sumó, judo, karate, suši, ad.).

Japonsko patrí k najmocnejším štátom sveta.^[5] Je členom najbohatších skupín štátov sveta, G20, G8 i G7.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Japonska

História Japonska sa delí na jednotlivé obdobia:

• Džómon (縄文時代 10 000 – 300 pr. n. l.)
• Jajoi (弥生時代 300 pr. n. l. – 710 n. l.)
• Nara (奈良時代 710–794)
• Heian (平安時代 794–1185)
• Kamakura (鎌倉時代 1185–1333)
• Muromači (室町時代 1333–1568)
• Azuči-Momojama (安土桃山時代 1568–1600)
• Tokugawa (alebo aj Edo) (江戸時代 1600–1868)
• Meidži (明治 1868–1912)
• Taišó (大正 1912–1926)
• Šówa (昭和 1926–1989)
• Heisei (平成 od 1989)
• Reiwa (令和 od 1. mája 2019)^[6]

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy približne v 30 000 pred Kr.^[7] Približne od roku 14 000 pred Kr. nasledovalo obdobie Joumon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky. Joumonská kultúra bola na svoju dobu veľmi vyspelá, jej známa keramika je charakteristická pre zlatý vek Stredného obdobia Joumon cca 3500 pred Kr. až 2500 pred Kr.

Približne v roku 300 pred Kr. začala kultúru Joumon nahradzovať nová kultúra zvaná Yayoi. Kultúra Yayoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórey, ktorí so sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. Joumonskí ľudia sa začali učiť využívať tieto nové vymoženosti a kórejský vplyv je dobre viditeľný aj na keramike, nástrojoch, ale aj v spoločenskom zriadení. Oproti obdobiu Joumon tu došlo k výraznejšej diferenciácii spoločnosti na bohatých a chudobných v dôsledku rôznej výmery pestovanej ryže v rôznych dedinách. Dediny sa pretvárali a viedli medzi sebou neustále vojny. Harmonický a pokojný život doby Joumon sa vytratil. Jedným zo silných štátov bol napr. Yamataikoku ovládaný kráľovnou Himiko, ktorá vyslala poslov do Číny a získala titul Kráľovnej Japonska „WA“ a zlatú pečať. Podobne sa zachoval aj kráľ štátu NA „Nakoku“. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do železnej doby. Doba Yayoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu, kedy ju vystriedala mohylová kultúra.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie Kofun

Toto obdobie sa vyznačovalo stavbou veľkých sypaných mohýl kofunov, slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Tieto nákladné stavby svedčia o postupnej diferenciácii spoločnosti oproti obdobiu Yayoi. Mnohé z týchto hrobiek boli vyzdobené dutými hlinenými plastikami známymi ako Haniwa. Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Yamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu bola vytvorená nová centrálna administrácia a ríšska sústava súdov (štátne zriadenie Ritsuriyo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávané. Kontakt s Čínou a Kóreou na začiatku storočí po Kristovi priniesli rozmach Japonska, mnohé umelecké formy z kontinentu. Hoci v tomto období bolo známe Čínske písmo, bolo obmedzené len na obchodovanie s Čínou a Kóreou. Preto obdobie v Kofun ešte radíme do obdobia predhistorického, pričom jedinými prameňmi o živote v Japonsku sú len pramene z Číny.

Za začiatok japonskej abecedy a písma je považované až posledné storočie obdobia Kofun nazývané aj Asuka. Názov obdobia je odvodený od hlavného mesta v tej dobe. Koncom 6. storočia úplne stratil moc Yamamotov dvor, čo na dlhšiu dobu znamenalo koniec jednotného a uceleného Japonska a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na budhizmus a konfuciovské myšlienky.

Úsilím nových vládcov za pomoci celej série inštitucionálnych inovácií, najmä reformou taika, vznikol centralizovaný byrokratický štát založený na čínskom modeli. Už predtým vydal princ Shoutoku výnos o 17 článkoch pokladaných za prvú japonskú ústavu. Viacero Japoncov sa v tomto období vydáva na štúdiá do Číny a prinášajú späť nové myšlienky a filozofiu. Toto obdobie poznačené veľkou politickou nestabilitou a vojnami možno považovať za začiatok japonskej kultúry.

Založenie hlavného mesta Heijou-kyou (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré sa charakterizuje postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsuriyo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.

Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heiji. Toto obdobie je poznačené bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian, ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Yoritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šógunát. Šógun sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Yoritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Houjou. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Houjou, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.

Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ashikagu Takaujiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Houjou. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 – 1568).

V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania – portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.

Nasledovalo obdobie Azuchi-Momoyama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Toyotomiho Hideyoshiho a Tokugawu Ieyasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.

Tokugawa Ieyasu v roku 1603 formálne založil nový šógunát na hrade v Edo v dnešnom Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie Meidži

Reformy Meiji (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko na moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázii a Tichomorí.

Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľkokrát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázii, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.

V roku 1937 zaútočilo Japonsko na Čínu a začala sa druhá Čínsko-japonská vojna. V roku 1940 napadlo Japonsko Francúzsku Indočínu, čo malo za následok embargo na ropu zo strany USA^[8].

V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu - Pakt troch veľmocí - s Nemeckom a Talianskom, od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje, na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbor 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny.

Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.

V roku 1945 obsadili USA ostrov Ioutou a Okinawa. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 2. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Ústava, ktorá zakomponovala v článku 9 pacifizmus a výlučne obranný charakter japonskej armády, spolu s Bezpečnostnou zmluvou medzi USA a Japonskom, ktorú obe krajiny podpísali v roku 1951, znamenali orientáciu Japonska na ekonomiku. Vďaka tzv. Jošidovej doktríne (podľa povojnového premiéra Šigeruho Jošidu) sa do 60. rokov japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a postupne sa dostalo na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.

Smrťou cisára Hirohita v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začalo nové obdobie japonskej histórie, Heisei. Japonskú druhú pozíciu prebrala v roku 2011 Čína, Japonsko je však stále druhým najväčším trhom s cennými papiermi.^[9][10] V roku 2011 krajinou otriaslo zemetrasenie Tóhoku, spojené s následnou haváriou jadrovej elektrárne vo Fukušime. V krajine sa uskutočnili Letné olympijské hry 2020 v Tokiu, ktoré boli odložené až na rok 2021 z dôvodu pandémie COVID-19.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Japonska

Japonsko je ostrovný štát, ktorý sa nachádza na okraji kontinentálneho šelfu pri východnom pobreží Ázie. Jeho prirodzenú hranicu tvorí more, pričom celková dĺžka hraníc je cca 30 000 km. Na východe a juhu je obmývané Tichým oceánom, na západe Východočínskym morom a Japonským morom a severné pobrežie sa dotýka Ochotského mora. Od pevninskej Južnej Kórey ho delí Kórejský prieliv asi 180 km široký. Ostrovný štát zaberá plochu 377 801 km², tvorenú 4 hlavnými ostrovmi, súostrovím Ryuukyuu a viac ako 3 000 malými ostrovčekmi.

Hlavné súostrovie, ktoré tvoria ostrovy Hokkaido (北海道), Honšu (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. V Japonsku je 580 vrchov vyšších ako 2 000 m, z toho 7 presahuje výšku 3 000 m (Fudžisan 3 776 m, Kitadake 3 192 m, Hotakadake 3 190 m, Arigatake 3 180 m, Ontake 3 063 m, Norikuradake 3 026 m a Tate-yama 3 015 m). Centrálnu časť Honšu vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska – Fujisan (3 776 m). Väčšina Japonských nížin sa rozkladá na Tichomorskej strane ostrova. Najväčšia nížina Kanto sa rozprestiera v okolí Tokia na ploche zhruba 13 000 km².

Japonsko leží v styčnom bode štyroch litosférických platní - Eurázijská, Filipínska, Tichomorská a Severoamerická platňa. Oblasť Japonských ostrovov preto patrí medzi najaktívnejšie seizmické a vulkanické zóny na svete. Svedčia o tom nielen mnohé aktívne sopky (asi z 200 sopiek až 60 % je aj v súčasnosti činných), ale aj pravidelné zemetrasenia s ohniskami v hĺbke až 700 kilometrov. Ročne sa tu zaregistruje až 1 500 otrasov pôdy.

Klimatické podmienky sú v Japonsku veľmi rôznorodé, čo je spôsobené hornatosťou a pretiahnutým tvarom hlavného súostrovia. Podnebie Japonska je ovplyvňované monzúnmi. Sever územia, najmä ostrov Hokkaidó, má chladné, stred s ostatnými hlavnými ostrovmi mierne a juh (súostrovie Rjúkju) subtropické až tropické (na najjužnejších ostrovoch pri Taiwane) podnebie.^[11] Teploty v zime sa pohybujú medzi -9 °C až +16 °C, a v lete od +20 °C do +28 °C. V lete postihujú Japonsko silné dažde, ktoré v auguste prechádzajú až do monzúnov. Priemerné množstvo zrážok za rok v okolí Tokia je 1 405 mm, najdaždivejší je máj so 185 mm a najsuchší je január iba s 45 mm zrážok.^[12]

Japonsko je ostrovná krajina a preto je podnebie krajiny ovplyvnené morskými vplyvmi.^[13] Západné pobrežie Japonska patrí do oblasti Japonského mora, každú zimu nad ním fúkajú smerom na krajinu silné a studené severozápadné vetry pochádzajúce zo Sibírskej arktickej oblasti, nad Japonským morom sa tieto studené a suché vetry zmiešajú s teplým a vlhkým vzduchom pochádzajúcim z teplého Cučimského morského prúdu.^[14][15] Spojením oboch vzduchových hmôt vznikne na snehové prehánky bohatá vzduchová masa, ktorá každoročne spôsobí silné snehové kalamity a bohatú až niekoľko metrovú snehovú nádielku, predovšetkým na ostrove Honšú, západne od masívu Japonských Álp. Oblasť krajiny najviac zasiahnutá týmto meteorologickým fenoménom je prefektúra Akita, ktorá je preto v Japonsku známa aj ako snehová krajina.^[16]

Východné a južné pobrežie krajiny na druhej strane charakterizujú teplé letá s vysokými letnými teplotami a mierna zima, čo spôsobujú teplé oceánske prúdy prúdiace v okolí východných brehov Japonska. V Tokiu, ktoré sa nachádza v tejto oblasti, sú snehové prehánky počas zimy ojedinelé, teplota výnimočne klesne pod 10 stupňov Celzia. V niektorých mesiacov počas leta a jesene je však oblasť východného a južného Japonska vystavená silnému vetru a bohatým dažďovým zrážkam, čo spôsobujú každú jar v strednom Pacifiku vznikajúce mohutné a na prehánky bohaté vzduchové masy, zvané tajfúny, ktoré pravidelne dosahujú až japonské brehy a spôsobujú vážne škody. Letné obdobie dažďov typické silnými prehánkami a slabou rýchlosťou vetra začína vo východnom Japonsku v polovici júna a trvá šesť týždňov.^[17] Na konci leta a začiatku jesene zasa zasahujú krajinu pravidelne tajfúny, ktoré prinášajú ničivé dažde a silný nárazový vietor, na rozdiel od letnej sezóny dažďov však nespôsobujú takmer žiadne vážne škody.^[17]

Japonsko má pomerne krátke, dravé horské rieky s celoročným dostatkom vody, no veľká väčšina z nich nie je splavná. Najviac vody majú na jar, pri topení ľadov. Najdlhšia rieka Japonska je Shinano na ostrove Honšu (367 km), ktorá tečie z pohoria Hida až k Niigate a vlieva sa do Japonského mora. Ostatné významné rieky sa vlievajú do Tichého oceánu (Kisogawa 232 km, Tonegawa 322 km). Jazerá sú známe svojou nesmiernou krásou. Jazerá majú hlavne horský charakter, najväčším jazerom je Biwa pri Kjóte s rozlohou 674 km², najhlbšie je Tazawa východne od mesta Akita (423 m). Z turistického hľadiska sú známe jazierka na úpätí hory Fudži (Jamanaka, Sai, Souji, Motesu, Kawaguči).

Intenzívna vulkanická a tektonická činnosť vytvorili priaznivé podmienky pre vznik bohatých minerálnych a termálnych prameňov. Máloktorá krajina sveta má toľko prírodných minerálnych a termálnych vôd ako Japonsko. Spolu ich je vyše 1 100, sú medzi nimi horúce i mierne termálne vody. Využívajú sa na rekreačné i liečebné účely.

Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému.

Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (Gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (Sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (Sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky.

Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčania parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945.

Najvýznamnejšiu politickú silu v krajine po druhej svetovej vojne predstavuje Liberálno-demokratická strana (LDP, Jimintou). Je pri moci od roku 1955 s výnimkou rokov 1993–1996 a 2009-2012, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDP bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych, ale najmä finančných škandálov.

V 21.storočí je tradičným koaličným partnerom LDP strana Komeito. Nový Komeito (Kōmeitō) získava podporu najmä od voličov budhistického vierovyznania. Predstavitelia strany sú členmi náboženského smeru japonského budhizmu Nichirou.

Ostatné strany, predstavujúce opozíciu, sú do značnej miery roztrieštené a majú významnú fluktuáciu členov medzi sebou navzájom.

Najsilnejšia opozičná strana na konci 20. storočia bola Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách bolo množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíšil od programu LDS, bol však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší.

Dlhodobo najväčším oponentom LDP je centristická Demokratická strana Japonska (DP, Minshuutou) oficiálne ustanovená v roku 1996. Bola treťou najsilnejšou stranou v krajine na prelome milénií, po víťazstve vo voľbách v roku 2009 bola v rokoch 2009-2012 vládnuca strana. V roku 2016 sa pretransfromovala na DP (2016), keď sa zlúčila s Japonskou stranou inovácií (JIP, Ishin no Tō), ktorá vznikla v roku 2014 zlúčením radikálne pravicovej Japonskej strany obnovy (JRP, Nippon Ishin no Kai) so stranou Jednoty (UP). Japonská strana obnovy vznikla v roku 2012 a stala sa známa najmä problematickými výrokmi svojich predstaviteľov, ktorí sa snažia zľahčovať podiel viny Japonska na zločinoch druhej svetovej vojny. Strana láka najmä nacionalisticky zmýšľajúcich voličov v krajine. Vo všeobecných voľbách v roku 2012 získala strana 3 kreslá v hornej snemovni parlamentu a 53 kresiel v dolnej snemovni reprezentantov a stala sa jednou z hlavných strán v krajine so ziskom celkovo tretieho miesta.^[18] DP z roku 2016 sa v roku 2018 po neúspechu oboch strán vo voľbách do parlamentu v októbri 2017 zlúčila so Stranou nádeje (Kibō no Tō), aby vytvorili Demokratickú stranu pre ľudí (DPFP, Kokumin-minshutō). V roku 2016 sa tiež od DP odtrhla jej ľavicovo zmýšľajúca časť a vytvorila Konštitučnú demokratickú stranu (CDP, Rikken-minshutō).

Medzi ďalšie malé ľavicové strany patria napr. Japonská komunistická strana (JCP, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDP, Shamintou) a strana Sakigake, avšak v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Japonska

Japonsko sa na najvyššej úrovni delí oficiálne na 47 prefektúr a neoficiálne na 9 regiónov. Prefektúry boli vytvorené v 80. rokoch 19. storočia z tzv. provincií.

Japonsko je členským štátom Spojených národov a nestálym členom Bezpečnostnej rady Spojených národov. Japonsko sa spolu s členmi skupiny G4 – Brazíliou, Nemeckom a Indiou, uchádza o stále kreslá v bezpečnostnej rade^[19].

Jednou z podmienok kapitulácie po 2. sv. vojne bolo rozpustenie armády. Japonsko sa podľa článku 9. ústavy vzdalo vlastnej armády, ale ústava nebola porušená, keď roku 1954 založilo tzv. sily sebaobrany, ktoré sa delia na pozemné, námorné a vzdušné a čítajú asi 238 600 mužov.

Ako ekonomická sila je Japonsko členom G8 a APEC a vynakladá veľké prostriedky na medzinárodnú pomoc a rozvojové projekty. Japonsko vedie teritoriálne spory s Ruskom a Čínou ohľadom kontroly námorných a prírodných zdrojov ako ropa a zemný plyn a taktiež si neudržuje dobré vzťahy so Severnou Kóreou s ktorou pretrvávajú rozpory ohľadom únosu japonských občanov a programu jadrových zbraní.

Doterajšie bilaterálne vzťahy Slovenska s Japonskom možno označiť za dobré. Dôraz vo vzájomných rokovaniach je kladený na rozvoj ekonomickej spolupráce. Vrcholné štátne návštevy z Japonska na Slovensko sa zatiaľ neuskutočnili. Medzi predstaviteľmi oboch štátov sa vedie pravidelný politický dialóg a existuje aj priama spolupráca medzi niektorými rezortmi (najmä pôdohospodárstva).

V oboch krajinách vyvíja svoju činnosť Slovensko – japonská obchodná komora, založená v októbri 2006. Poslaním organizácie je napomôcť budovať a zlepšovať vzájomné ekonomické vzťahy medzi Slovenskom a Japonskom. Organizáciám, ale aj individuálnym záujemcom v oboch krajinách pomáha nadväzovať nové kontakty, budovať a zefektívniť spoluprácu. Ďalším cieľom je zníženie nákladov a času, ktoré sa musia vynaložiť na dosiahnutie vzájomnej hospodárskej spolupráce. Organizácia tiež pomáha nadväzovať vzťahy medzi slovenskými a japonskými firmami s cieľom podporiť vzájomný obchod a riešiť prekážky administratívneho charakteru a predchádzať tak možným problémom.^[20]

V súčasnosti sa slovenčina ako študijný odbor dá v Japonsku študovať iba na Univerzite Waseda v Tokiu. Japonskí študenti môžu v rámci predmetu študovať aj slovenskú históriu a kultúru. V Japonsku pôsobí približne 10 profesionálnych slovakistov - akademikov venujúcich sa štúdiu a výskumu slovenského jazyka a kultúry. Záujem o štúdium slovenského jazyka postupne stúpa, priemerná veľkosť tried je 6 študentov, silne však kolíše, pretože záujem študentov o predmet je každý rok iný.^[21]

V dňoch 26. – 29. júna 2012 prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič spolu s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom a ministrom hospodárstva Tomášom Malatinským pricestovali na oficiálnu návštevu Japonska. Prezident Ivan Gašparovič sa v rámci oficiálneho programu stretol s cisárom Akihitom a najvyššími japonskými ústavnými predstaviteľmi. 28. júla bol prezidentovi Slovenskej republiky Ivanovi Gašparovičovi udelený čestný doktorát Tokijskou medzinárodnou univerzitou, ako ocenenie za jeho prínos na rozvíjaní dobrých slovensko-japonských medzinárodných vzťahov. Prezident Gašparovič bol prvou slovenskou hlavou štátu, ktorý vykonal oficiálnu návštevu Japonska.^[22]

V dňoch 24. až 26. júna roku 2013 pricestoval na oficiálnu návštevu Slovenska korunný princ Fumihito Akišino so svojou manželkou. Princ a princezná sa v Bratislave stretli s najvyššími predstaviteľmi Slovenskej republiky – prezidentom Gašparovičom a premiérom Robertom Ficom. Z Bratislavy pokračovali princ a princezná vo svojej oficiálnej návšteve Slovenska návštevou východného Slovenska. Návšteva predstaviteľov japonskej cisárskej rodiny na Slovensku bola znakom čoraz lepších medzinárodných vzťahov medzi Slovenskou republikou a Japonskom.^[23]

• Telefónne búdky sú skoro všade. Ak je potrebné volať z Japonska na Slovensko je treba použiť sivé búdky „International“. Telefonovanie z búdok je oveľa lacnejšie, než volanie z hotelu.
• Telefonovanie z mobilného telefónu funguje tiež bez problémov. Jedinou podmienkou je aby telefón podporoval technológiu 3G – (aby vedel pracovať v pásme 2,1 GHz ktoré sa v Japonsku v mobilných sieťach používa). Na Slovensko treba použiť predčíslie +421 (nie +, 0 ani 00) potom smerové číslo mesta (operátora) samozrejme bez začiatočnej 0 a číslo volaného.
• Na každej väčšej ulici vo veľkých mestách je automat s nápojmi – pre Japonsko je typický zelený nesladený čaj, alebo minerálna voda.
• Plastické modely jedál vo výkladných skriniach reštaurácií sú veľmi užitočné pre turistov, ktorí nepoznajú ich názvy. Na objednanie stačí len ukázať na vybraný model jedla.
• Sushi je tu omnoho lacnejšie. Zaujímavým miestom sú takzvané „sushi pohyblivé pásy“. Sú najlacnejším miestom kde je možné vychutnať si toto lahodné jedlo. Ľudia tam sedia pri bare, na ktorom na pohybuje pás s taniermi. Platí sa za počet odobratých tanierov.
• V Japonsku sa nedáva žiadne sprepitné – Japonci ho nepoznajú a mohli by ste ich dokonca aj uraziť. Ak chcete predajcu potešiť, darujte radšej niečo hmotné (ale pozor, nie pred očami svedkov).
• Zvyčajná otváracia doba je od 10:00 do 19:00. Niektoré majú zatvorené počas týždňa, ale otvorené počas soboty alebo nedele. Banky bývajú otvorené od pondelka do piatku v dobe od 9:00 do 15:00. Pošty zvyknú otvárať od 9:00 do 17:00 (v sobotu do 12:00). Samozrejme sa tu nachádzajú aj non-stop obchody.
• Od úradníkov a obchodníkov sa vyžaduje striktné dodržiavanie etikety obliekania. Muži nosia tmavé obleky a ženy sa ukazujú v konzervatívnych kostýmoch.
• Kreditné karty nie sú akceptované všade. Hlavne v malých obchodoch a reštauráciách je platené hotovosťou. Odporúča sa mať pri sebe dostatok hotovosti, pretože bankomaty a zahraničné karty sa nie vždy pohodnú. Najspoľahlivejšie sú karty Visa a MasterCard alebo American Express.
• Voda z kohútika býva väčšinou pitná, ale je dosť chlórovaná. Lepšia je minerálna voda z fľašiek.
• Elektrické napätie je 100 V a 50 Hz (na východe) a 60 Hz (na západe).
• Najlepší čas na návštevu Japonska je od októbra do decembra.
• Využívanie taxi nie je vždy najjednoduchšie vďaka tomu, že vodiči nie vždy vedia po anglicky. V Japonsku sa jazdí vľavo, preto sa aj nasadá zľava. Vodič vám automaticky otvorí dvere. Taxíky sú tu drahšie.
• Pri odlete z Japonska na Slovensko je dobré prísť na letisko 2 hodiny pred odletom kvôli odbaveniu.
• Typická japonská polievka sa volá Rámen - existuje aj 80 000 druhov tejto polievky.
• Väčšina ulíc v Japonsku nemá pomenovanie.
• Najčastejšia príčina smrti medzi mužmi, ktorí majú 20-44 rokov je samovražda. ^[24]

• Jozef Forner (* 1905 – † 1983) – salezián, kníhtlačiar, spoluzakladateľ grafickej školy v Tokiu, misionár (misionárom v Japonsku bol 47 rokov). ^[25]
• Jozef Figura (* 1906 – † 2001) – rímskokatolícky kňaz, salezián, misionár (misionárom v Japonsku bol 65 rokov). ^[26]
• Jozef Heriban (* 1925 – † 2009) – rímskokatolícky kňaz, salezián, biblista, univerzitný profesor.

• JAZAWA, Jutaka: Toto je Japonsko. Bratilava : IKAR, 2020. 224 s. ISBN 978-80-551-7085-5

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Japonsko

• www.kunaicho.go.jp oficiálna stránka cisárskej rodiny. (po anglicky)
• Japan National Tourist Organization (po anglicky)
• Pamiatky UNESCO v Japonsku Archivované 2013-01-05 na Wayback Machine (vo formáte PDF)
• Best Tourist attractions in Japan Archivované 2020-12-16 na Wayback Machine Najlepšie turistické zaujímavosti v Japonsku
• Nightlife in Japan Archivované 2020-10-30 na Wayback Machine Nočný život v Japonsku