Bel canto

Bel canto alebo belkanto^[1] (dosl. krásny spev) je spevácky sloh talianskych spevákov v 17.-19. storočí, ktorí absolvovali klasickú taliansku spevácku školu.^[2]

Termín bel canto sa začal používať na konci 17. storočia v Taliansku pri používaní určitého spôsobu spevu v opernej a duchovnej hudbe. Označenie sa bežnejšie rozšírilo až od polovice nasledujúceho storočia, keď nastal rozkvet operných sérií, statických, ale technicky náročných da capo árií, a hlasov kastrátov.

Jeho charakteristickou črtou sú vysoké nároky na speváka, viazaný (legátový) hlasový prednes, rozsiahle a komplikované ornamenty, trilky, obraty (gruppetti), staccatové pasáže, appoggiatúry, messa di voce, rýchle škály, široké preskoky cez dve alebo viac oktáv a brilantné kadenzas. To všetko sa už dnes väčšinou stručne označuje ako koloratúra.

V užšom zmysle sa termín bel canto niekedy spája len s talianskou operou obdobia skladateľov ako Gioacchino Rossini (1792-1868), Vincenzo Bellini (1801-1835) a Gaetano Donizetti (1797-1848). Títo traja skladatelia písali bravúrne javiskové práce počas toho, čo muzikológovia nazývajú bel canto érou, ktorá trvala približne medzi rokmi 1805-1840.

Bel canto technika bola nahradená ťažším, horúcejším, menej vyšperkovaným prístupom k spevu, ktorý bol však nevyhnutný na zvládnutie inovatívnych diel Giuseppe Verdiho (1813-1901) a na dosiahnutie maximálneho dramatického efektu.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku bel canto na anglickej Wikipédii.

Tento článok týkajúci sa hudby je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.