Disco Boy

Zaujímavá sociálna sonda prekvapujúca najmä štruktúrou príbehu, ktorá na seba dve tretiny minutáže vrství kratšie epizódy. Tie zdanlivo nesúvisia, no postupne sa spájajú a to pomerne prekvapujúcimi spôsobmi. Súčasne sú obe spektrá prítomného konfliktu nasiaknuté mimoriadne aktuálnymi sociálnymi problémami, ktorými sa filmári zaoberajú iba zriedkavo. Aj vďaka tomu ide o pútavé pozeranie, ktoré síce miestami trpí klasickým európskym neduhom bez dialógových situácií, ale napriek tomu si Disco Boy udržiava príjemné tempo. To je podporované frekventovanou zmenou lokácií, kde poteší aj prítomná exotika figurujúca v priamom kontrapunkte s nočným mestom alebo nepríjemnosťou vojenských kasární pripomínajúcich svojou autenticitou prvú polovicu Full Metal Jacket od Kubricka – akurát teda podstatne menej hrajúcou na efekt. Režijne nádherná práca, precízne snímajúca každý jeden segment. Prekvapivá a štandard prekonávajúca je aj práca so zvukom, ktorá invenčne dopĺňa konkrétne pasáže, pričom aj z celkom obyčajného momentu vykúzli veľmi príjemný audiovizuálny zážitok. Takýmto spôsobom ste neprestajne vtiahnutý a hoci ide určitým spôsobom o pózu, bez ktorej by sa tento príbeh zaobišiel, Giacomo Abbruzzese má režijné remeslo v ruke a výborne si dokáže postrážiť prácu s obrazom, ktorá nevychádza do popredia na úkor rozprávania. Najmä vďaka tomu takmer všetko pôsobí ako precízne naaranžovaný obraz s výbornou farebnou paletou a adekvátnou emocionalitou podtrhávajúcou psychologické zázemie charakterov. Takmer dve tretiny je to preto nadmieru originálne, dôkladne budované a skvelo napísané štúdium dvoch diametrálne odlišných spoločností, kde sa dvaja ústrední protagonisti v dôsledku okolností ocitajú v boji, v rámci ktorého ide nezriedka ako o život, tak aj o ich osobné postoje, nádeje alebo ľudské hodnoty. To je, samozrejme, samo o sebe výborný a univerzálny námet, ktorý sa istou všeobecnosťou dá rozohrať na kvantum odlišných spôsobov. Problém však tkvie najmä v záverečných dvadsiatich minútach, ktoré ustupujú silným tematikám a (po vzore neskoršieho Winding-Refna) zbytočne využívajú sugestivitu, neónovú estetiku, opojné hudobné podkreslenie a jednoduché vizuálne metafory uberajúce z inak pevného základu. Práve kvôli ľudskej civilnosti ste však rozprávanie sledovali (nádherný moment s pohármi vína). Sila príbehu kvôli tomu zásadne trpí a naozaj brilantne zohraná zápletka vyšumí do prázdna a zabudnutia. Hovorí totiž len veľmi málo, pričom rozostavané cestičky v podstate nikam nedospejú. Namiesto posilnenia nastolených konfliktov sa rezignuje na úplne čokoľvek a snímka začne byť až prekvapivo prázdnou a hlavne nedivácky skratkovitou. Dovtedy ste na ploche jednej hodiny dostali skutočne hutné charaktery a v podstate nebolo možné vystrihnúť jedinú scénu, keďže každá mala svoje opodstatnenie v rámci nastoleného naratívneho oblúku. S blížiacimi sa titulkami však mnohé stráca relevantnosť, príbeh sa stane odťažitým a neveľmi zaujímavým. Skutočne som si miestami spomenul na absolútne vyprázdnené pohľady Ryana Goslinga osvetleného neónmi z Only God Forgives, ktoré je Refnovým najhorším a najmenej osobných (zo strany diváka) filmom. Súčasne vyústenie ani príliš nekorešponduje s nastoleným dianím, rozprávacou formou alebo zvolenou vizuálnou štylistikou. Áno, Disco Boy scenárom prekvapoval celý čas, avšak vždy logickým a racionálnym spôsobom, ktorý podporoval nevyspytateľnosť plynúceho života. Zakončenie však porúša všetko na čo nás režisér Abbruzzese pripravil a viac ako premyslenú (vopred zvolenú) rezignáciu to pripomína autorskú bezradnosť a aj istú neschopnosť ponúknuť akúkoľvek zaujímavú myšlienku k predneseným problémom. Je fajn, že sa aj relatívne mladí autori rozhodnú poukazovať na skutočné problémy, ktoré sú oku mnohých skryté, avšak osobne by som očakával, že so silnou témou príde aj nejaké zaujímavé posolstvo. Ono je totiž snáď každému človeku zrejmé, že obdobné boje a ľudská surovosť sú celkom zbytočné a áno, potrebovali by sme viacej pochopenia jeden pre druhého. Niečo podobné je však vo svojej jednoduchosti a s takýmto podaním naozaj iba šikovne zaobalenou banalitou, ktorú vám povie po treťom pive hocikto. To, samozrejme, nič nemení na fakte, že ide o veľmi dobrý a ambiciózny debut, nanešťastie sa postupne rozpadajúci pod filmárskymi rukami a pod ťarchou naozaj zmysluplných tematických okruhov, s ktorými sa rozhodli autori pracovať. (18.12.2023) (menej) (viac)