Preskočiť na obsah

Parabuteo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Myšiak štvorfarebný
Kaňúr okrúhlochvostý
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Parabuteo unicinctus
Temminck, 1824
Synonymá
myšiak okrúhlochvostý, kaňúr okrúhlochvostý
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Parabuteo (po slovensky myšiak alebo kaňúr) je rod vtákov. Jeho (možno[1]) jediným druhom je myšiak štvorfarebný (iné názvy: myšiak okrúhlochvostý, kaňúr okrúhlochvostý; lat. Parabuteo unicinctus)[2]. Je to stredne veľký dravec z čeľade jastrabovité, vyskytujúci sa v rozmedzí od juhozápadu Spojených štátov južne až po Čile a strednú časť Argentíny. Jeho výskyt je občas hlásený aj v západnej Európe, väčšinou v Spojenom kráľovstve. Myšiak štvorfarebný je obľúbeným sokoliarskym druhom; je teda pravdepodobné, že jeho výskyt v Európe má pôvod práve v jedincoch, ktorí unikli zo zajatia.

Latinské meno Parabuteo unicinctus je odvodené z gréckeho para, čo znamená ako alebo podobný, a latinského buteo, označujúce myšiak, uni znamená jeden a cinctus znamená obklopený alebo ohraničený, čo poukazuje na biely pás na základe a na konci chvosta.[3] Anglické meno vták dostal od Johna Jamesa Audubona, ktorý ho pomenoval na počesť svojho ornitologického druha, finančného sponzora a priateľa Edwarda Harrisa.[4] Myšiak štvorfarebný je známy svojím význačným chovaním – loví v skupine, ktorá pozostáva z členov jednej rodiny (väčšina dravcov loví samostatne).

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]
Myšiak pri vzlietaní

Všeobecne

[upraviť | upraviť zdroj]

Jedince sa líšia dĺžkou v rozmedzí od 46 do 76 cm a všeobecne majú rozpätie krídel okolo 1,1 m.[5] V Spojených štátoch sa priemerná hmotnosť samcov pohybuje okolo 710 g, zatiaľ čo priemer u samíc je 1 020 g.[6] V rámci sexuálneho dimorfizmu sú teda samice až o 40 % väčšie než samce. Vtáky majú tmavo hnedé operenie s gaštanovými ramenami, lemom krídiel a stehien[7] a biely základ a koniec chvosta[8], dlhé žlté nohy a žlté ozobie.[9] Hlasové prejavy myšiaka štvorfarebného tvoria veľmi ostré zvuky.[5] V prírode sa vtáky dožívajú v priemere 11 rokov, najdlhšie žijúca zdokumentovaná samica mala 14 rokov a 11 mesiacov[10]. V zajatí sa vtáci dožívajú až 25 rokov.[11]

Dravce v šate mladých

[upraviť | upraviť zdroj]

Dravce v šate mladých sú podobný rodičom, ale sú viac žíhaný a počas letu je možné na spodku krídiel pozorovať bledo žlté sfarbenie s hnedým žíhaním.[9]

Poddruhy

[upraviť | upraviť zdroj]

Sú známe tri poddruhy myšiaka štvorfarebného:

  • P. u. superior: nájdený v Baja California, Arizone, Sonore, Sinaloe. Verí sa, že P. u. superior je väčší a má dlhšie krídla aj tmavšie sfarbenie než P. u. harrisi. Bohužiaľ množstvo pozorovaných jedincov je veľmi malé, len päť samcov a šesť samíc. Ďalší výskum doplnil, že fyzické rozdiely sú menšie, než sa pôvodne predpokladalo. Proti odôvodnenosti oddelenia poddruhu hovoria aj ďalšie ekologické rozdiely, napr. klíma daného prostredia.[12]
  • P. u. harrisi: nájdený v Texase, východnom Mexiku a väčšine Strednej Ameriky.[12]
  • P. u. unicinctus: nájdený výhradne v Južnej Amerike. Je menší než severoamerický poddruh.[12]

Biotop

[upraviť | upraviť zdroj]

Vtáky žijú v riedkych lesoch a polopúšťach, rovnako tak aj v mokrinách (s občasnými stromami) a v niektorých častiach ich rozšírenia (Howell a Webb 1995) aj v mangrovových močiaroch, vyskytujúcich sa v juhoamerickej oblasti rozšírenia.[13] Myšiak štvorfarebný nemigruje a má trvalé teritórium,[12] ktorého veľkosť sa pohybuje medzi 0,2 – 5,5 km².[11]

Správanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]

Potrava sa skladá z malých živočíchov vrátane vtákov, jašteričiek, cicavcov a veľkého hmyzu. Myšiak štvorfarebný loví v skupinách, preto môže uloviť aj väčšiu korisť, ako napr. králika.[14]

Lov

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci je väčšina dravcov samotárskych a stretávajú sa len pri hniezdení a ťahu, myšiak štvorfarebný loví v spolupracujúcich skupinách od dvoch do štyroch jedincoch. Táto kooperácia je výsledkom adaptácie na púštnu klíma, v ktorej žije. Jedna lovecká technika spočíva v tom, že malá skupina lieta vpredu a pátra po koristi, zatiaľ čo iný člen tejto skupiny letí zozadu a korisť naháňa, a to tak dlho, dokiaľ nie je korisť zahnaná do paste a následne rozdelená. Iná technika je založená na tom, že celá skupina sa rozmiesti okolo koristi a jeden člen ju usmrtí.[15]

Predátori

[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčším predátorom dospelých myšiakov štvorfarebných je výr bielobradý (virgínsky), pre mladé vtáky predstavujú najväčšie nebezpečenstvo hlavne kojoty a veľké krkavce, ktorí vyberajú aj ich hniezda. Myšiaky však svoje hniezda aktívne bránia; v prípade pokusu o napadnutie hniezda sa dorozumievajú varovným volaním a na predátora útočí celá skupina, aby ho od vyplienenia hniezda odradila.[11]

Hniezdenie a mláďatá

[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiaky štvorfarebné hniezdia na malých stromoch, krovinách alebo kaktusoch (odtiaľ švédske pomenovanie – kaktusvråk). Hniezdo je väčšinou kompaktné, vystavané z vetvičiek, koreňov rastlín, listov, machu a kôry. Hniezdo väčšinou stavia samica. Znáška obsahuje väčšinou dve až štyri vajcia farby bielej až modrastej, občas so svetlo hnedými alebo šedými škvrnami. Hniezdoši sú najprv svetlo žltohnedí, v piatich alebo šiestich dňoch zmenia farbu na tmavo hnedú.[16]

Veľmi často obývajú hniezdo tri myšiaky: dva samce a jedna samica.[14] Diskutuje sa o tom, či ide o polyandriu, matúci je tzv. backstanding, kedy jeden vták stojí na chrbte prvého, prípadne ešte tretí na chrbte druhého.[17] Inkubačná doba je od 31 do 36 dní a na znáške sedí väčšinou samica. V 38 dňoch začínajú mláďatá preskúmavať okolie hniezda a v 45 až 50 dňoch začínajú lietať. Samica hniezdi dvakrát alebo trikrát do roka.[16] Mláďatá môžu zostať so svojimi rodičmi až tri roky a v tom čase pomáhajú s vyvádzaním ďalšieho potomstva.

Ľudia a myšiaky štvorfarebné

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny biotopu

[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď nie je myšiak štvorfarebný ohrozeným druhom, jeho divoká populácia je v súčasnosti na ústupe pre stratu životného prostredia, pod tlakom určitých okolností je však jednako známe, že sa sťahuje v rámci rozvinutých oblastí.[18] V súčasnosti sa ako pôvodný druh vyskytuje na území siedmich štátov Strednej, Južnej a Severnej Ameriky, na území ďalších dvoch, Panamy a Surinamu, je jeho pôvod neistý.[19] Od roku 2004 je v Červenom zozname IUCN zaradený do kategórie málo dotknutých druhov a v CITES ho nájdeme v prílohe II.[11] V roku 2003 populácia myšiaka štvorfarebného čítala približne 390 000 jedincov žijúcich na ploche veľkej zhruba 6 000 000 km².[20]

Mladý jedinec pri ukážke v sokoliarstve

Sokoliarstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Okolo roku 1980 sa začal zdvíhať záujem o používanie myšiak štvorfarebného v sokoliarstve a dnes je najpopulárnejším dravcom na západe (okrem Ázie) chovaným na tieto účely, a to hlavne pre jednoduchý výcvik a ľahkú socializáciu.[21]

V umení

[upraviť | upraviť zdroj]

John James Audubon vytvoril ilustráciu myšiaka štvorfarebného v publikácii Birds of America (Londýn, 1827 – 38) na doske č. 392 s titulom "Louisiana Hawk - Buteo harrisi". Obraz bol vyrytý a kolorovaný Robertom Havellom v londýnskej dielni v roku 1837. Originálne dielo bolo zakúpené Newyorskou historickou spoločnosťou, kde ho možno zhliadnuť až do dneška (január 2009).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Ojedinele sa totiž do rodu Parabuteo zaraďuje aj druh myšiak čierny/modrastý (Percnohierax leucorrhous/Buteo leucorrhous)
  2. ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov sveta [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010 (2018), rev. 2018-01-27, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
  3. ↑ JOBLING, James A. A Dictionary of Scientific Bird Names. [s.l.] : [s.n.], 1991. ISBN 0198546343. (anglicky)
  4. ↑ AUDUBON, John James. Birds of America [online]. [Cit. 2009-04-18]. Dostupné online. Archivované 2008-04-09 z originálu. (anglicky)
  5. ↑ a b UDVARDY, Miklos D. F. National Audobon Society Field Guide to North American Birds "Western Region". New York : Alfred A. Knopf, 1994. ISBN 0679428518. (anglicky)
  6. ↑ DUNNING, John B. Jr.. CRC Handboook of Avian Masses. Boca Raton, Fla : CRC Press, 1993. ISBN 0849342589. (anglicky)
  7. ↑ National Geographic Society. Birds of North America. Washington, D.C : National Geographic Society, 1983. ISBN 0870444727. (anglicky)
  8. ↑ SIBLEY, David Allen. National Audobon Society The Sibley Guide to Birds. New York : Alfred A. Knopf, 2000. ISBN 0679451226. (anglicky)
  9. ↑ a b RAPPOLE, John, H. Birds of the Southwest. College Station : Texas A&M University Press, 2000. ISBN 0890969582. (anglicky)
  10. ↑ KLIMKIEWICZ, M.. Longevity Records of North American Birds [online]. [Cit. 2009-04-20]. Dostupné online. (anglicky)
  11. ↑ a b c d TRUGLIO, Mary. Parabuteo unicinctus [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  12. ↑ a b c d BEDNARZ, James, C. Harris's Hawk (Parabuteo unicinctus) [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  13. ↑ OLMOS, Fábio; ROBSON, Silva e Silva. Guará-Ambiente, Flora e Fauna dos Manguezais de Santos-Cubatão. São Paulo, SP : Empresa das Artes, 2003. ISBN 85-89138-06-2. (portugalsky)
  14. ↑ a b KAUFMANN, Kenn. Lives of North American Birds. Boston : Houghton Mifflin Co., 1996. ISBN 0395770173. (anglicky)
  15. ↑ COOK, William E.. Avian Desert Predators. Berlin; New York : Springer, 1997. ISBN 3540592628. (anglicky)
  16. ↑ a b BAICICH, Paul J.; HARRISON, Colin J. O.. Nests, Eggs, and Nestlings of North American Birds. Princeton, NJ : Princeton University Press, 2005. ISBN 0691122954. (anglicky)
  17. ↑ LIGON, J. David. The Evolution of Avian Breeding Systems. Oxford; New York : Oxford University Press, 1999. ISBN 019854913X. (anglicky)
  18. ↑ DISCOLL, James T. Harris's Hawk [online]. [Cit. 2007-11-19]. Dostupné online. Archivované 2007-11-23 z originálu. (anglicky)
  19. ↑ IUCN RED LIST. Parabuteo unicinctus [online]. [Cit. 2009-04-18]. Dostupné online. (anglicky)
  20. ↑ BUTCHART, Stuart; EKSTROM, Jonathan. Parabuteo unicinctus [online]. [Cit. 2009-04-13]. Dostupné online. (anglicky)
  21. ↑ BORCH, Jakob E.. Harris' Hawk [online]. [Cit. 2009-04-06]. Dostupné online. (anglicky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HOWELL, Steve, N. G; WEBB, Sophie. A guide to the birds of Mexico and northern Central America. Oxford ; New York : Oxford University Press, 1995. ISBN 0-19-854012-4. (anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Parabuteo
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Parabuteo

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Parabuteo&oldid=7928058“