Manuel I. (Byzantská ríša)

Manuel I. Komnénos
byzantský cisár, autokrator
Manuel I. na knižnej iluminácii
Panovanie
Dynastia	Komnenovci
Panovanie	5. apríl 1143 – 24. september 1180
Predchodca	Ján II.
Nástupca	Alexios II.
Biografické údaje
Narodenie	28. november 1118 Konštantínopol
Úmrtie	24. september 1180 (61 rokov) Konštantínopol
Pochovanie	Kláštor Krista Pantokratora, Konštantínopol (dnes Zeyrek džámí)
Vierovyznanie	pravoslávne kresťanstvo
Rodina
Manželka	I. Berta zo Sulzbachu II. Mária Antiochijská
Otec	Ján II.
Matka	Irena Uhorská
Odkazy
	Manuel I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Byzantský portál  Biografický portál

Manuel I. Komnénos (starogr. Μανουήλ Α' Κομνηνός – Manouél I. Komnénos (podľa PSP), iné prepisy: Manuél I. Komnénos, Manuel I. Komnenos, Manuil I. Komninos, prezývaný aj Porfyrogennétos^[1]  – narodený v purpure; * 28. november 1118, Konštantínopol – † 24. september 1180, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1143 – 1180.^[2][3]

Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.^[4][2]

Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Choniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.^[2][4][5]

Manuel sa narodil 28. novembra 1118 ako štvrtý syn byzantského cisára Jána II. Komnéna a Ireny Uhorskej. Jeho starým otcom bol uhorský kráľ Ladislav Svätý. Podobne ako väčšina byzantských panovníkov, aj Manuel bol vzdelaný človek s rozsiahlymi záujmami. V mladosti sa zúčastnil ťažení Jána II. v Anatólii, kde sa vyznamenal svojou statočnosťou. Zasnúbený bol s Bertou zo Sulzbachu, ktorá bola spriaznená s rímsko-nemeckým panovníkom Konrádom III.^[4]

Situácia pre Manuela ako nástupcu na trón spočiatku nebola prívetivá. Hoci bol nástupnícky systém v Byzantskej ríši pomerne voľný, ako štvrtý syn nemal veľké šance na to, stať sa cisárom. Ján mu však plánoval pripraviť panstvo pozostávajúce z územia Kilíkie, Antiochie a Cypru.^[6] Situácia sa zmenila po tom, čo cisárovho najstaršieho syna, cézara Alexia a následne aj druhorodeného Andronika postihla nejaká choroba, snáď virulentná horúčka a obaja v roku 1142 zomreli.

Okrem Manuela žil ešte jeho starší brat Izák. Cisár Ján v roku 1143 počas výpravy v Kilíkii vážne ochorel a na smrteľnej posteli za svojho nástupcu zvolil Manuela, ktorý s ním bol na ťažení. Stalo sa tak podľa jeho slov pre Manuelovu odvahu a pripravenosť. Izák mal byť na rozdiel od neho nestabilný a pyšný. Po tom, čo 8. apríla 1143 Ján zomrel, prehlásili byzantské vojská dvadsaťštyri ročného Manuela neďaleko mesta Anazarbos^[7] za cisára.^[8]

Aby si udržal moc, rozhodol sa Manuel rýchlo vrátiť do Konštantínopola, kde v tom čase prebýval jeho brat. Do mesta vyslal svojho generála, domestika Ióanna Axoucha, aby Izáka a cézara Rogera zadržal a pripravil pôdu na jeho návrat. Okrem získania podpory mešťanov a cirkvi bolo tiež potrebné vybaviť cisárov pohreb a uskutočniť korunováciu. Tá sa uskutočnila po Manuelovom návrate, možno v novembri 1143^[2], vykonal ju patriarcha Michal II. Kurkuas. Krátko na to Manuel svojho brata prepustil a uzmierili sa.^[8]

Po upevnení svojej moci sa Manuel už v roku 1144 musel zaoberať situáciou na východe. Antiochijské knieža Raimond z Poitiers využil smrti Manuelovho otca a vpadol do Kilíkie, kde obsadil niekoľko pevností a miest. Prechod moci v Byzancii využili aj miestni Arméni. Knieža Thoros II. utiekol z byzantského zajatia a začal s obnovou kniežatstva.^[8] Cisár na východ poslal vojsko na čele s bratmi Kontostefanovcami a turkickým generálom Bursukom, ako aj námorníctvo na čele s Démétriom Branom. Raimondova armáda bola zahnaná a byzantské loďstvo vyplienilo pobrežie Antiochijska. Po tom, čo koncom roka 1144 mosulský atabeg Zengí dobyl Edessu, Raimond zhodnotiac situáciu odišiel do Konštantínopola a požiadal Manuela o pomoc. Výmenou za to musel uznať byzantskú zvrchovanosť. Arméni zatiaľ odolávali a po porážke Manuelovho bratranca Andronika, správcu Kilíkie, znovu obsadili mestá Anazarbus, Adanu, Tarsus, a Mopsuestia.^[8]

V roku 1146 Manuel zhromaždil vojsko v pevnosti Lopadion, odkiaľ vyrazil proti rúmskemu sultánovi Mesúdovi I. Ten napádal byzantské územia v Anatólii a dočasne posunul hranicu ďalej na juhozápad. Cisár podnikol riskantnú kampaň až k rúmskemu hlavnému mestu Ikoniu. Kampaň sa začala víťazstvom pri Akroine, následne byzantské vojsko dobylo Filomelion, počas ktorého obliehanie bol Manuel zasiahnutý šípom. Ikonion sa Byzantínci pre jeho rozsiahle opevnenie dobyť nepokúsili a vrátili sa domov. Ústup im vo vyprahnutých anatólskych údoliach znepríjemňovali turecké nájazdy.^[8]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá križiacka výprava

Už počas kampane v Anatólii Manuela zastihla správa francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., ktorý ho informoval o svojom záujme vytiahnuť s vojskom do Svätej zeme. V tom istom období k byzantskému územiu postupovalo vojsko nemeckého cisára Konráda III., ktorý Manuela žiadal o pomoc pri preprave vojsk. Skúsenosti s pochodom križiakov prvej križiackej výpravy ešte stále v Byzancii vyvolávali voči západným vojskám averziu a samotný cisár preto radšej posilnil obranu miest na európskych cestách a opevnil Konštantínopol. Naliehal taktiež na západných panovníkov, aby sa zaručili za pokojný prechod. Cisár Konrád Manuelovi za pomoc prisľúbil, že nebude nijako konať proti jeho záujmom. I napriek prípravám a rokovaniam k potýčkam medzi vojskami a obyvateľstvom dochádzalo pomerne často.^[9]

Po tom, čo nemecký cisár prekročil Dunaj pri Braničeve, prešiel spolu s vojskom k srbskému Nišu, kde dostali jeho vojská zásoby. V Serdike boli vojská oficiálne privítané miestnym guvernérom. Následne pokračovali údolím rieky Marica na Filippopolis, pričom kumánske vojská vyplienili okolitý vidiek. Neďaleko Adrianopolu sedliaci následne zabili chorého baróna, na čo Fridrich Švábsky vypálil neďaleký kláštor. V odplate Byzantínci zabili niekoľko križiackych oneskorencov. Byzantský vyslanec Prosuch síce obnovil zmier, ale cisár Konrád odmietol jeho žiadosť o pochod cez Hellespont namiesto Konštantínopola.^[9]

V septembri 1147 sa nemecké križiacke vojská dostali ku Konštantínopolu a boli preplavené do Malej Ázie. Manuel križiakom radil do Svätej zeme postupovať po pobreží, čo však neuposlúchli a na čo doplatili. V októbri od Dunaja dorazili aj hlavné francúzske sily, ktoré boli taktiež preplavené na druhý breh, kde sa stretli s pozostatkami pôvodnej armády porazenej moslimami. Križiaci následne postupovali k Antiochii cez Laodikeu, no boli obťažovaní búrkami, snehom a Turkami. Ľudovít z problémov obviňoval Manuela, pretože sa nachádzal na cisárskom území. Cez Attaleiu následne križiaci po súši i po mori odišli do Sýrie. Výprava sa nakoniec skončila neúspešne. Samotný cisár Konrád ochorel a zimu strávil v Konštantínopole. Manuel situáciu využil a v roku 1148 s nim v Solúne uzavrel Konrádom spojenectvo proti Normanom rozdeliac si sféry vplyvu v Itálii na dve polovice. Južná Kalábria a Apúlia mali byť venom Manuelovej manželky Berty zo Sulzbachu.^[9][10]

Už v roku 1147 počas križiackej výpravy sa cisárova politika musela obrátiť na Západ. Sicílsky kráľ Roger II. obsadil byzantský ostrov Kerkyra neďaleko pevninského Grécka a krátko na to preniklo jeho loďstvo do Egejského mora, kde vyplienilo bohaté mestá Korint a Théby. Z miest Roger odviedol miestnych tkalcov hodvábu a založil vlastnú výrobu látky na Sicílii.^[10] Manuel na útok nedokázal hneď zareagovať, pretože musel odraziť útok nomádskych Kumánov zo severu. Už o rok neskôr však uzavrel spojenectvo s Konrádom III. a Benátskou republikou. Benátky Rogerovo vojsko rýchlo porazilo a Manuel v roku 1149 poľahky získal Kerkyru späť. Od ďalšieho útoku na Sicíliu ho odradilo len srbské povstanie povzbudené Normanmi.^[9]

Útok na Sicíliu Manuel začal chystať spolu s rímsko-nemeckým cisárom Konrádom III. Situácia sa však zmenila po tom, čo Konrád v roku 1152 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Fridrich Barbarossa a vzťahy medzi krajinami ochladli. Manuel peňažne podporil ligu lombardských miest v boju proti Fridrichovi a sám jednal s pápežom o zisku západnej koruny. To následne viedlo k tomu, že Barbarossa nemal na porážke Normanov záujem.^[4][11] Roger medzi tým hľadal spojencov u Srbov a Uhrov, ktorí boli byzantskými protivníkmi na Balkáne. V roku 1154 vypuklo po smrti Rogera II. na Sícílii a v Apúlii povstanie proti jeho nástupcovi Viliamovi. Manuel vyslal do južnej Itálie vojsko na čele s Michaélom Palaiologom a Ióannom Dukom. Friedrichovi Barbarossovi pobývajúcemu v Itálii Manuel navrhol spoločné ťaženie, avšak západný cisár ďalší postup odmietol. Byzancia preto v boji proti novému sicílskemu kráľovi Viliamovi zostala sama.^[12]

Vďaka početným financiám a značnej vojenskej sile sa Byzantínci zmocnili mnohých pevností a mesto Bari im brány otvorilo samo. Nasledovali ďalšie juhotalianské mestá ako Trani, Giovanazzo a Brindisi. V roku 1155 získala Byzancia Anconu.^[10] Na stranu Byzancie sa postavili aj niektorí miestni páni vrátane Róberta z Capuy. Obnovením byzantskej moci v južnej Itálii sa znovu otvorila otázka vzťahov s rímskymi pápežmi. Manuel preto začal viesť rokovania s pápežom Hadriánom IV. o spojenectve proti Normanom, ktorých pápežská kúria neznášala. Za vyhnanie Viliama zo Sicílie a platenie pravidelných platieb Pápežský štát Byzancii postúpil tri pobrežné mestá a uzavrel s Byzanciou spojenectvo.

Problémy vo vedení byzantských vojsk však znamenali upadnutie počiatočného entuziazmu. Po prehratej bitke pri Brandisi (28. apríl) Normani prešli do protiútoku a postupne získali všetky stratené územia. Manuel sa opätovne snažil uzavrieť spojenectvo s Barbarossom no jeho požiadavky o južnej Itálii ho nahnevali a z plánu zišlo. V roku 1156 nakoniec normanské vojsko znovu vyplienilo byzantské pobrežie na Balkáne a pápež Hadrián IV. pod tlakom uznal Viliamov nárok na južnú Itáliu. Byzantsko-sicílske boje pokračovali nasledujúce dva roky, no šťastie sa od Byzancie stále viac a viac odkláňalo. V roku 1158 nakoniec vďaka sprostredkovaniu pápeža Hadriána uzavrel byzantský veliteľ Alexios Axouchos s Normanmi tridsaťročnú mierovú zmluvu, následkom ktorej Byzancia navždy upustila od reálnych plánov ovládnuť Itáliu.^[13]

V roku 1153 sa novým antiochijským kniežaťom stal Renaud z Châtillonu (Reginald), ktorý o tri roky neskôr vypovedal Byzancii lénny sľub. V roku 1158 následne spolu s Arménmi napadol byzantský Cyprus, pri čom zajal cisárovho synovca Ióanna, ako aj veliteľa Michaéla Brana. Pri útoku sa križiaci dopustili mnohých neprávostí a boli kritizovaní aj križiackym historikom Viliamom z Týru. Manuel na útok zareagoval na prelome rokov 1158/59, keď vytiahol s veľkým vojskom do Kilíkie. Tam obsadil početné arménske mestá a samotný arménsky vládca Thoros II. sa zachránil len vďaka úteku do hôr.^[2][13]

Renaud sídliaci v Antiochii sa Manuelovho postupu zľakol, pretože proti Byzancii zostal sám. Jeho útok na Cyprus odsudzoval aj jeruzalemský kráľ Balduin III., z východu navyše neustále hrozila kampaň moslimov. V rúchu kajúcnika preto predstúpil pred Manuela, ktorý mu po potupnom prijatí odpustil za podmienok, že uzná zvrchovanosť Byzancie, odovzdá antiochijskú citadelu Byzantíncom, dosadí v meste na patriarchálny stolec ortodoxného patriarchu. 12. apríla 1159 na veľkonočnú nedeľu Manuel slávnostne vstúpil do Antiochie. Kým cisár do mesta vstúpil na koni, Renaud musel v sprievode postupovať peši držiac jeho uzdu. Jeruzalemský kráľ, ktorý im pred tým robil prostredníka nasledoval sprievod v pozadí bez korunou. Manuel následne koncom apríla vyrazil na moslimské Aleppo.^[14]

Ťaženie proti moslimom sa skončilo rýchlo. Sýrsky vládca Núr ad-Dín Byzancii prisľúbil prepustiť niekoľko stoviek kresťanských zajatcov, prevažne nemeckého pôvodu, ktorí boli zajatí počas výpravy. Okrem toho ťaženie veľké úspechy neprinieslo, cisár však zrejme nemal veľký záujem moslimov drvivo poraziť, pretože by tým zanikla opozície križiakov, ktorí by svoju pozornosť obrátili proti nemu. Na spätnej ceste bolo jeho vojsko ešte napadnuté Turkami, no i napriek početným stratám nepriateľov zahnal a vrátil sa do Konštantínopola.^[14] Úplnú moc nad Arménmi v Kilíkii Byzancia opäť získala až v sedemdesiatych rokoch 12. storočia.^[15]

Vďaka politike Macedónskej dynastie sa Komnénovci mohli počas svojej vláde spoľahnúť na pevné postavenie v Európe. Byzantské európske územia totiž po páde Anatólie do rúk Turkom zostali hlavným byzantských zdrojom príjmov a vojsk. Ich moc tu však ohrozovali Normani zo západu, Srbi, Uhri a ich ruskí spojenci zo severu a nomádske kmene zo severovýchodu.

Srbsko bolo v byzantskom mocenskom okruhu a hoci boli jeho vzťahy s Byzanciou od roku 1129 relatívne dobré, snažilo sa na nej získať nezávislosť. Vhodná situácia sa Srbsku (Raške) naskytla po tom, čo do Byzancie vtrhol sicílsky vládca Roger II. Už krátko po vypuknutí miestnej vzbury (1149) však do Srbska vtrhol Manuel s vojskom a srbský vládca Uroš II. musel pred vojskom utiecť do neprístupných lesov.^[9] O rok na to Srbi povstali znovu a podporu tento raz našli u uhorského káľa Gejzu II. Manuel však srbsko-byzantské vojská poľahky porazil v bitke pri rieke Tara^[11] a následne napadol uhorský Sriem. Uhorsko uzavrelo proti Byzancii spojenectvo s kyjevským kniežaťom Izjaslavom II., no ani to Byzancii nezabránilo obsadiť uhorské pohraničie. Mier bol uzavretý v roku 1151. Už o rok Uhri plánovali Byzanciu napadnúť znovu, no po tom, čo Manuel do regiónu vyslal vojsko svoje plány zanechali.^[12]

Nepriateľstvo medzi Byzanciou, Uhorskom a Srbskom sa obnovilo v roku 1153 po tom, čo bol Uroš zosadený svojim pro-uhorským bratom Dušanom. Manuel v tom čase vyrazil opäť proti Uhrom, no po tom, čo ho zastihli ich vyslanci dohodol zmier a vyrazil proti Srbsku. V Braničeve a Niši ako správca v tom čase pôsobil Manuelov bratranec Andronikos Komnénos, ktorý však začal vyjednávať spojenectvo s uhorským Gejzom. Andronikov plán sa nepodarilo utajiť bol zajatý. V Pelagónii si Manuel predvolal súperiacich srbských panovníkov Uroša a Dušana a rozhodol o tom, že vládnuť má Uroš. Koniec roka 1154 sa niesol v znamení bojov uhorské pohraničie. Po príchode Byzantíncov sa Uhri stiahli, no pri Belehrade boli byzantským vojskom dostihnutí a prinútení k tvrdým bojom, ktoré skončili nerozhodne. Zmier bol uzavretý o rok neskôr.^[12]

Byzantská politika na severe sa znovu rozohrala po Gejzovej smrti v roku 1162. Novým uhorským kráľom sa stal násťročný Štefan III. Situáciu využil jeho rovnomenný strýko Štefan IV., manžel Manuelovej netere Márie žijúci v Konštantínopole. S cisárovou pomocou sa prehlásil za kráľa a byzantské vojsko vtrhlo k Braničevu a Belehradu. Štefan však nebol v Uhorsku obľúbený a Manuel následne začal na uhorský trón podporovať jeho brata Ladislava II.^[14]

Okrem uhorskej kampane sa Manuel znovu musel vybrať aj do Srbska. Na žiadosť Srbov zosadil nepopulárneho župana Uroša a na trón dosadil jeho brata Desu. V Uhorsku medzi tým v roku 1062 zomrel protikráľ Ladislav, čo zmenilo Manuelove plány. Ako kráľa tak znovu uznal Ladislavovho brata Štefana IV. Situácia sa zmenila aj v Srbsku, kde sa moci ujal Štefan Nemanja, ktorý sa v snahe o samostatnosť od Byzancie snažil zbližovať s Uhrami. Boje sa vyostrili v lete. Vojská byzantského pretendenta Štefana IV. boli Uhrami s pomocou českého kráľa Vladislava I. porazené^{[16]:72 – 75} a Manuel na čele vojsk vytiahol na sever. Štefan III. túžil spor ukončiť a rozhodol sa preto s cisárom rokovať a uzavrieť zmier. Podľa dohody Uhorsko Byzancii postúpilo územie Sriemu a Dalmácie a poslalo do Konštantínopola princa Bela (III.), ktorý sa mal stať vládcom týchto území. Manuel naopak Štefana uznal za kráľa.^[17]

Keď však Uhri odmietli vydať Sriem ako Belovu apanáž, vojna v roku 1063 vypukla nanovo. O rok neskôr však Štefan uznal Belove nároky a krajiny opäť uzavreli zmier. Mier bol opäť len dočasný, pretože po tom, čo Byzantínci odtiahli, vtrhol Štefan do Sriemu a obsadil pevnosť Zeugminon (dnešný Zemun). Uhorský protikandidát Štefan IV. bol zároveň v apríli otrávený. Manuel musel opäť vytiahnuť na sever. V roku 1165 obsadil Zemun a generál Ióannes Dukas zároveň pre Byzanciu obsadil pobrežnú Dalmáciu. Pri tejto príležitosti cisár v Srbsku porazil aj Štefana Nemanju, ktorý i napriek tomu, že bol byzantským vazalom odmietol Byzancii poskytnúť vojsko.^[17]

Ďalší spor na Balkáne vypukol čoskoro. V roku 1166 Uhri napadli Sirmiu a vyhnali tamojšiu byzantskú posádku. Dve Manuelove protiofenzívy následne vtrhli do Uhorska a vyplienili pohraničie. O rok neskôr proti Uhrom vyrazila obrovská výprava na čele s Manuelom a Andronikom Kontostefanom. Kontostefanos Uhrov pri Sáve v bitke pri Zemune drvivo porazil a ukončil dlhotrvajúce spory. Nová mierová dohoda znamenala pre Uhorsko stratu Bosny, Sriemu i Dalmácie. Po návrate vojsk do Konštantínopola Manuel usporiadal obrovský triumf.^[18] Byzantínci tým definitívne zlomili uhorský odpor a ich jediným protivníkom zostali rašskí Srbi na čele so Štefanom Nemanjom. Nemanja v roku 1168 obsadil susedné kniežatstvo Zetu, odkiaľ vyhnal svojich bratov. Tí sa z Ragusy obrátili na Manuela, ktorý v Srbsku opätovne nastolil mier.^[18] Srbská moc bola definitívne zlomená v roku 1172, keď bol Nemanja zajatý a odvedený do Konštantínopola, kde bol potupne ukazovaný v cisárovom sprievode mestom.^[15]

Už v roku 1163/1164 sa podľa mierovej dohody Belo dostal na cisársky dvor do Konštantínopola. Manuel, ktorý nemal mužského potomka Bela zasnúbil so svojou dcérou Máriou a učinil ho zrejme svojím dedičom. Belovi udelil vysoké tituly vyhradené príslušníkom cisárskej rodiny a Belo v Byzancii prijal meno Alexios. V roku 1166 sa podieľal na byzantskom obsadení území, ktoré mu mali pripadnú. Situácia sa pre Bela zmenila v roku 1169, keď sa Manuelovi narodil syn Alexios II. a Belo stratil nádej na nástupníctvo na byzantský trón.^[17]

Po tom, čo v roku 1167 zomrel uhorský kráľ Štefan III., Belo sa do Uhorska vrátil a prijal kráľovskú korunu. Jeho vláda bola vo vzťahu k Manuelovi charakteristická mierom a ochranou jeho záujmov, keďže sa nikdy nepokúsil získať územia v Chorvátsku, ktoré mu mali podľa niekdajších dohôd pripadnúť. Zmena nastala až po Manuelovej smrti, keď v roku 1181 obsadil vlastné Chorvátsko, Dalmáciu a v ďalších rokoch aj územia v Srbsku.^[19]

Ruské kniežatá boli svojou politikou úzko naviazané na Uhorsko. V bojoch Uhrov proti Byzancii pomáhali buď Uhrom alebo Byzancii. Asi s pomocou Juraja Dlhorukého Byzantínci získali menšie územia pri Azove.^[2]

Byzantský záujem o oblasť križiackych štátov bol dlhotrvajúci. V roku 1161 sa Manuel po smrti Berty zo Sulzbachu druhýkrát oženil. Jeho manželkou sa stala Mária z Antiochie, dcéra bývalého vojvodu Raimonda z Poitiers. Manuel tým potvrdil svoju vládu nad Antiochijskom.

Už od čias prvej križiackej výpravy križiacki velitelia túžili ovládnuť Egypt, ktorý bol bohatým a strategickým moslimským územím. Ako taký však Egypt oplýval aj značnou silou, ktorú križiaci samotní neboli schopní premôcť. Najmocnejším križiackym panovníkom bol jeruzalemský kráľ.

Ambiciózny Amalrich I. disponoval dostatočnými vojenskými aj finančnými prostriedkami na to, aby mohol s vojskom vpadnúť do údolia Nílu. Po tom, čo sa o akciu neúspešne pokúsil v roku 1164,^[17] neváhal pre dosiahnutie cieľa ani uznať ani byzantskú zvrchovanosť nad Antiochiou.^[18]

V roku 1165 Konštantínopol navštívili jeruzalemskí vyslanci, ktorí obnovili byzantsko-jeruzalemské spojenectvo. V roku 1167 bolo spojenectvo potvrdené sobášom Manuelovej pranetere Márie Komnény s jeruzalemským kráľom Amalrichom. O rok neskôr spojenci uzavreli dohodu, v rámci ktorej si rozdelili vládu nad Egyptom. Manuelovi malo pripadnúť pobrežie spolu s Alexandriou a Amalrichovi úrodné povodie Nílu. V októbri 1168 Amalrich s križiackymi posilami z Nevers opäť vtrhol do Egypta, po masakroch však stratil podporu Koptov a miestny vezír Šáwar sa obrátil na Núr ad-Dína. Keď na jar Šáwar zomrel, guvernérom sa stal Saladin.^[18]

Na jeseň 1169 vyslal Manuel do Egypta obrovskú vojenskú silu, ktorú tvorilo 20 veľkých vojenských lodí, 150 galér a niekoľko desiatok transportných lode. Loďstvo na čele s admirálom Andronikom Kontostefanom sa s jeruzalemským vojskom spojilo v Aškalone. V októbri toho istého roku vojská obľahli egyptský prístav Damiettu, no mesto sa dobyť nepodarilo. Mohli za to nezhody medzi križiakmi a Byzantíncami i zlé počasie. Po tom, čo Saladin obliehateľom sľúbil veľké množstvo peňazí, rozhodli sa kampaň zrušiť.^[18]

I napriek pokračujúcim dobrým vzťahom medzi Jeruzalemom a Byzanciou sa nová kampaň proti Egyptu už neuskutočnila. Snahy o uskutočnenie nového ťaženia sa uskutočnili už v roku 1071, keď Amalrich na čele jeruzalemskej delegácie navštívil Konštantínopol a výmenou za pomoc v Egypte uznal jeho zvrchovanosť nad Jeruzalemom.^[15] Ďalšie rokovanie sa uskutočnili v roku 1077. Po príchode byzantskej flotily do Akka však spojenectvo padlo po tom, čo Byzantínci tábor opustili pre nezhody niektorých jeruzalemských šľachticov.^[20]

Koncom 50. rokov 12. storočia sa znovu obnovili aj byzantské snahy o ovládnutie Anatólie. V priebehu kampane v rokoch 1159 až 1161 byzantská armáda na čele s Ióannom Kontostefanom a Manuelom viackrát porazila rúmskeho sultána Kilič Arslána II., ktorý sa musel v Konštantínopole podriadiť cisárovi. Byzancii musel odovzdať mestá, ktoré pred tým dobyl a mal sa zdržať ďalších bojov s Byzanciou. V priebehu vojny v roku 1160 zomrela Manuelova manželka Berta.^[14]

Nasledujúce roky pokoja na rúmsko-byzantskej hranici však Kiličovi umožnili konsolidovať svoju moc a odstrániť svojich rivalov na východe. V roku 1174 zomrel sýrsky vládca Núr ad-Dín, čo mu umožnilo poraziť panstvo Danišmendovcov v Sivase. Porazení Danišmendovci utiekli do Konštantínopola, kde požiadali o pomoc Manuela.^[15]

Manuel sa rozhodol s Rúmom vyjednávať a sám medzi tým začal s opevňovaním východnej hranice. Vystaval novú pevnosť Sublaeum a obnovil Dorylaeum. Rokovania však pre cisárovu neústupnosť zmier nepriniesli a Byzantínci preto zhromaždili značnú armádu, na čele ktorej v lete 1176 Manuel vytiahol na Ikonion. Pápežovi pri tom Manuel oznámil, že usporiadal novú križiacku výpravu. Pochodom cez povodie rieky Maiandros Manuel dobyl Laodikeiu a Chónai, na čo sultán Manuelovi ponúkol výhodnú ponuku. Manuel presvedčený mladými a ambicióznymi generálmi však ponuku odmietol a v kampani pokračoval.^[20]

Byzantínci následne rúmskych Turkov podcenili a zanedbali prieskum. Keď sa vojsko dostalo do úzkeho priesmyku Tzibritze neďaleko ruín Myriokefalonu, muselo sa vojsko roztiahnuť, na čo sa stalo ľahkým cieľom tureckého útoku. 17. septembra 1176 bolo cisárske vojsko obkľúčené a drvivo porazené, následkom čoho sa Manuel musel stiahnuť.^[20]

Kilič Arslán k cisárovi vyslal vyjednávačov, ktorí dohodli výmenou za to, že Byzantínci zničia nedávno vystavané pevnosti a zaplatia Seldžukom veľkú sumu peňazí. Manuel síce podmienky splnil len čiastočne (zničil len novú pevnosť)^[20], no prehra pri Myriokefalone znamenala koniec jeho i byzantských snáh o ovládnutie Anatólie. Neskorší historici bitku často prirovnávajú k skoršej porážke pri Mantzikerte pred sto rokmi.

Po tom, čo Byzantínci porušili mierové podmienky, vtrhli Turci na ich územie a vyplienili niekoľko miest. Nakoniec však boli odrazení Ióannom Vatatzom. V nasledujúcich rokoch potýčky medzi Byzantíncami a Seldžukmi pokračovali, pričom raz mali navrch Turci a raz Byzancia. Rovnováha síl v Anatólii sa však postupne začala rúcať a Manuel už proti Seldžukom vážnejšie nezasiahol.^[2][20]

Napriek tomu, že Benátky pôvodne vystupovali ako byzantskí spojenci proti Normanom, neskôr sa ich vzťahy zhoršili. Mohla za to skutočnosť, že po tom, čo Benátky získavali v Konštantínopole stále väčší vplyv, snažil sa Manuel zlepšovať vzťahy a postavenie Janova a Pisy. V apríli 1170 konštantínopolský prefekt Basileios Kamatéros stanovil limity novej janovskej štvrte v Konštantínopole, čo Benátčania okamžite namietali v novej zmluve s Byzanciou. Manuel, aby Benátkam ukázal, že nad jeho ríšou nemajú moc, zhabal benátske peniaze v hlavnom meste a neskôr nariadi všetkým Benátčanom Byzanciu bojkotovať. Vážna hrozba straty obchodného partnera benátskeho dóžu prinútila začať s cisárom vyjednávať.^[18] Rokovania medzi krajinami nikam neviedli. V júli bola následne Byzanciou dojednaná nová dohoda s Pisou. Rastúce napätie medzi krajinami vyvrcholilo, keď 12. marca 1171, keď cisár prikázal zatknúť všetkých Benátčanov v ríši a skonfiškovať ich majetky. Niektorým Benátčanom sa podarilo uniknúť a začali plánovať pomstu.^[2][11][15] Tá na seba nenechala dlho čakať a už v septembri toho istého roku benátska flotila obsadila Ragusu a vyplienila ostrovy Eubója a Chios. Po tom, čo benátsky tábor na ostrove Chios zasiahol mor, Benátčania odišli na Skyros a odtiaľ do Benátok. Zároveň začali nové rozhovory s cisárom.^[15] Situácia sa síce čiastočne stabilizovala, no Benátky sa s potupou nikdy nezmierili, čo nakoniec viedlo k udalostiam štvrtej križiackej výpravy.

Koniec Manuelovej vlády sa niesol v duchu medzinárodnej izolácie. Podarilo sa mu ešte dojednať sobáš svojho syna Alexia a francúzskej princeznej Agnes, dcéry Ľudovíta VII., ako aj svojej dcéry Márie s Reniérom z Montferratu. Obe svadby sa konali začiatkom roku 1180. V marci Manuel ešte odrazil útok Seldžukov a presadil svoj názor v spore o kliatbu Mohameda pri konverzii z islamu. V lete však telesne i duševne vyčerpaný cisár ochorel. Pred smrťou sa stal podľa byzantského zvyku mníchom a 24. septembra 1180 zomrel. Pochovaný bol v Kláštore Krista Pantokratora v Konštantínopole. Do hrobu mu údajne mali dať kameň z Kristovho hrobu, ktorý nedávno prišiel do Konštantínopola ako relikvia.^[20]

Na byzantský trón po Manuelovi nastúpil jeho jedenásťročný syn Alexios. Regentkou maloletého cisára sa stala jeho matka Mária z Antiochie a protosebastor Alexios Komnénos.^[20] Regentská vláda latiníčky Márie však bola neobľúbená a tak bola krátko na to zosadená Andronikom I.^[21]

Chóniates vytýkal Manuelovi zvyšovanie daní a označoval jeho vládu za obdobie nestriedmosti. Finančné prostriedky vytvorené za vlády jeho predkov a peniaze vybrané od poddaných boli neraz využívané márnotratne bez trvalého zisku.^[5] Cisár nešetril na výdavkoch na armádu, námorníctvo, diplomaciu, ceremónie, či výstavbu palácov, kláštorov a tvorbu základín. Bol najväčším patrónom umenia z dynastie Komnénovcov. Sponzoroval výzdobu refektára Kláštora svätého Mokia obrazmi jeho predkov, v Blachernách a o Veľkom paláci vystaval triklíniá, ktoré vyzdobil výjavmi z histórie.^[2] Väčšina z vynaložených prostriedkov však nepriniesla žiaden prínos a peniaze boli pohltené cisárovou zahraničnou politikou a nákladnými expedíciami. Finančné straty boli čiastočne kompenzované vojenskými úspechmi a najmä na Balkáne.

Manuel v Byzancii zavádzal západný štýl života. Na dvore usporadúval rytierske turnaje, premenil konzervatívny cisársky dvor na miesto dvorských zábav. Využíval tiež služby západných generálov a diplomatov. To viedlo k tomu, že ho jeho súčasníci nazývali latinofilom. Bol tak po cisárovi Theofilovi prvým cisárom, ktorý priťahoval historikov pre svoju záľubu v cudzej kultúre.^[5] Pre jeho inklináciu so Západom prišiel do potýčky s patriarchom Michalom III. Hoci v tomto smere patriarchovi vyhovel, patriarcha neskôr musel prijať Manuelom navrhnutý kompromis voči konvertitom z islamu. Tento politický krok bol nutný preto, že v Manuelovom vojsku slúžili mnohé osoby turkického pôvodu, ktoré cisár v krajine usadil.^[2]

Manuel bol vzdelaný panovník. Vyznal sa v medicíne a čiastočne sa zaujímal aj o astrológiu, na ktorú napísal obranu. Obdobne sa zaujímal aj o teológiu, pri ktorej vystupoval ako arbiter ortodoxie.^[5] V náboženských otázkach bol však skôr vlažný a pre politický zisk neváhal uvažovať o cirkevnej únii.^[10] Podporu domácej cirkvi sa však snažil získať prenasledovaním heretikov ako Sótericha Panteugena a Démétria z Lampe. Jeho zbožnosť a oddanosť úcte v Krista dokazujú jeho mince s Kristom Emmanuelom.^[2] Na druhú stranu mal viacero nelegitímnych potomkov a minimálne jednoho nelegitímneho syna.^[11]

Západné provincie Byzancie sa tešili význačnému hospodárskemu rozkvetu, ktorý započal už za vlády Alexia I. Darilo a tiež obchodu a zlatý vek zaznamenal vývoj umenia. To sa naďalej sústredilo v Konštantínopole, ktorý bol najväčším európskym mestom. Hlavným príjmom cisárskej pokladnice predstavovali clo kommerkion, uvalené na tovar dovážaný a vyvážaný z Konštantínopolu. Každý deň mal kommerkion ríši zarobiť okolo 20 000 hyperpyrov.^[22] Kozmopolitný charakter Konštantínopola ďalej prehĺbil príchod talianskych kupcov a križiakov cestujúcich do Svätej zeme. Veľký vplyv benátskych a následne aj janovských a pisánskych obchodníkov však v Konštantínopole vyvolával napätie, ktoré sa prejavilo už za Manuelovej vlády a ešte viac v neskoršom období. Okrem hlavného mesta sa darilo aj provinčným mestám a najmä Solúnu, ktorý bol druhým najväčším mestom ríše a bol obchodným centrom Balkánu. Výroba hodvábu mala veľký prínos pre rozvoj Korintu a Théb. V Malej Ázii sa darilo západným prístavom.^[23]

V oblasti vojenstva nadviazal na politiku Jána II. a usadzoval v rôznych krajoch ríše vojenských zajatcov, ktorým uložil vojenskú povinnosť. Tým čiastočne oživil niekdajší systém vojakov-roľníkov (stratiotai), na ktorom bola založená obrana ríše v predošlých storočiach. Táto vojenská sila však krajine nestačila a Manuel preto najímal veľké množstvo žoldnierov, čo viedlo k navyšovaniu daní v provinciách. Vojakom boli udeľované rôzne fiškálne práva. Chóniates okrem toho v tejto súvislosti kritizoval pokračujúce šírenie prónií (pronoiai), t.j. pozemkov podobných západným lénam. Próniár bol pánom nad roľníkmi, ktorí mu plnili povinnosti a obrábali pôdu. Ich dávky slúžili k vydržiavaniu armády. Mnohí z tých, ktorým cisár udelil prónie, boli žoldniermi či cudzincami, na úkor panovníckej moci tiež silnela provinčná aristokracia. Tá postupne nahrádzala niekdajší byrokratický aparát ríše a niektoré úrady sa stali de facto dedičnými.^[23]

Počas Manuelovho panovania sa v Byzancii vyskytlo niekoľko náboženských kontroverzií. V rokoch 1156/1157 povstala otázka interpretácie liturgie Jána Zlatoústeho v bode, či Kristus ponúkol svoju obeť iba Bohu Otcovi alebo aj Duchu Svätému a Lógu (t.j. svojej podstate).^{[pozn. 1]} Na konštantínopolskej synode v roku 1157 bol i napriek pôvodnému nesúhlasu antiochijského patriarchu Sótericha Panteugena prijatý kompromis, podľa ktorého Slovo (Logos) umožnilo Kristovmu ľudskému telu predložiť Najsvätejšej Trojici dvojitú obeť. Sóterichos bol i napriek ústupku odsúdený a zbavený funkcie.^[13]

Asi o desať rokov povstal nový spor o to, či Kristus slovami „Otec je väčší ako ja“ (Jn, 14:28) odkazoval na podstatu božskú, ľudskú alebo obe spojené podstaty. V Byzancii menšinový výklad hlásal, že Kristus zaujímal k Bohu Otcovi podriadené postavenie vo svojej ľudskej prirodzenosti, no zároveň bol s Bohom rovný v božstve. Ostrým kritikom tohto stanoviska bol byzantský vyslanec Démetrios z Lampe. Cisár Manuel, ktorý sa usiloval o dosiahnutie cirkevnej únie naopak túto formuláciu na radu svojho poradcu pre pápežské otázky Hugha Eteriana podporil. Patriarcha Lukáš Chrysoberges síce spočiatku pre veľký odpor s podporou cisára váhal. Nakoniec však bola formula na synode v marci 1166 slávnostne prijatá za oficiálnu a pridaná k oficiálnemu Synodikonu pravoslávia. Opozičné hlasy boli represiami umlčané.^[17]

Tretí náboženský spor povstal v roku 1180. Tentokrát sa týkal vzťahu voči moslimským konvertitom, ktorí sa svojej viery museli zrieknuť zvláštnou formuláciou, v ktorej mali prekliať proroka Mohameda. Manuel, u ktorého slúžilo mnoho moslimských konvertitov Mohamedovu kliatbu z cirkevných spisov vyňal a i napriek počiatočnému odporu patriarchu a cirkvi si svoju vôľu presadil.^[20]

Byzantskí rétori Manuela označovali za božského cisára (θεοΰ ό ένθεος βασιλεύς), vtelenie obnovy, večný pohyb (αεικινησία) alebo imitátora Krista. Chóniates ho označil za najblaženejšieho z cisárov a Ióannes Staurakios ho prirovnal k biblickému Šalamúnovi. Podobne kladne bol vnímaný aj na Západe. Križiacky kronikár Viliam z Týru ho nazval najbohatším a najmocnejším vládcom na svete. Jeho pamiatka prežila aj v neskoršom období, ešte o sto rokov neskôr ho katalánsky historik nazval najlepším medzi kresťanmi.^[5] Historici ho popisovali ako neúnavného a veľmi odvážneho vojaka bojujúceho proti nepriateľom kresťanstva. Moderní historici sú v jeho hodnotení striedmejší. Jeho výprava proti Seldžukom skončila obrovským neúspechom, ktorý nasledoval diplomatický neúspech v Itálii o rok neskôr. Niektorí historici šli dokonca tak ďaleko, že byzantskú katastrofu z rokov 1204 pripisujú ako následok Manuelovej politiky.^[5]

Keď Manuel v roku 1180 zomrel, vypadala ríša ešte stále impozantne. Vďaka vojenskému a diplomatickému úsiliu Komnénovcov bola Byzancia hospodársky stále prosperujúcou mocnosťou so zabezpečenými hranicami. Manuel dokonca jej územie rozšíril a kultúrne zveľadil. I napriek tomu však bola v okamihu Manuelovej smrti v očividne horšom stave, než v akom ju zdedil. Ríši hrozili značné problémy na Východe, kde zosilneli turecké krajiny a na Západe sa netešila dobrej povesti, najmä v susedskej Itálii. Byzantská ríša potrebovala vodcu, ktorý by dokázal zachovať jej jednotu a jednotu rozvetvenej vládnucej dynastie. Pred novým cisárom stála úloha skonsolidovať vyčerpanú cisársku pokladnicu a armádu. Manuelov syn Alexios II. Komnénos bol v čase svojho nástupu na trón maloletý a neobľúbená regentská vláda jeho latinskej matky Márie z Antiochie bola krátko na to zosadená Andronikom I.^[21] Kontinuita a súdržnosť komnénovskej dynastie bola narušená a a sila byzantského štátu spolu s ňou tiež.

• Manuel I Comnenus na Encyclopedia Britanica (po anglicky)

Manuel I. Komnenovská dynastia
Vladárske tituly
Predchodca Ján II.	cisár 1143 – 1180	Nástupca Alexios II.