Lucky Luciano

Lucky Luciano
americký gangster
Narodenie	24. november 1897 Lercara Friddi, Taliansko
Úmrtie	26. január 1962 (64 rokov) Neapol, Taliansko
Podpis
Odkazy
Commons	Lucky Luciano
Biografický portál

Lucky Luciano, známy tiež ako Charles Luciano alebo Salvatore Luciano (* 24. november 1897, Lercara Friddi, Taliansko – † 26. január 1962, Neapol) bol jedným z najmocnejších mužov v dejinách organizovaného zločinu. Zmodernizoval americkú mafiu a stál za obrovským povojnovým obchodom s heroínom (Francúzska spojka).

Hoci je Lucky Luciano považovaný za najväčšieho mafiánskeho bossa v americkej histórii, je okolo neho v súčasnej dobe ve��a nejasností. Medzi najčastejšie patrí najmä čas, kedy sa narodil a vznik jeho prezývky.

Najrozšírenejšie sú tri verzie dátumu jeho narodenia. Podľa Encyclopædia Britannica sa narodil 11. novembra 1896, podľa internetových stránok www.who2.com 24. novembra 1898 a kniha Mafie od Gábora Gellérta uvádza 24. novembra 1897.

Existujú dve hlavné verzie, prečo sa Lucianovi začalo hovoriť Lucky (šťastný).

16. októbra 1929 prepadli Luciana štyria muži, zmlátili ho a porezali na krku a tvári. Mali to byť členovia gangu Salvatora Maranzana. Lucianove zranenia boli tak veľké, že ho útočníci nechali ležať na zemi s tým, že každú chvíľu zomrie. Luciano však prežil a začalo sa mu hovoriť Lucky. Od tej doby mal Luciano na krku jazvy a jeho pravé očné viečko bolo vždy trochu privreté.

Podľa druhej verzie Luciano často vsádzal na dostihoch a väčšinou úspešne tipoval víťazné kone. Preto sa mu začalo hovoriť Lucky.

Podľa knihy od Gábora Gellérta: Konkurenčné gangy na čele s Maranzanom sa začali zaujímať o to, kde ukryl Luciano istú dávku narkotík. Chytili ho na Manhattane a cez prístavnú štvrť vliekli na Staten Island. Na opustenom úseku ho za prsty vytiahli na strom. Spočiatku ho "spracovali" len tým, že ho pálili cigaretami v tvári, keď neprehovoril, dali mu dole topánky a začali mu opaľovať aj chodidlá. Omdlel a jeho trýznitelia v istote, že mu chýba málo k smrti, ho nechali na mieste. Onedlho však okolo prechádzala policajná hliadka a dala dole Luciana zo stromu. V nemocnici ho prefackovali k životu. Pravda, nemal ani tušenie, s kým mal tú česť. Od tej doby mal zjazvenú tvár, zostal mu tik v pravom oku a dostal prezývku Lucky.

Lucky Luciano sa narodil ako Salvatore Lucania v dedine Lercara Friddi ležiacej približne 25 km na východ od Corleone na Sicílii.

V roku 1906 sa jeho rodina presťahovala do Spojených štátov. Luciano si zmenil meno na Salvatore Luciano a neskôr na Charles Luciano.

V detstve si zarábal peniaze tak, že vyberal vždy pár centov denne od svojich spolužiakov za to, že ich bude chrániť. Ak sa niekto zdráhal mu peniaze vydať, Luciano ho zbil. Podľa legendy mal byť medzi nimi aj chlapec menom Meyer Lansky, ktorý sa neskôr stal jeho priateľom a tiež mafiánom. Keď po ňom chcel Luciano peniaze, Lansky sa s ním pobil a vyhral. Vďaka Lanskemu sa mal Luciano zoznámiť aj s Bugsym Siegelom, s ktorým neskôr spolupracoval.

V roku 1916 sa Luciano pridal ku gangu Five Points Gang, ktorého členmi boli napríklad Johnny Torrio alebo Al Capone. V roku 1916 bol tiež kvôli obchodu s heroínom odsúdený ku krátkemu trestu. Vo väzení si odsedel šesť mesiacov.

Neskôr začal Luciano pracovať pre Joea Masseria, ktorý bol vtedy jedným z najmocnejších mafiánov v New Yorku. Luciano však nesúhlasil s Masseriom v mnohých veciach. Masseria bol konzervatívny a dôveroval iba Sicílčanom. Luciano bol liberálnejší a chcel, aby sa do mafie zaradili aj ľudia z írskych a židovských gangov.

Od roku 1920 pašoval Luciano alkohol, potom sa zameral výhradne na kupliarstvo. Lucianovým mužom číslo jedna sa stal jeho starší priateľ Frank Costello.

V roku 1930 vyvrcholila Castellamarská vojna, krvavý konflikt medzi Salvatorom Maranzanom a Joeom Masserianom, ktorí viedli dva najväčšie newyorské klany.

Meno konfliktu má pôvod v skutočnosti, že ľudia z Maranzanovej strany boli prisťahovalci z okolia mesta Castellammare del Golfo v západnej Sicílii. Medzi nimi bol napríklad Joseph Bonanno.

Ich protivníci, ktorých viedol Joe Masseria, pochádzali z celej Sicílie a priľahlých regiónov. K Masseriovi patrili okrem Luciana napríklad Al Capone, Vito Genovese, Bugsy Siegel alebo Frank Costello.

Počas konfliktu však ľudia prechádzali z jednej strany na druhú a tak pôvodné rozdelenie prestalo platiť.

Luciano síce pôvodne pracoval pre Masseria, ale 15. apríla 1931 spolu s Meyerom Lanskym pripravil jeho vraždu. Odohralo sa to v reštaurácii, keď Luciano s Masseriom obedovali. Luciano potom odišiel na toaletu a medzitým štyria strelci Masseria zabili.

Maranzano týmto vyhral Castellamarskú vojnu. Vyhlásil sa Capom di tutti capi (šéfom všetkých šéfov, bossom všetkých bossov) a urobil Luciana svojím mužom číslo jedna. Postupne si však prestali dôverovať a obaja pripravovali vraždu toho druhého. Luciano bol rýchlejší.

10. septembra 1931 vstúpili do Maranzanovej kancelárie štyria muži, ktorí sa predstavili ako daňoví úradníci. Keď Maranzano počul rámus z chodby, vyšiel sa z kancelárie pozrieť, čo sa deje, pričom si rozopol sako, aby bolo vidieť jeho pištole. Útočníci ho mali len pobodať, ale kvôli zmene situácie ho zastrelili.

Podľa legendy mal toho dňa Luciano zabiť ešte desiatky Maranzanových verných, v skutočnosti však zomreli len asi dvaja alebo traja.

Po smrti Masseria a Maranzana sa Luciano dostal do čela newyorskej mafie. V roku 1931 zrušil miesto Capa di tutti capi a zaviedol decentralizovanú štruktúru. Do mafie priviedol aj ostatné etniká, nielen Sicílčanov. Rodiny si rozdelili teritória a sféry vplyvu. Najvyšším orgánom bola tzv. Komisia skladajúca sa z bossov.

V roku 1935 tušil mafián Dutch Schultz, že po ňom ide štátny prokurátor Thomas E. Dewey. Chcel ho nechať odstrániť, ale Luciano a jeho spolupracovníci s tým nesúhlasili. Pretože vzniklo nebezpečenstvo, že Schultz nezoberie do úvahy výsledok tohto hlasovania, bolo dohodnuté, že sa Schultza zbaví. Krátko na to ho preto nechali zabiť.

V roku 1936 však prokurátor Dewey obvinil Luciana z kupliarstva. Luciano tvrdil, že proces bol vykonštruovaný a svedkovia podplatený. Svedkovia, resp. svedkyne, boli prostitútky, ktoré mali podľa Luciana získať od prokurátora Deweya rôzne peňažné výhody.

Luciano bol odsúdený na 30 – 50 rokov väzenia. Odsedel si však len 10 rokov.

Keď vypukla druhá svetová vojna, využila americká vláda Lucianove kontakty a ponúkla mu dohodu. Luciano prostredníctvom Franka Costella kontroloval doky v New Yorku a odbory prístavných robotníkov. Americká vláda si bola vedomá sabotážou, ktorá mala byť spôsobená nemeckými špiónmi alebo samotnou mafiou. Časť dohody s Lucianom bola, že ničenie lodí prestane. Ďalej bolo Lucianovou úlohou spojiť sa s priateľmi v Palerme na Sicílii a uľahčiť tak vylodenie amerických vojsk. Invázia sa uskutočnila v roku 1943. V Taliansku bol vtedy pri moci Mussolini, ktorý tamojšie mafie prenasledoval.

Za tieto služby bolo Lucianovi umožnené bez problémov riadiť mafiu a jej aktivity počas doby jeho väznenia.

Po skončení vojny, v roku 1945, ponúkla vláda Lucianovi, že ho prepustí, musí však opustiť americkú pôdu a vrátiť sa do Talianska. 10. februára 1946 bol teda Luciano deportovaný a usídlil sa v Ríme.

V decembri roku 1946 odletel do Venezuely, do Mexika a potom do Havany na Kube. V Havane sa konala konferencia, ktorú sám zorganizoval. Tam si utvrdil svoje vedúce postavenie. Boli dohodnuté obchody s kubánskym diktátorom Fulgenciom Batistom o výstavbe kasín na Kube. Na konferencii bolo tiež odsúhlasené odstránenie Bugsyho Siegela. Stavba kasína v Las Vegas (The Flamingo) ho totiž stála obrovské peniaze, ktoré nemohol splácať.

Vo februári 1947 bol Luciano poslaný späť do Talianska.

Po vyhostení z Kuby sa Luciano usídlil v Neapole.

Tam nadviazal nové kontakty so sicílskymi klanmi a ďalšími mafiánskymi organizáciami, napr. s Camorrou a ’Ndrangheta.

V priebehu 50. rokov si ďalej Luciano vytvoril dobré styky s korzickou mafiou a vytvoril tzv. Francúzsku spojku. Ópium sa vtedy pašovalo z Turecka do Francúzska (Marseille), kde sa z neho vyrábal kvalitný heroín. Ten ďalej putoval do Spojených štátov.

Luciano sa priatelil s Frankom Sinatrom a pomáhal mu v jeho kariére.

Podporoval tiež amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta.

Luciano mal v pláne predať práva na svoj životný príbeh filmárskej spoločnosti. 26. januára 1962 sa mal stretnúť v Neapole na letisku s americkým producentom, aby podpísal zmluvu. Zomrel tam však na srdcový infarkt.

Vyskytli sa dohady, že za jeho mŕtvicou stojí mafia, ktorá ho otrávila. Nesúhlasila totiž s jeho zámerom zverejniť informácie z jeho života.

Hoci od roku 1946 nesmel Luciano vstúpiť na územie Spojených štátov, pochovaný bol na cintoríne v New Yorku. Súd totiž rozhodol, že mŕtvola nie je občanom žiadneho štátu a nepodlieha tak vyhosteniu.

Lucianovým nástupcom na pozíciu mafiánskeho bossa sa stal Frank Costello.

• Gangstersinc.tripod.com (en) [1]
• Britannica (en) [2]
• Find A Grave (en) [3]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lucky Luciano na českej Wikipédii.