Lucius Apuleius

Lucius Apuleius Platonicus
rímsky spisovateľ
Narodenie	asi 125 Madaurus
Úmrtie	asi 180 pravdepodobne Kartágo
Odkazy
Projekt Gutenberg	Lucius Apuleius (plné texty diel autora)
Commons	Lucius Apuleius
Biografický portál

Lucius Apuleius Platonicus (* asi 123/5 – † asi 180) bol rímsky spisovateľ berberského pôvodu – sám sa označuje ako spola Numid a spola Gétul -, známy predovšetkým vďaka svojmu románu Metamorphoses, tiež označovaného ako Aureus Asinus (Zlatý osol). Αpuleiov praenomen nie je doložený, ale býva stotožňovaný s menom hlavného hrdinu jeho románu, Luciom.

Apuleius sa narodil v Madaure (dnes M’Daourouch v Alžírsku), rímskej kolónii v severoafrickej provincii Numidia. O jeho živote vieme z jeho vlastných diel, predovšetkým zo súboru rečí Florida.

Po svojom otcovi, ktorý zastával významný úrad duovir iuri dicundo, zdedil Apuleius veľký majetok. Dostalo sa mu najlepšieho vzdelania v centre severoafrických provincii, Kartágu, a neskôr v Aténách, kde študoval filozofiu. Svoje štúdia dokončil v Ríme, kde sa venoval rečníctvu a možno pôsobil istú dobu aj ako právnik. Podnikol niekoľko ciest do východných provincii, kde sa zaujímal tak o filozofiu ako o rôzne náboženské kulty. Nechal sa zasvätiť do niekoľkých mystérijných kultov vrátané dionýzianských mystérií a eleuzínskych mystérií. Stal sa kňazom boha Aesculapia (Asklepia) a podľa Augustína dokonca kňazom africkej provincie (sacerdos provinciae Africae).

Okolo roku 155 sa na svojej ceste do Alexandrie zastavil v meste Oea (dnes Tripolis), kde žil jeho priateľ z aténskych štúdii, Pontianus. Tu sa oženil s jeho matkou, bohatou vdovou Pudentillou. Roku 158 musel kvôli sobášu čeliť obvineniu z čarodejníctva, ktorým si bohatú vdovu údajne získal, a bol predvolaný pred súd v meste Sabratha neďaleko Tripolisu. Apuleius sa proti obvineniu bránil vlastnoručne napísanou a prednesenou rečou, ktorá sám nám dochovala pod menom Apologia (Obrana). Svoj ďalší život prežil Apuleius ako právnik a rečník v Kartágu.

Z veľkého počtu Apuleiových diel vystupujú predovšetkým dve – jeho fantastický román Metamorphoses v 11 knihách a jeho obranná reč Apologia, označovaná aj ako De magia (O čarodejníctve). Ďalšie Apuleiove reči sa dochovali v zborníku Florida (Kvetobranie). Medzi menšie spisy pričítané Apuleiovi patria: De Platone et eius dogmate (O Platónovi a jeho učení), De deo Socratis (O Sokratovom bohu), De mundo (O svete), ďalej spisy pochybného autorstva Peri hermeniás (O vyjadrovaní) a dialóg Asclepius.

K Apuleiovým nedochovaným dielam sa počítajú:

• ďalší román Hermagorás
• preklady niektorých Platónových spisov (Faidon, Ústava)
• preklad Úvodu do artimetiky od novopytagorejca Nikomacha z Gerasy
• De proverbiis (O prísloviach)
• De medicinalibus (O liečivách)
• De re rustica (O poľnohospodárstve)
• De arboribus (O stromoch)
• De piscibus (O rybách)
• De musica (O hudbe)

Zlatý osol je jediným rímskym románom, ktorý sa dochoval do súčasnosti celistvý. Patrí do prúdu zábavnej literatúry, ktorá sa v Stredomorí rozvíja od helenizmu. Obzvlášť významným predchodcom Premeny sú Milétske poviedky (Fabulae Milesiae) od Aristeida z Milétu, ktoré majú podobný erotický náboj ako celý Zlatý osol. Je tiež možné, že už v nich sa objavuje ako literárny prvok postava človeka premeneného na osla, ktorý tvorí základ Apuleiovho diela.

Hlavným hrdinom Apuleiovho románu je zámožný rímsky mladík Lucius, ktorý cestuje po Grécku. V Tesálii, krajine známej čarodejníctvom, sa ubytuje u boháča Milona a pretože mu je známa povesť o tesálskych čarodejniciach a sám si vypočuje na ceste o ich schopnostiach niekoľko príbehov, rozhodne sa zo zvedavosti (curiositas) dozvedieť sa o nich viac. Vďaka pomoci Milonovej služky a svojej milenky Fotidy sa stane svedkom milostných čarov Milonovej manželky Pamfily. Keď vidí, ako sa žena pomocou svojich magických mastí dokáže zmeniť na vtáka, rozhodne sa i on takéto kúzlo vyskúšať. Dôjde ale k zámene čarovných mastí a tak sa z neho namiesto vtáka stane osol. Tento zvrat je východiskom rady ďalších epizôd, v ktorých Lucius-osol putuje po Grécku a pokúša sa získať nazad svoju pravú podobu.

Luciov príbeh je prešpikovaný radou kratších historiek, ktoré si vypočuje čoby osol na svojej nútenej ceste. Medzi nimi má prvoradé miesto príbeh o Amorovi a Psyché, ktorá zaberá takmer dve celé knihy. Na pohľad ide o typickú rozprávku, v ktorej vystupujú dve staršie závistlivé sestry, najmladšia dobrosrdečná sestra Psyché (Duša), jej tajomný manžel Amor (Láska), ktorého tvár Psyché nesmie uvidieť, trest za porušenie príkazu a plnenie magických úloh, ktoré Psyché zadáva jej svokra, Amorova matka Venuša, aby získala svojho manžela späť. Dnes sa považuje táto rozsiahla odbočka v deji za alegóriu o mystickom zážitku duše, ktorá súvisí s dejom románu.

Luciovo putovanie nevedie mladíka-osla len rôznymi krajmi a dobrodružstvami, ale i do styku s rôznymi náboženstvami a kultmi. Na jednej strane sú terčom Apuleiových žartov, na strane druhej možno považovať ale román tiež za akúsi alegóriu podobnú tej načrtnutej v Amorovi a Psyché. Lucia vedie jeho zvedavosť (curiositas), aby sa odpútal od fyzických pôžitkov (predstavovaných milostným dobrodružstvom so slúžkou Fotis) a dostal sa do styku s nadprirodzenou úrovňou existencie. V novej podobe osla môže postupne objavovať rôzne formy náboženského cítenia (medzi nimi snáď i kresťanstvo) a musí pátrať po spôsobe, ako uniknúť zo svojho zakliatia, ako oslobodiť svoje telo ale zároveň i svoju dušu. Vyslobodenie mu nakoniec ponúka bohyňa Izis, ktorá sa mu zjaví v sne a nabáda ho, aby sa zúčastnil jej mystérií, prostredníctvom ktorých získa nazad svoju podobu. Proces premeny späť na človeka sa tak stáva i premenou z nezasväteného, materiálneho človeka na tvora duchovného. Lucius na konci knihy je človek veľmi odlišný od Lucia z jej začiatku – oddaný ctiteľ Izidy, ktorý dodržiava všetky príkazy náboženstva a stáva sa dokonca Izidiným kňazom.

Nie je presne zrejmé, aký vzťah má nám dochovaná Apologia so súdnou rečou, ktorú Apuleius predniesol roku 158 v Sabrathe. Podľa stupňa prepracovanosti, veľkého množstva literárnych odbočiek (napríklad chvála zubnej pasty), dĺžky reči i jej vysoko humorného obsahu len ťažko možno uveriť, že túto reč skutočne Apuleius predniesol pred súdom. Ako pravdepodobnejšie sa javí, že ide o prepracovanú verziu tejto reči, ktorú Apuleius doplnil a „okorenil“, aby po sebe zanechal literárnu pamiatku hodnú svojej rečníckej a právnickej kariéry.

Napriek názvu De magia v Apologii padne len málo zmienok o kúzlach. Apuleius sa viac sústreďuje na žart a na to, aby sa svojim protivníkom vysmial. Na viacerých miestach napríklad paroduje slávneho rečníka Cicerona^[1]. Ide o brilantne prepracovanú príklad reči spadajúcej do cisárskeho obdobia.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Lucius Apuleius
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lucius Apuleius