George W. Bush

Bush je synom Georga H. W. Busha a Barbary Bushovej. Narodil sa v meste New Haven v štáte Connecticut, ale vyrastal v Midlande a Houstone v štáte Texas so svojimi súrodencami: Jebom, Neilom, Marvinom a Dorothy (mladšia sestra Robin zomrela ako trojročná v roku 1953 na leukémiu). Rodina trávila letá a väčšinu prázdnin na rodinnom letovisku Bush Compound v Maine.

Tak ako jeho otec, Bush bol študentom Phillips Academy (september 1961 – jún 1964) a neskôr univerzity v Yale (september 1964 – máj 1968). V Yale sa pridal k študentskej skupine Delta Kappa Epsilon (ktorej prezidentom bol od októbra 1965 do svojej promócie) a tajnej spoločnosti Skull and Bones. Bol študentom kategórie „C”, dosahujúc skóre 77 percent (bez žiadnych „A” hodnotení a s jedným hodnotením „D” z astronómie) s priemerným ročným hodnotením 2,35 zo 4,00. Hral bejzbal a ragby v juniorskom a seniorskom mužstve. Dostal titul „Bakalára filozofických vied” z histórie v roku 1968.

Po promócii z Yale nastúpil v roku 1968 na vojenskú službu v texaskej Národnej leteckej garde ako pilot vojenských lietadiel F-102. Z tohto dôvodu sa nezúčastnil vojny vo Vietname. Bol jedenkrát povýšený, dosiahol hodnosť 1st Lieutenant (nadporučík).

V septembri 1973 dostal povolenie na ukončenie svojej 6-ročnej vojenskej služby 6 mesiacov pred jej oficiálnym skončením, aby mohol začať navštevovať Harvardovu obchodnú školu.

Bushova vojenská služba bola označená za kontroverznú počas jeho politickej kampane pred prezidentskými voľbami v roku 2004. Politická právnická skupina Texans for Truth a iní Bushovi kritici sa snažili svedectvami rôznych osôb dokázať, že Bushov otec použil svoj politický vplyv na to, aby sa Bush nemusel osobne zúčastniť vojny vo Vietname.

Dvojročné štúdiá na Harvardovej obchodnej škole zakončil v roku 1975 diplomom MBA (Master of Business Administration), a tým je prvým prezidentom USA, ktorý získal tento diplom.

4. septembra 1976 zastavila Busha polícia blízko letoviska jeho rodiny v Maine. Bol zatknutý za riadenie auta pod vplyvom alkoholu. Bush priznal svoju vinu, zaplatil pokutu 150 dolárov a na dobu 30 dní mu bol odobratý vodičský preukaz v rámci štátu. Správy týkajúce sa tohto zatknutia objavila tlač 5 dní pred prezidentskými voľbami v roku 2000.

Bush označil dni predchádzajúce náboženskej konverzii ako svoje „nomádske” obdobie a „nezodpovednú mladosť”. Priznal, že v tých dňoch pil „príliš”. „Prestal som piť v roku 1986 a odvtedy som nevypil ani kvapku”. Túto zmenu sčasti pripísal stretnutiu s reverendom Billym Grahamom v roku 1985.

V roku 1977 sa oženil s Laurou Welchovou. V roku 1981 sa im narodili dievčatá dvojičky Barbara a Jenna. V roku 1986 vo veku 40 rokov opustil Episkopálnu cirkev a pripojil sa k cirkvi svojej manželky, Spojenej metodistickej cirkvi.

V roku 1978 sa Bush uchádzal o post v Snemovni reprezentantov USA, ale prehral v súboji s demokratickým protivníkom, senátorom Kentom Hanceom.

Začal teda svoju kariéru v oblasti ropného priemyslu založením podniku Arbusto Energy, zameraného na hľadanie a ťažbu ropy a zemného plynu. Tento podnik musel čeliť energetickej kríze v roku 1979. Po tom, čo Bush zmenil meno podniku na Bush Exploration, ho v roku 1984 predal konkurenčnej firme Spektrum 7. Súčasťou podmienok predajnej zmluvy bolo, že sa Bush stane generálnym riaditeľom (CEO) tejto firmy. S podobným scenárom sa firma zlúčila v roku 1986 s Harken Energy Corporation, ktorej riaditeľom sa stal opäť George W. Bush. Niektorí obviňujú preto jeho otca (v tom čase viceprezidenta USA), že vyvinul nátlak, aby sa niektoré údajne podozrivé prvky tohto predaja nestali predmetom vyšetrovania.

Potom čo pracoval na víťaznej prezidentskej kampani svojho otca v roku 1988, združil svojich blízkych priateľov a s nimi v roku 1989 kúpil 86 % bejzbalového družstva Texas Rangers za 75 miliónov dolárov. Bush získal 2 % podiel, keď investoval $606 302, z ktorých kryl $500 000 z bankovej pôžičky. V roku 1990 splatil pôžičku predajom akcií Harken Energy. Bush pôsobil 5 rokov ako výkonný generálny partner Rangerov. Bol aktívny v oblasti mediálnych vzťahov družstva a v zabezpečovaní výstavby nového štadiónu The Ballpark Arlington, ktorý bol otvorený v roku 1994. Bushova prominentná úloha v družstve Texas Rangers mu priniesla popularitu po celom Texase.

V roku 1994 predal toto družstvo, aby mohol kandidovať na post guvernéra. Víťazstvo získal vo volebnom boji s populárnou demokratickou kandidátkou Ann Richards, vo voľbách z 8. novembra 1994 zvíťazil v pomere 53 % k 46 %. V roku 1998 vyhral druhý mandát na post guvernéra, čím sa stal druhým republikánskym guvernérom Texasu od roku 1877 a prvým guvernérom tohto štátu, ktorý slúžil dva kompletné štvorročné mandáty (do roku 1975 mohli guvernéri slúžiť len dvojročné mandáty).

Bush uskutočnil ako guvernér viaceré významné legislatívne zmeny v oblastiach kriminálnej spravodlivosti, trestného práva a financovania školstva. Jeho politika sa stala veľmi sledovanou, najmä v Európe, a to kvôli dôraznému využívaniu trestu smrti: podpísal príkaz vykonania právneho rozsudku pre 152 väzňov uznaných vinnými z trestných činov a odsúdených na smrť. To bolo viac ako vo funkčných obdobiach iných guvernérov, aj keď vysoký počet popráv nebol pre Texas nezvyčajný. Hoci vládne väčšinový konsenzus, že Bush uskutočnil významné zmeny, neexistuje konsenzus, či tieto zmeny boli pozitívne alebo negatívne. V každom prípade Bushov reformný prístup, v kombinácii s politickým a rodinným zázemím, ho katapultoval do politiky národného významu. Preto sa v období politických kampaní nástupcov prezidenta Billa Clintona javil Bush ako kľúčová postava.

Hlavný článok: Prezidentské voľby v USA v roku 2000

Bushovým protivníkom v kampani na prezidentské voľby roku 2000 bol kandidát Demokratickej strany Al Gore. V kampani, v ktorej Bushovi radil majster volebných kampaní Karl Rove, Bush vyzdvihol svoju vôľu zaoberať sa najmä vnútornými záležitosťami krajiny a znížiť zahraničnú angažovanosť Spojených štátov, čo bolo v súlade s izolacionistickou tradíciou Republikánskej strany. Sám seba vyhlasoval za „súcitného” konzervatívca. Počas kampane presadzoval povolenie náboženským charitatívnym spolkom zúčastňovať sa federálne podporovaných programov, používanie vzdelávacích lístkov, ťažbu ropy v národnom parku Arctic National Wildlife Refuge na Aljaške, reštrukturalizáciu armády USA, a iné. Čo sa týka zahraničnej politiky, vyhlasoval, že je proti zahraničným národno-budovateľským („nation-building“) pokusom. Názor zmenil až po útokoch 11. septembra 2001.

Voľby sa vyznačovali kontroverznosťou. Výsledky boli v niektorých štátoch veľmi tesné, predovšetkým na Floride. Na Floride podľa oficiálnych výsledkov Bush získal 2 912 790 hlasov a Al Gore 2 912 253. Televízie najprv označili za víťaza Al Gora, ale neskôr výsledok označili za chybu a za víťaza začali označovať Busha. V tom čase bol Guvernérom Floridy práve Bushov brat. Ku koncu sčítania hlasov sa hovorilo, že kto získa Floridu, získa aj kreslo prezidenta USA.

Advokáti Al Gorea dosiahli na Najvyššom súde Floridy (v ktorom 6 sudcov zo 7 bolo nominovaných demokratmi) nové manuálne sčítanie hlasov v troch obvodoch: Miami Dade, Palm Beach a Broward, ktorých voličská základňa je väčšinovo demokratická. Schválením tohto Najvyšší súd Floridy presiahol svoje právne kompetencie, čo hneď napadli právnici Georgea W. Busha. Po prvom upozornení anuloval Najvyšší súd USA (v ktorom 7 sudcov z 9 bolo nominovaných republikánskymi prezidentmi; aj keď všeobecne boli 4 považovaní za liberálnych, 4 za konzervatívnych a jedna sudkyňa bola považovaná za umiernenú) toto nariadenie a zastavil sčítanie hlasov, čím fakticky Najvyšší súd rozhodol o výsledkoch prezidentských volieb.

Ďalšie tesné výsledky boli v Novom Mexiku (+0,06 % pre Ala Gora); vo Wisconsine (+0,22 % pre Ala Gora); Iowe (0,31 % pre Ala Gora), Oregone (0,44 % pre Ala Gora). Ďalšie rozdiely už prekračovali aspoň 1 % hranicu.

Na záver bol George W. Bush zvolený prezidentom Spojených štátov amerických po rozhodnutí Najvyššieho súdu, vďaka volebným hlasom z Floridy (ktoré ale Najvyšší súd zakázal prepočítať!). Ani jeden z kandidátov nedosiahol väčšinu v ľudovom hlasovaní – Bush získal 47,9 percenta hlasov, Al Gore 48,4 percenta hlasov. Gore však dosiahol pluralitnú väčšinu nazbierajúc o 540 000 hlasov viac zo 105 miliónov hlasov (čo však vzhľadom na americký volebný systém nemusí znamenať víťazstvo). Toto boli prvé prezidentské voľby USA od roku 1888, kedy víťazný kandidát dosiahol menej ľudových hlasov ako jeho oponent, prvýkrát od roku 1876, čo došlo k volebnému sporu, a vôbec prvýkrát v histórii USA, keď bola konečná voľba prezidenta prisúdená rozhodnutiu Najvyššieho súdu.

Všetky tieto fakty vážne spochybňujú regulárnosť Bushovho víťazstva v týchto Prezidentských voľbách.

Pozri aj: Prezidentské voľby v USA

Bush bol inaugurovaný za prezidenta 20. januára 2001. 29. októbra 2002 podpísal návrh zákona Help America Vote Act z roku 2002, ktorým sa malo zovšeobecniť používanie sčítacích strojov na registráciu volebných lístkov.

Bush začal svoj prezidentský mandát v ťažkej ekonomickej situácii po prasknutí internetovej bubliny a pod hrozbou recesie.

Zaviedol najvýznamnejšie známe zníženie daní s cieľom oživiť americkú spotrebu. Počas prvého volebného obdobia dosiahol v Kongrese schválenie zníženia troch hlavných daní. Toto zahŕňalo zvýšenie odpočtu zo štandardnej dane z príjmu pre zosobášené dvojice, zrušilo daň z nehnuteľností a znížilo mieru marginálnej dane. Tieto zníženia boli dočasné, ale Bush požiadal Kongres, aby sa stali stálymi.

Podľa Kongresového rozpočtového centra zníženia daní znížili do roku 2003 celkový federálny príjem, ako podiel z Hrubého domáceho produktu (HDP) na najnižšiu mieru od roku 1959. Následok zníženia daní a tým zvýšenia štátnych výdavkov vytvoril v absolútnych číslach rekordný deficit rozpočtu (nie v percentách z HDP). Zatiaľ čo v poslednom roku vlády Billa Clintona vykazoval federálny rozpočet ročný prebytok 230 miliárd dolárov, počas Bushovej vlády sa premenil prebytok na deficit. V roku 2003 dosiahol ročný rekordný deficit 374 miliárd dolárov v absolútnych číslach. Predstavovalo to 3,5 % HDP, čo je v percentách domáceho produktu menej, ako niektoré predchádzajúce deficity. Z pohľadu niektorých ekonómov má len takéto porovnávanie význam – pretože absolútne čísla kvôli tomu, že ekonomiky rastú, porovnania skresľujú.

Zvýšil rozpočet vnútornej a zahraničnej bezpečnosti, ale znížil výdaje na nevojenské programy. Výdavky štátu sa zvýšili o 20 % za štyri roky (opäť ale len pri porovnávaní absolútnych čísiel. Pri pohľade na podiel výdavkov na HDP bol rast pomalší).

Niektorí ekonómovia však hovoria o ekonomickom zázraku počas Bushovho prvého volebného obdobia. Hospodárstvo krajiny, ktorá krátko po prevzatí moci stála na pokraji recesie, začalo pomaly naberať na sile. Napríklad hospodársky rast vo výške 8,2 % a 4,0 %, ktorý zaznamenalo USA v 3. a 4. štvrťroku roku 2003, znamenal najvýraznejší rast ekonomiky USA za posledných 20 rokov (čísla sú prepočítané na ročnú bázu). Pri prevzatí moci ekonomika rástla ročným tempom na úrovni 0,8 %, v roku 2002 už 1,9 %, v roku 2003 rast dosiahol 3,0 % a vo volebnom roku 2004 dokonca 4,2 %.

Zvýšila sa dôvera investorov v dobré vyhliadky ekonomiky USA a začal sa pomaly prebúdzať export USA, aj vďaka devalvácii doláru. V prvej časti volebného obdobia boli hlavným ťahúňom rastu HDP vládne výdavky a spotreba domácností (hradená na dlh), v druhej polovici prvého volebného obdobia začala prevažovať spotreba domácností spolu s fixnými investíciami firiem a rastom exportu, ktorý prevyšoval rast importu. Spojené štáty sa tak z pohľadu celosvetového rastu a z pohľadu vývoja európskych ekonomík stali „hospodárskym skokanom roku 2003”. Rástli totiž osemkrát rýchlejšie ako EMÚ, kde rast v tom roku dosahoval len 0,4 %. Podobný rozdiel bol zachovaný aj v roku 2004.

K pozitívnemu vývoju došlo v USA aj v niektorých ďalších oblastiach hospodárstva. V rokoch 2001 – 2003 vzrástla produktivita práce najviac za posledných 50 rokov. Americká akciová burza sa v priebehu roku 2003 spamätala zo strát v roku 2001 (Dow Jones Industrial Index vzrástol o 40 % a technologický index Nasdaq Composite sa zhodnotil o vysokých 70 %) Slušným tempom rástli zisky amerických spoločností a na konci volebného obdobia sa podarilo otočiť aj vývoj nezamestnanosti a miera inflácie sa dostala na prijateľnú úroveň približne dvoch percent.

Pri prevzatí moci nezamestnanosť dosahovala úroveň 4,2 % (január a február 2001). Už vtedy mala silnú stúpajúcu tendenciu zdedenú po predchádzajúcej vláde. Mesiac pred nástupom do úradu dosahovala len 3,9 %, čo znamená, že v priebehu posledného mesiaca vlády Billa Clintona zaznamenala nárast 0,3 %. Rast pokračoval aj v ďalších mesiacoch, v septembri 2001 už nezamestnanosť dosiahla hranicu 5 %. Po útokoch z 11. septembra 2001 nastúpil jej ďalší prudký rast. V apríli 2002 už siahala na 5,9 %, v decembri sa dostala na 6 %. V júni 2003 dosiahla svoj vrchol – 6,3 %, v ďalšom období už začala klesať, napríklad do konca roka spadla na úroveň 5,7 %. Vo volebnom mesiaci (november 2004) klesla na ešte prijateľnejšiu úroveň – 5,4 %. Pokles nezamestnanosti pokračoval aj v druhom volebnom období, v júni 2005 podľa štatistík nezamestnanosť dosiahla 5,0 %.

Celkove sa však počas jeho prvého mandátu pod vplyvom ekonomickej recesie z roku 2001 zvýšila nezamestnanosť prvýkrát od roku 1992, za čo ho kritizovali stúpenci Johna Kerryho. Týmto sa Bush stal prvým prezidentom od čias Herberta Hoovera, počas vlády ktorého bola zaznamenaná jasná strata pracovných miest. Po prezidentských voľbách roku 2004 došlo k nárastu počtu pracovných miest, čím sa dosiahla úroveň roku 1996.

Z makroekonomických ukazovateľov bol najväčším negatívom amerického hospodárstva dvojitý deficit. A to deficit federálneho rozpočtu, ako aj deficit bežného účtu platobnej bilancie. V snahe riešiť deficit platobnej bilancie sa Bush snažil zaviesť vysoké clá na niektoré produkty upadajúceho primárneho sektoru (hutníctvo, poľnohospodárstvo), ktoré trpeli veľkou zahraničnou konkurenciou (v prvej časti volebného obdobia). Bushove zavedenie poplatkov za import ocele a kanadských drevárskych a tesárskych výrobkov bolo kontroverzné vo svetle vyzdvihovania iných foriem voľného trhu a vyslúžilo si kritiku z viacerých táborov, vrátane vlastného táboru konzervatívcov a ekonomických liberálov. Poplatky za dovoz ocele boli neskôr pod tlakom Svetovej obchodnej organizácie (World Trade Organization) zrušené.

Jedným z prvých rozhodnutí v tejto oblasti bolo odmietnutie podpísania Kjótskeho protokolu, ktorého cieľom je zníženie emisií oxidu uhličitého. Za toto si od časti európskych vodcov vyslúžil ostrú kritiku. Jeho otec kedysi vyhlásil, že „o americkom životnom štýle sa nevyjednáva“ (American way of life is non-negotiable). Bush argumentoval tým, že podpísanie Kjótskeho protokolu by viedlo k ohrozeniu ekonomiky USA a navádzal k iným spôsobom riešenia ekologických problémov, najmä k technickým inováciám šetriacim prostredie pred zmluvným zákazom emisií. V rámci svojho programu, ktorý označil za ekologický, napríklad výrazne zvýšil príspevky vlády na vývoj nových technológií šetriacich životné prostredie.

V roku 1997, kedy zástupcovia USA a ostatných krajín rokovali o Kjótskom protokole, sa Senát USA hlasovaním 95 ku 0 postavil proti akejkoľvek dohode o globálnom otepľovaní, ktorá nevyžaduje záväzky zo strany ekonomicky rozvíjajúcich krajín (India, Čína). Hoci bol Kjótsky protokol v roku 1998 symbolicky podpísaný Petrom Burleighom, výkonným veľvyslancom USA v Organizácii Spojených národov, vláda Billa Clintona nikdy nepredložila Senátu jeho ratifikáciu.

Environmentálne skupiny naznačujú, že mnohí členovia Bushovej vlády majú prepojenia s energetickým, automobilovým priemyslom a inými skupinami, ktoré sa stavajú proti ochrane životného prostredia. Bush vyhlasuje, že dôvodom nepodpísania Kjótskeho protokolu je fakt, že je nespravodlivo prísny voči USA, zatiaľ čo je príliš benevolentný voči iným krajinám, napríklad Číne. Obrátil sa tiež na výskumné organizácie kvôli fenoménu globálneho otepľovania žiadajúc uskutočnenie dôsledného výskumu, ktorý by potvrdil súvislosť medzi globálnym otepľovaním a ľudskou činnosťou. Pozri aj Americká pozícia voči Kjótskemu protokolu.

Svoje názory vláda obhajovala aj tým, že neexistuje konsenzus vedcov ohľadom globálneho otepľovania, keď zdôrazňovali napríklad Oregonskú petíciu^[1], v ktorej 19 600 vedcov vyjadrilo svoj nesúhlas s tým, či vôbec globálne otepľovanie spôsobené ľudskou činnosťou existuje. Vláda tým však ignorovala závery vyšetrovania Medzivládneho panelu o zmene klímy OSN, podľa ktorých je otepľovanie planéty spôsobené najmä ľudskou činnosťou.

Po požiaroch spojených so suchom v roku 2002 sa Bush zasadzoval za dôraznejšie vytváranie protipožiarnych nezalesnených pásov z dôvodov bezpečnosti. V decembri 2003 podpísal zákon Iniciatíva za zdravé lesy (Healthy Forests Initiative). Cieľom zákona bolo zamedziť požiarom podobným z leta roku 2002. Niektoré environmentálne skupiny ho obvinili, že tým umožní drevospracujúcim firmám zrezávať len vyššie porasty (odolnejšie proti požiarom, vlhkejšie), ako prízemné porasty, často vyschnuté. Ďalším počinom v tejto oblasti bola Bushova Iniciatíva za čistú oblohu (Clear Skies Initiative,^[2]). V úvodnom prejave k tejto iniciatíve Bush vyhlásil, že „ekonomický rast je kľúčom k pokroku v environmentálnej oblasti, pretože rast je to, čo poskytuje zdroje pre investície do čistých technológií“.

V prejave uviedol, že emisie:

• SO₂ klesnú o 73 %
• NO_x klesnú o 67 %.
• ortute klesnú o 69 %.

Zníženia navrhol zrealizovať v dvoch fázach, prvá končí v roku 2010 a druhá v roku 2018. Napríklad každá elektráreň podľa návrhu musí získať povolenie na vypustenie každej tony uvedených látok. Program bol založený najmä na trhových prostriedkoch, keď umožnil obchodovať s povoleniami. Tým spoločnosti používajúce nové technológie môžu ušetriť svoje kvóty a predať ich ďalším spoločnostiam. Iniciatívu Bush obhajoval úspechom programu z roku 1995, ktorý podobne pristupoval k emisiám SO₂. Jeho oponenti k iniciatíve vyhlásili, že uplatňovanie nástrojov, ktoré táto iniciatíva obsahuje, vedie v konečnom dôsledku k znečisteniu väčšiemu ako predtým.

Podpísal tiež Great Lakes Legacy Act of 2002, ktorý povoľuje federálnej vláde začať s čistením znečistených a kontaminovaných sedimentov jazier Great Lakes. V tom istom roku podpísal aj tzv. Browfieldov zákon, ktorý zrýchľuje proces čistenia opustených priemyselných zón.

11. augusta 2003 Bush, po demisii Christine Whitman z postu riaditeľa Americkej agentúry ochrany životného prostredia, menuje na tento post Michaela O. Leavitta.

Podľa Georga Busha sa ekológia úzko prelína s výskumom. Tvrdí, že ekologický pokrok možno dosiahnuť len novými čistejšími technológiami a nie zákonnými príkazmi. Snažil sa ponúknuť ekologickú náhradu za ropné produkty v doprave. Bush preto vyčlenil 1,2 miliardy dolárov z federálneho rozpočtu na obdobie piatich rokov na vývoj vodíkom poháňaných vozidiel bez emisií. Ďalej podporil vývoj v tvorbe „zeleného benzínu“ z kukurice a výskum v oblasti využitia bionafty vznikajúcej z odpadových materiálov. V rámci tohto programu presadil aj zníženie daňového zaťaženia pre ľudí používajúcich automobily s nižšími emisiami.

Bush sa označuje za priaznivca „pro-life“, teda jeho cieľom je takzvaná „podpora kultúry života”. Hneď po voľbách menoval za ministra spravodlivosti Johna Ashcrofta, známeho svojim nepriateľským postojom voči interrupciám. Zrušil federálnu pomoc zahraničným združeniam nakloneným prerušeniu tehotenstva a ochrane pred oplodnením. Z veľkej miery jeho postoje vysvetľovala manželka Laura. Tvrdila, že dobrovoľné prerušenie tehotenstva v Spojených štátoch amerických sa týmto nespochybňuje.

Zrušil pomoc fondom nabádajúcim k použitiu prezervatívov a pomáhajúcim prostitútkam, a to v prospech fondov nabádajúcich k sexuálnej abstinencii. V júli 2002 Bush zrušil podporu Populačnému fondu OSN (UNFPA). Bush vyhlásil, že UNFPA podporuje násilné potraty a sterilizácie v Číne.

Bush sa postavil proti legálnemu uznaniu manželstva osôb rovnakého pohlavia a podporuje zavedenie civilného zväzku („Nemyslím si, že by sme mali popierať ľudské právo na civilný zväzok, legálnu ustanovizeň” – ABC News, október 2004). Podporuje doplnok zákona o federálnom manželstve (Federal Marriage Amendment) a navrhuje doplniť Ústavu Spojených štátov amerických o tvrdenie, že „manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy“.

Počas Bushovho prvého volebného obdobia sa nominovaný veľvyslanec Rumunska Michael E. Guest stal prvým otvorene homosexuálnym politikom, uznaným Senátom za veľvyslanca USA (prvému otvorene homosexuálnemu veľvyslancovi Jamesovi Hormelovi senát neschválil jeho nomináciu).

George W. Bush je takzvaný “znovuzrodený-kresťan”, to znamená kresťan, ktorý znovu objavil vieru a akoby sa nanovo narodil prostredníctvom viery. Jeho konverzia je spájaná s menom reverenda Billyho Grahama, neoficiálne nazývaného „evanjelikálny pápež“. Priznáva sa, že sa viackrát do dňa modlí a vo svojich prejavoch referuje viac či menej otvorene na verše z Biblie. Viackrát spomínal v prejavoch aj Korán, prípadne z neho citoval alebo ho dokonca označil za slová pochádzajúce od Boha ^[3][4]. „Budem prezidentom všetkých, bez rozdielu vašej viery,“ vyhlásil bezprostredne po znovuzvolení George W. Bush.

Z náboženských dôvodov sa Bush stavia proti eutanázii, proti výskumom buniek z ľudských embryí, vyjadruje nepriateľský postoj voči interrupciám a je formálne proti manželstvu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Intenzívnym zavádzaním náboženského rozmeru do politiky si získal mnoho priaznivcov z tábora konzervatívnych kresťanov. Podarilo sa mu získať voličov aj vďaka tomu, že dokázal na svoju stranu priviesť široké masy evanjelikálov. Dokonca v prezidentských voľbách v roku 2004 podľa prieskumov dobyl katolícku voličskú základňu, získaním mierne viac ako 50 % volebných hlasov proti katolíkovi Kerrymu, ktorý sa snažil osloviť túto voličskú základňu z pozície svojej viery (Kerrymu sa nepodarilo získať podporu mnohých svojich súvercov kvôli svojej otvorenej podpore práva ženy na potrat). Z toho istého dôvodu si však Bush získal i odporcov z radov nábožensky liberálne orientovaných Američanov i niektorých zahraničných pozorovateľov, ktorí uprednostňujú laicitu (svetskosť) štátu.

9. apríla 2005 sa George W. Bush stal prvým úradujúcim americkým prezidentom, ktorý sa osobne zúčastnil na pohrebe pápeža. Sprevádzali ho jeho predchodcovia Bill Clinton a jeho otec George H. W. Bush.

Už v roku 2001 začal Bush pracovať s republikánmi v kongrese na schválení legislatívy, ktorá by menila spôsob, akým federálna vláda regulovala, zdaňovala a podporovala neziskové organizácie riadené náboženskými organizáciami. Hoci prvoradou v rámci tejto legislatívy bola možnosť, aby tieto organizácie mohli čerpať federálnu podporu, ďalší zákon priniesol požiadavku, aby organizácie oddelili svoje charitatívne funkcie od náboženských. Bush tiež vytvoril Úrad Bieleho domu pre komunitné a na viere založené iniciatívy (White House Office of Faith-Based and Community Initiatives). Niektoré organizácie, ako napríklad Únia amerických občianskych slobôd (American Civil Liberties Union) kritizovali tento Bushov program.

Bushova vláda, tak rovnako ako v prvom, tak i v druhom volebnom období, bola najotvorenejšou vládou voči národnostným menšinám v histórii.^{[chýba zdroj]} Národnostná rôznorodosť jeho vládneho kabinetu ho zaradila do Guinessovej knihy rekordov. Bližšie informácie možno nájsť v časti venujúcej sa kabinetu.

Ďalej Bush navrhol imigračný zákon, ktorý by široko rozšíril použitie hosťovských pracovných víz. Jeho návrh by zrovnoprávnil zahraničných pracovníkov, aj keď by títo nemali právo na trvalý pobyt alebo štátne občianstvo. Prezident Bush sa postavil proti amnestii pre ilegálnych prisťahovalcov, ktorých počet sa v USA odhaduje na 15 miliónov.

V roku 2002 Bush tlačil na Trenta Lotta, republikánskeho vodcu Senátu, aby podal demisiu kvôli nostalgickým vyhláseniam týkajúcim sa národnostnej segregácie, ktoré povedal pri príležitosti spomienky na bývalého kandidáta prezidentských volieb z roku 1948, senátora Stroma Thurmonda.

Bush presadzoval aj v oblasti zdravotníctva prístupy založené na konkurencii a voľnom trhu (osobné účty na sporenie, atď.). Hlavným zákonom, ktorý implementoval jeho zmeny bol Medicare Act of 2003 ^[5]. Tento zákon spôsobil najväčšiu zmenu v programe Medicare počas jeho 38 ročnej existencie (od roku 1965). V prvom desaťročí sa vplyvom zmien do programu investuje o 395 miliárd dolárov viac, ako bolo plánované. Zákon sa podarilo presadiť po dlhých diskusiách, prešiel kongresom až po tom, ako s ním súhlasila aj Americká asociácia dôchodcov (American Association of Retired Persons).

Za najdôležitejšiu zmenu možno považovať zavedenie špeciálnych osobných účtov na sporenie na zdravotné výdavky pre pracujúcu populáciu (Health Savings Accounts). Tieto účty nie sú zdaňované. Zákon ďalej zabezpečil príspevok a daňové úľavy zamestnávateľom, ktorý sa rozhodnú prispievať svojim zamestnancom na zdravotné poistenie. Od roku 2010 umožní čiastočnú privatizáciu niektorých častí tohoto programu. Pre už nepracujúcich ľudí (dôchodcovia, invalidi) zákon finančne sprístupnil lieky na predpis.

Zákon sa špeciálne venuje aj zdravotníctvu mimo miest s cieľom zvýšiť zdravotnícku dostupnosť, keď pridáva špeciálny bonus 25 miliárd dolárov pre nemocnice v menších mestách. Podľa niektorých prepočtov zákon pomocou nových komunitných zdravotných centier umožňuje lepšie obslúžiť 3 milióny ľudí. Od bohatších ľudí požaduje mierne vyššie príspevky ako pred jeho zavedením.

V januári 2002 Bush podpísal svoj program „No Child Left Behind“ (Nezabudnúť na žiadne dieťa). Program bol zameraný na podporu najnižšieho školstva a zabezpečuje viac zdrojov pre školy. Kritici hovoria, že školy nedostali dostatok prostriedkov, aby mohli splniť požiadavky zavádzané programom, hoci Výbor snemovne reprezentantov pre vzdelanie a prácu (House Committee on Education and the Workforce) v júni 2003 vyhlásil, že počas troch rokov pod Bushovou vládou sa rozpočet pre školstvo zvýšil o 13,2 miliardy dolárov.

Prezident Bush zaviedol niektoré obmedzenia na podporu výskumu kmeňových buniek. Financovanie federálnou vládou najprv schválil predchodca Clinton (19. januára 1999), ale do žiadneho programu neboli poslané peniaze až do vytvorenia rozpočtových pravidiel. Tie Clintonova vláda vydala 23. augusta 2000. Už 9. augusta 2001, ešte predtým ako bol udelený akýkoľvek grant, Bush ohlásil, že spraví v rozpočtových pravidlách zmeny, ktoré umožnia podporovať len výskum na už existujúcich kmeňových bunkách.

Koncom roka 2002 podpísal zákon, ktorý zabezpečil zdvojnásobenie finančných prostriedkov pre National Science Foundation (Nadácia národnej vedy) počas piatich rokov. Cieľom bolo vytvoriť nové vzdelávacie postupy v matematike a vede pre deti na základných školách a stredných školách.

14. januára 2004 Bush oznámil založenie Vízie vesmírneho výskumu (Vision for Space Exploration), v rámci ktorej je plánovaný návrat na Mesiac do roku 2020 a realizácia Medzinárodnej vesmírnej stanice do roku 2010 a eventuálne vyslanie astronautov na Mars. Hoci sa plán stretol často s rezervovanými reakciami, schválenie jeho rozpočtu s malými zmenami prešlo hneď po novembrových voľbách.

Vo februári 2004 podpísalo 5000 vedcov (medzi ktorými bolo 48 držiteľov Nobelovej ceny) z Únie zainteresovaných vedcov (Union of Concerned Scientists) vyhlásenie (Scientific Integrity in Policymaking) kritizujúce vládu Georgea W. Busha za „spolitizovanie“ výskumu. Obviňovali vládu z modifikácie správ o globálnom otepľovaní Environmentálnej agentúry životného prostredia a z výberu členov výskumných poradenských výborov podľa politických názorov a nie podľa vedeckých skúseností.

Bush vyčlenil 1,2 miliardy dolárov z federálneho rozpočtu na obdobie piatich rokov na vývoj vodíkom poháňaných vozidiel bez emisií. Cieľom je ponúknuť ekologickú náhradu za ropné produkty v doprave. Ďalej podporil vývoj v oblasti tvorby „zeleného benzínu“ z kukurice a výskum v oblasti využitia bionafty vznikajúcej z odpadových materiálov. V rámci tohto programu presadil aj zníženie daňového zaťaženia pre ľudí používajúcich automobily s nižšími emisiami.

Bushova politická ideológia je vo všeobecnosti označovaná ako konzervativizmus. Vo volebnej kampani v roku 2000 sa definoval ako súcitný konzervatívec. Jeho zahraničná politika je ovplyvňovaná neokonzervatívnym think tankom Project for the New American Century (Projekt pre nové americké storočie, PNAC). Dokazuje to aj prítomnosť niektorých zakladateľov PNAC (Dick Cheney a Donald Rumsfeld) na najvyšších miestach v administratíve.

Počas volebnej kampane pred prvým volebným obdobím presadzoval silnejšiu ekonomickú spoluprácu a lepšie politické vzťahy s krajinami Latinskej Ameriky, najmä s Mexikom, a zmenšenie snáh o „budovanie národov“. Názor zmenil po teroristických útokoch z 11. septembra 2001, keď svoju pozornosť z okolia USA preniesli na Blízky východ. Takmer mesiac po útokoch USA vytvorili širokú koalíciu, ktorá 7. októbra 2001 začala operáciu v Afganistane s cieľom odstrániť vládu Talibanu, ktorý poskytoval podporu teroristickej sieti al-Káida. Koalícia počas tejto vojny podporovala najmä opozíciu z vnútra krajiny vzdušnými útokmi. Do krajiny vstúpili len malé pozemné jednotky. Nasledovali snahy vytvoriť s pomocou OSN v Afganistane novú vládu pod vedením Hamida Karzaia. Napriek úspechu pri porážke Talibanu sa nepodarilo chytiť alebo zabiť Usámu bin Ládina. Časť vojakov ostala v Afganistane dodnes. V krajine sa 9. októbra 2004 uskutočnili aj prezidentské voľby, ktoré zahraniční pozorovatelia označili za demokratické. Ďalším dôležitým rozhodnutím bola zmena pomerov v Iraku. Takzvaná koalícia „ochotných“ vstúpila po niekoľko dňovom ultimáte udelenom Saddámovi do Iraku 20. marca 2003 s cieľom zbaviť moci diktátora a nahradiť ho novou demokraticky zvolenou vládou. Rovnako sa Bush snažil aj o zmeny v konflikte medzi Izraelom a Arabmi obývajúcimi okupované územia. Palestínčanom sľúbil podporu pri vytváraní vlastného štátu. Navrhol takzvanú Cestovnú mapu v spolupráci s Ruskom, niektorými európskymi krajinami a OSN. Tá hovorila o postupných ústupkoch z obidvoch strán, pričom na konci bola existencia dvoch samostatných štátov v tejto oblasti.

Z ďalších dôležitých rozhodnutí treba spomenúť odstúpenie z 14. decembra 2001 od zmluvy z roku 1972 o antibalistických strelách (Anti-Ballistic Missile Treaty,^[6]), ktorá bola chrbtovou kosťou pre Americko-sovietsku nukleárnu rovnováhu počas studenej vojny. Ako dôvod administratíva uviedla, že už nie je relevantná. Zmluva zakazovala vybudovať ochranný systém a ponechávala tak krajinu otvorenú útoku druhej strany s tým, že ani druhá strana nebude ochotná riskovať odvetu. Takýto koncept sa označuje ako „vzájomne zaručené zničenie“, v angličtine „mutually assured destruction“. Kritici tento systém označovali skratkou MAD, čo v preklade znamená bláznivý. Po vypovedaní zmluvy mohli USA pokračovať vo vývoji pomerne kontroverzného obranného systému. Testy preukázali zmiešané výsledky – úspechy striedali zlyhania.

Medzinárodný trestný súd (International Criminal Court, ICC) vznikol 1. júla 2002. Sídli v holandskom Haagu. Je ustanovený ako stály trestný súd pre stíhanie páchateľov. Bushova administratíva sa obávala, že tento súd sa „zvrhne“ na nástroj súdiaci amerických diplomatov, politikov a vojakov, upozorňujúc na to, že v ICC budú mať podobne ako je to údajne v OSN moc nezodpovedné krajiny porušujúce ľudské práva (odkazujúc sa napríklad na Líbyu, ktorá bola zvolená 20. januára 2003 za predsedajúcu krajinu Komisie pre ľudské práva). George W. Bush sa na adresu súdu vyjadril: „Ja sa k ICC nepripojím. Je to mŕtvola v Haagu, kde nevypočítateľní sudcovia a žalobcovia môžu dostať našich vojakov alebo diplomatov pred súd.“ Vláda znížila vojenskú podporu tým štátom, ktoré s ňou neuzatvorili bilaterálnu dohodu o imunite amerických občanov pred týmto súdom.

Pozri aj: Útoky z 11. septembra 2001
Pozri aj: Operácia Trvalá sloboda (Afganistan)

Po útokoch z 11. septembra 2001 bola Amerika šokovaná svojou zraniteľnosťou. Viac ako 3 000 ľudí zahynulo. Bush spolu s viceprezidentom Cheneym a hovorcom bieleho domu Dennisom Hastertom boli prevezený na tajné bezpečné miesta na niekoľko hodín, kým neboli objasnené aspoň základné informácie o útokoch.

Po útokoch sa automaticky zmenilo zameranie americkej zahraničnej politiky. Celá ďalšia politika Bushovej vlády (často vrátane domácej) bola založená na vojne proti terorizmu. Zmenu zahraničnej politiky po 11. septembri 2001 Bush jasne označil vo svojej Správe o stave únie z 29. januára 2002. Útoky zvýraznili možnosť nebezpečenstva zo strany teroristických skupín v porovnaní s nebezpečenstvom hroziacim od štátov. Bush použil termín „Os zla“, do ktorej zahrnul Irán, Kórejskú ľudovodemokratickú republiku a Irak.^[7]

Počas nasledujúceho obdobia po útokoch sa síce nepodarilo vypátrať zdroj útokov, dôkazy vraj viedli k Usámovi bin Ládinovi a jeho organizácii s názvom Al-Ká’ida, existencia ktorej je niektorými expertmi spochybňovaná a ktorá mala v tom čase vraj hlavné základne v Talibanom ovládanom Afganistane. Mimochodom bin Ládin sa k útokom nikdy neprihlásil. Bush dal afganskej vláde ultimátum, aby vydalo bin Ládina do Spojených štátov (spolu s ďalšími požiadavkami). Vládnuci Taliban žiadal dôkazy o tom, že Ládin naozaj stojí za útokmi. Neskôr, s blížiacim sa útokom, Taliban ponúkol vydanie bin Ládina do Pakistanu, kde by bol súdený podľa islamského práva.^[8]

7. októbra USA začali vojenskú kampaň v Afganistane. 13. novembra 2001 s pomocou afganských odporcov režimu, prevzali americkí vojaci kontrolu nad hlavným mestom – Kábulom a zvrhli vládu Talibanu. Prezident Burhanuddin Rabbani, ktorý dovtedy žil v exile, sa vrátil do úradu, a čoskoro sa zostavila aj vláda vedená Hamidom Karzaiom. Vláde sa však nepodarilo do dnešných dní úplne ovládnuť všetky územia. Sily OSN pomáhali udržať poriadok pri hlavnom meste a pri niekoľkých ďalších významnejších mestách. Po výmene vlády sa diplomatické vzťahy medzi Afganistanom a USA obnovili a Karzai sa stal blízkym spojencom Washingtonu v pokračujúcom boji proti terorizmu. Ale hlavne výhodným ekonomickým spojencom, Afganistan totiž disponuje obrovským nerastným bohatstvom.

Bushova administratíva bola kritizovaná pre zadržiavanie niekoľko stoviek jedincov v tábore Camp Delta v Zálive Guantanámo na Kube bez riadneho súdu. Väčšina bola obvinená so spolupráce so sieťou al-Káida alebo Talibanom. Niektoré organizácie hovorili o neľudských podmienkach.

Pozri aj: Tretia vojna v Perzskom zálive pre článok zaoberajúci sa vojnou v Iraku.

Od schválenia „Zákona o oslobodení Iraku“ (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaného ešte Billom Clintonom bolo oficiálnym cieľom americkej politiky zbaviť Saddáma Husajna moci v Iraku. Po útokoch z 11. septebmbra 2001 hľadala administratíva Georga Busha spôsob, ako zabrániť ďalším možným útokom. Vytvorená koncepcia zahŕňala snahy obmedziť „manévrovací priestor“ pre teroristické skupiny (zmrazenie účtov…), tlak na všetky krajiny, aby aktívne vyhľadávali teroristov a snaha zamedziť tomu, aby takzvané „neposlušné“ štáty mohli podporovať terorizmus, alebo aby teroristi mohli získať nebezpečné zbrane od týchto štátov. Ďalším z vybraných smerov bola aj zmena pomerov na Blízkom východe, odkiaľ pochádzali všetci útočníci. Vláda vyhlásila, že situácia vo vzťahu k Iraku kvôli týmto dôvodom je vážna. Irak sa údajne snažil získať nukleárny materiál a neuviedol presnú dokumentáciu o svojom zbrojnom programe týkajúcom sa biologických a chemických látok, ktoré bolo potencionálne možné použiť ako zbrane hromadného ničenia (ďalej len ZHN). Tie mal podľa rezolúcií vydaných po invázii do Kuvajtu zakázané vyrábať alebo vlastniť. Medzi ďalšie uvádzané dôvody patrilo aj to, že Irak nedodržiaval podmienky dohodnuté v predchádzajúcich rezolúciách Bezpečnostnej rady, ktoré OSN vydalo po útoku na Kuvajt (uvádzali napríklad rezolúcie 1060, 949, 778, 715, 660…).

Medzi podporovateľmi a oponentmi vojenského zásahu do dnešných dní prebieha diskusia, či vláda USA mala dôkazy o vlastníctve zbraní hromadného ničenia a existencii blízkych väzieb medzi Irakom a al-Káidou^[9], hoci 30. septembra 2004 skupina poverená preverením údajov používaných pred začatím zásahu (Iraq Survey Group, ISG) vo svojom záverečnom stanovisku vyhlásila: „ISG nenašla žiadne dôkazy o tom, že Saddám Husajn vlastnil zásoby zbraní hromadného ničenia v roku 2003, aj keď existujúce dôkazy z vyšetrovania vrátane interview so zadržanými a z objavených dokumentov ukazujú možnosť, že nejaké zbrane existovali, aj keď nie vo vojensky významnom množstve“ ^[10].

Bush tvrdil, že Saddám môže dodať ZHN teroristom, ako napríklad al-Káide. Od začiatku roka 2002 až do vyvrcholenia na jar 2003, Bush tlačil na OSN, aby viac naliehalo na odzbrojenie Iraku. Pod tlakom USA sa podarilo v OSN presadiť novú rezolúciu 1441 o Iraku. Hans Blix a Mohamed El Baradei viedli obnovené inšpekcie v Iraku. Počas nich sa vyskytlo niekoľko problémov a obmedzení pohybu inšpektorov irackou vládou, keď napríklad nemali sprístupnené niektoré miesta, atď. Problémy viedli k diskusii o účinnosti inšpekcií. Neskôr, po chytení Saddáma sa ho vyšetrovatelia spýtali: „Ak ste nemali ZHN, prečo ste potom nepustili inšpektorov OSN do niektorých zariadení?“ Husajn odpovedal: „Nechceli sme, aby išli do našich prezidentských priestorov a narušovali naše súkromie.“

Minister zahraničných vecí Colin Powell sa snažil zabezpečiť pre operáciu podporu OSN. Administratíva sa pokúšala presadiť ďalšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady, ktorá by povolila použitie vojenskej sily ^[11]. Túto ideu zavrhli po tom, čo sa chceli vyhnúť zápornému rozhodnutiu, spôsobenému najmä použitím práva veta Francúzskom. Naopak, USA vytvorili skupinu približne 40 krajín, vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Poľska alebo aj Slovenska, ktorú Bush nazval „koalíciou ochotných“.

Táto koalícia vstúpila po niekoľkodňovom ultimáte udelenom Saddámovi do Iraku 20. marca 2003, odvolávajúc sa na niekoľko rezolúcií OSN (1441, 1205, 1137, 1134, 1115, 1060, 949, 778, 715), na nespolupracovanie pri ich výkone, Saddámovo odmietanie spolupráce s inšpektormi OSN, Saddámov údajný pokus zavraždiť predchádzajúceho prezidenta Georga H. W. Busha v Kuvajte, a Sadámovo zneužívanie a nedodržiavanie prímeria uzatvoreného v roku 1991. Členovia koalícia tvrdili, že tieto faktory umožňujú použitie sily. Iní svetoví vodcovia, ako napríklad Kofi Annan, s tvrdením nesúhlasili a označili vojnu za ilegálnu.

Koalícii sa dobre darilo pri porážaní konvenčných jednotiek irackej armády a rýchlo porazili oficiálnu armádu. 1. mája 2003 Bush ohlásil koniec hlavných vojenských operácií, hoci povstalci spôsobovali väčšie problémy ako vláda a armáda USA pôvodne očakávali. Verejná mienka v USA sa postupne s narastajúcim odporom rebelov odkláňala od toho, či prezident Bush zvláda situáciu v Iraku.

Ďalšie vyšetrovania po vojne ukázali, že Saddám Hussajn nevlastnil ZHN, ktoré by mohli ohroziť USA!

Medzi závermi však boli aj údaje o tom, že Husajnova vláda sa aktívne snažila získať technológie, ktoré by umožnili Iraku produkovať ZHN hneď po uvoľnení sankcií OSN. Medzi závery patrilo aj to, že Saddám mal k dispozícii aj strely s väčším doletom ako povoľovali sankcie. Tie aj neváhal na začiatku invázie použiť, keď niekoľko z nich vystrelil aj na Kuvajt, v ktorom pôsobila v rámci vyslaného česko-slovenského práporu aj slovenská jednotka chemickej, biologickej a radiačnej ochrany.

Bush neskôr bránil svoje rozhodnutie ísť do vojny tvrdením: „Svet je dnes bezpečnejší.“ Vznikli aj ďalšie otázky – najmä, či informácie pochádzajúce od tajných služieb spred vojny neboli zaujaté alebo upravované, keďže ZHN sa po vojne nenašli. Podľa oficiálneho vyšetrovania vedeného v USA vláda nezasahovala do činnosti tajnej služby. K rovnakému záveru dospela aj komisia v Spojenom kráľovstve. Niektorí analytici hodnotia toto zlyhanie ako prehnanú snahu tajných služieb po tom, čo nedokázali zabrániť útokom z 11. septembra 2001. Medzi ďalšie otázky patrili vzťahy s Európou, úloha a funkcie OSN, a vplyv vojny na okolité krajiny: Irán, Sýriu, Libanon a Turecko.

George W. Bush pracoval pôvodne v ropnom priemysle, udržuje s ľuďmi z tohto prostredia vzťahy a jeho kritici ho preto obviňujú, že niektoré rozhodnutia vydáva v prospech ropnej lobby. Niektorí pozorovatelia považujú ropné záujmy USA za jednu z hlavných motivácií vstupu do vojny v Iraku. Podľa žurnalistu a spisovateľa Mickeyho Herskowitza mu Bush v roku 1999 povedal: „Jedným z kľúčov od toho, ako byť ľuďmi videný ako veľký vodca, je stať sa najvyšším veliteľom. Môj otec mal celý tento politický kapitál keď vyhnal Iračanov von z Kuvajtu a on ho premrhal. Ak by som mal podobnú šancu, ak by som mal toľko kapitálu, ja ho nepremrhám. Prekonám všetko, čo prekonať chcem a moje obdobie v prezidentskom úrade bude úspechom.“ Informáciu priniesol internetový server „Guerrilla News Network“. Žiadne významnejšie médium však tento výrok nezverejnilo a aj jeho autenticita je pochybná. Podľa kritikov vraj Bushovi poradcovia zastávali názor, ktorý možno zhrnúť do vety: „Vyber si malú krajinu kde je oprávnené z nejakého dôvodu vstúpiť a urob inváziu. Vojaci vracajúci sa z vojny budú pre ľud hrdinovia a prezident s nimi, podobne ako Margaret Thatcher po Vojne o Falklandy“. Priaznivci však upozorňujú, že v tomto prípade si Bush mohol „vybrať“ množstvo iných a menších krajín ako Irak, ktorý mu skôr hlasy ubral, ako získal (podľa „exit polls“ uvádzaných CNN od Gallup-u po voľbách v roku 2004, Kerry získal 73 % hlasov od respondentov, ktorí považovali za kľúčovú tému Irak; rovnako aj množstvo respondentov, ktorí sa označili ako Bushovi voliči z roku 2000 odpovedalo, že Busha už nevolí kvôli Iraku).

Bush sa snažil o obnovenie mierového procesu medzi Izraelom a Palestínčanmi. Cieľom bolo vytvoriť samostatný štát do roku 2005. Navrhol v spolupráci s Ruskom, niektorými európskymi krajinami a OSN plán, takzvanú Cestovnú mapu, ktorá obsahovala ústupky z obidvoch strán predtým, ako samostatný štát bude môcť vzniknúť.

29. apríla 2003 bol v Palestíne vymenovaný nový predseda vlády Mahmúd Abbás. Cestovná mapa však upadla do zabudnutia po niekoľkých mesiacoch násilia. Abbás potom odstúpil s tým, že nemal dostatok právomocí, aby násiliu zamedzil.

Koncom roku 2003 ani jedna strana nevykonala to, čo bolo požadované v pláne. V apríli 2004 Bush ohlásil, že schvaľuje plán izraelského premiéra Ariela Šarona na stiahnutie sa z pásma Gazy a zachovania Židovských osád na západnom brehu Jordánu.

Rovnako súhlasil aj so Šaronovou politikou odmietania práva na návrat. To viedlo k odsúdeniu palestínskym prezidentom Jásirom Arafatom, arabskými a časťou európskych vlád ^[12] a bolo hlavným odklonom od predchádzajúcej politiky USA v regióne.

Prvá návšteva Európy sa uskutočnila v júni 2001. Už vtedy bol Bush podrobený tvrdej kritike od niektorých európskych lídrov kvôli jeho zamietnutiu Kjótskeho protokolu.

Vzťahy medzi USA a časťou európskych krajín sa zhoršili po prejavoch, v ktorých Bush hovoril o „Osi zla“ a vyvrcholili pred vstupom do vojny v Iraku. V tejto dobe minister obrany Donald Rumsfeld označil časť Európy ako „starú Európu“, reprezentovanú Nemeckom, Francúzskom a Belgickom a časť ako „novú“ proamerickú Európu, ktorú reprezentovali bývalé krajiny Východnej Európy a niektoré západné krajiny ako Spojené kráľovstvo, Taliansko, Dánsko a Španielsko (ktoré vojensky podporovali americkú stratégiu v Iraku). V roku 2004 sa zhoršili aj vzťahy so Španielskom. Stalo sa tak po víťazstve socialistu José Luis Rodríguez Zapatera, ktorý verejne a nepredvídavo zaželal víťazstvo v prezidentských voľbách USA 2004 Johnovi Kerrymu, tlmočiac tak želania vodcov niektorých európskych krajín ako Francúzsko a Nemecko. Po teroristických útokoch v Madride a následnom nástupe José Luis Rodríguez Zapatera k moci, stiahlo Španielsko svoje vojská z Iraku.

Hlavný článok: Prezidentské voľby v USA v roku 2004

Súperom Busha vo voľbách v roku 2004 bol kandidát demokratov John Kerry, americký senátor za štát Massachusetts. Medzi prioritné témy kampane patrila vojna proti terorizmu a vojna v Iraku. Bush obraňoval svoje rozhodnutia a Kerry naopak tvrdil, že neboli urobené kompetentne. Republikáni sa snažili Kerryho vykresliť ako človeka, ktorý nie je schopný zachovať si svoj názor – keď upozorňovali napríklad na to, že v roku 1991 hlasoval proti Vojne v zálive, potom podporoval vojnu v Iraku z roku 2003 a počas volebnej kampane sa prikláňal opäť k tomu, že vstup do nej nebol správny. Ďalšou dôležitou témou boli morálne otázky. Kampaň bola nezvyčajne dlhá a pomerne tvrdá.

Voľby sa uskutočnili 2. novembra. Výsledky boli podobne ako v roku 2000 tesné. Rozhodnutie o výsledku sa zdržalo kvôli štátu Ohio, kde bol výsledok natoľko tesný, že by ešte mohol zvrátiť výsledok volieb. Na ďalší deň však Kerry priznal svoju porážku. Volitelia sa stretli 13. decembra aby hlasovali za svojho kandidáta (pozri článok Volebný systém v USA). Záverečné oficiálne hlasovanie ukázalo, že Bush získal 286 hlasov, 251 Kerry a 1 jeho spolukandidát Edwards (spôsobené takzvaným „voliteľom bez viery“ z Minnesoty, ktorý hlasoval za Edwardsa aj ako viceprezidenta a zároveň prezidenta). Bush získal 62 040 606 hlasov, čo predstavovalo 50,77 % všetkých hlasov a vyhral v 31 štátoch. John Kerry získal 59 028 109 hlasov, čo predstavovalo 48,31 % a vyhral v 19 štátoch a vo Washingtone D.C. Bush bol inaugurovaný 20. januára 2005.

Voľby však napriek tesným výsledkom bývajú označované ako významná výhra republikánov a prehra demokratov, najmä z týchto dôvodov:

• Znovuzvolený prezident po prvýkrát od volieb v roku 1964 dokázal posilniť zároveň pozíciu svojej strany v obidvoch častiach kongresu. Poslednému republikánskemu kandidátovi sa to podarilo v roku 1900.
• George W. Bush bol prvý kandidát od volieb v roku 1988, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov. Boli to aj v poradí siedme voľby, v ktorých sa demokratickému kandidátovi podobný úspech nepodaril.
• K voľbám sa dostavilo o 12 miliónov ľudí viac ako v roku 2000. Účasť bola vďaka tomu najvyššia od roku 1968.
• Vo volebnom období 2005 – 2009 pravdepodobne nastane výrazná zmena na Najvyššom súde USA, odkiaľ by mali kvôli veku odísť niektorí sudcovia. Medzi prezidentské právomoci spadá aj menovanie sudcov.
• Iba 3 štáty zvolili kandidáta inej strany ako v roku 2000. Bush získal Iowu a Nové Mexiko (celkove 12 hlasov voliteľov), a Kerry získal New Hampshire (4 hlasy).

Voľby prvýkrát v histórii sledovali aj zahraniční pozorovatelia z OSCE, ktorých prišli na žiadosť americkej vlády.

Základné prognózy Kongresového rozpočtového úradu z januára 2005 naznačujú, že trend narastajúceho deficitu z prvého Bushovho volebného obdobia bude vystriedaný klesajúcim deficitom v druhom volebnom období. Podľa tejto predpovede klesne deficit na $368 miliárd v roku 2005, $261 miliárd v roku 2007, a $207 miliárd v roku 2009, s malým nárastom v roku 2012. Naznačuje tiež, že výdavky spojené s vojenskými operáciami v Iraku a v Afganistane a s ďalšími aktivitami v rámci globálnej vojny proti terorizmu, sa môžu napriek veľkým rezervám v prognózach podieľať na ďalšom zvýšení. Prognóza brala tiež do úvahy, že Bushom zavedené zníženie daní sa skončí 31. decembra 2010. Ak by tomu tak nebolo, rozpočtový výhľad pre rok 2015 by sa zmenil zo zisku $141 miliárd na deficit $282 miliárd.

V júli 2005 americká administratíva znížila odhad rozpočtového deficitu za rozpočtový rok 2005 takmer o 100 miliárd dolárov po tom, čo zaznamenala v mesiacoch od januára do augusta neočakávane vysoké daňové výnosy.

Rast HDP si zachoval tempo z posledného štvrťroku 2004. V prvom kvartáli 2005 rástol rovnakým tempom 3,8 % (na ročnej báze, pre porovnanie v eurozóne rast v rovnakom období dosiahol 0,9 % na ročnej báze). V porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka, keď ekonomika rástla tempom 4,5 % badať drobné spomalenie.

15. apríla Bush požiadal kongres o vytvorenie plánu zabezpečujúceho rozvoj energetiky USA. Povedal, že výsledný zákon musí zabezpečiť ochranu, domácu produkciu environmentálne vhodným spôsobom a diverzifikovať zdroje energie najmä rozvojom alternatívnych zdrojov energie ako napríklad etanol alebo bionafta. 8. augusta 2005 Bush podpísal zákon „Energy Policy Act of 2005“. V úvodnej reči niekoľkokrát zákon označoval ako rozumný spôsob na konzervovanie zdrojov energie a ich efektívne využívanie. Medzi ciele zákona patrila podpora pre takzvané nízkoenergetické alebo pasívne domy cez daňové úľavy, zníženie spotreby energie federálnymi inštitúciami (tie sú podľa informácií Bieleho domu v USA najväčším konzumentom energie) a modernizácia infraštruktúry, ktorá zabráni výpadkom energie. Zákon ďalej daňovými úľavami zvýhodnil využívanie obnoviteľných zdrojov energie a podporil výskum v oblastiach alternatívnych zdrojov. Zákon finančne podporil aj výstavbu nových jadrových elektrární.

Hneď po svojej druhej inaugurácii sa Bush obrátil k národu s návrhom osobných účtov sociálneho zabezpečenia. Bush vyzýval k principiálnym zmenám v sociálnom zabezpečení, a tento problém stanovil za prioritu vo svojom druhom volebnom období. Od januára do apríla 2005 cestoval po Spojených štátoch, zastavil sa vo viac ako 50 mestách, aby podporil svoj názor na dôležitosť sociálneho zabezpečenia ako inštitúcie a potrebu ustanoviť systém sociálneho zabezpečenia tak, aby bol solventný pre ďalšie generácie Američanov.

Dôvodom reformy sociálneho systému ^[13] je najmä vývoj v štruktúre populácie a jej starnutie. V roku 1950 pracovalo 16 ľudí na jedného poberateľa podpory. V roku 2005 tento pomer klesol na 3,3 a v roku 2008 sa očakáva ďalší výrazný pokles tejto hodnoty, pretože takzvaná generácia Baby boomers začne odchádzať do dôchodku. Podľa vládnych odhadov, ak by sa reforma nevykonala, po roku 2040 by systém sociálneho zabezpečenia skrachoval.

V januári 2005 vydal Biely dom novú Správu o vesmírnej dopravnej politike, ktorá zdôrazňovala význam všeobecnej vládnej vesmírnej politiky a prepojila rozvoj vesmírnej dopravy s národnými bezpečnostnými požiadavkami. 8. júna 2005 časopis The New York Times oznámil, že získal interné dokumenty Bieleho domu, ktoré dokazovali, že Philip A. Cooney, úradník Bushovej vlády s prepojením na energetický priemysel zmenil národné správy o klimatických zmenách počas rokov 2002 a 2003, aby zľahčil výsledky o emisiách skleníkových plynov v súvislosti s globálnym otepľovaním. Dva dni po publikácii článku sa Cooney zriekol svojho vedúceho postu v Rade pre environmentálnu kvalitu Bieleho domu, a od jesene 2005 má začať pracovať pre rafinérsku spoločnosť ExxonMobil. Cooney, dôležitý pracovník Bushovej vlády bol právnikom a lobistom pre Americký ropný inštitút, priemyselnú lobistickú organizáciu, ktorá sa stavala proti obmedzeniam emisií vyhlasovaním, že existuje príliš veľa nejasností v klimatologickom výskume.

6. júla 2005 na 31. summite priemyselne najvyspelejších demokratických krajín G8 Bush uznal, že “povrch Zeme sa otepľuje a že zvyšujúce množstvo emisií skleníkových plynov prispieva k tomuto problému”. Ale tiež povedal, že Kjótsky protokol nie je odpoveďou. Vyhlásil: “Chceme redukovať skleníkové plyny… Ale čo sa môjho názoru týka, jedna vec za druhou. Naša stratégia musí zabezpečiť, aby pracujúci ľudia v Amerike neprišli o svoju prácu.” Snahou hosťujúceho britského premiéra Tonyho Blaira, ktorého environmentálnym poradcom je významný klimatológ David King bolo v oblasti globálneho otepľovania na summite dospieť k podpísaniu konkrétnej dohody. Toto sa kvôli odmietanému postoju USA nepodarilo, napriek tomu, že ostatné krajiny G8 sa v rámci Kjótskeho protokolu zaviazali znížiť emisie do roku 2010.

USA však súhlasili s pripojením sa ku záverečnému komuniké, ktoré uvádzalo, že “globálne oteplenie existuje a že ľudské aktivity môžu prinajmenšom čiastočne byť jeho príčinou”. Spojené štáty americké tiež stiahli finančné zálohy na podporu sietí regionálnych klimatických centier v Afrike, ktorých účelom malo byť monitorovanie rozvíjajúcich sa následkov globálneho otepľovania.

V skorých hodinách 30. augusta 2005 Hurikán Katrina spôsobil pretrhnutie priehrad chrániacich New Orleans, čo spôsobilo veľké záplavy. Dôsledkom tejto pohromy sa tisícky obyvateľov, ktorí odmietli predchádzajúce výzvy na evakuáciu ocitli v zatopenej a zničenej oblasti. Časť viny bola verejnosťou prisúdená vláde Georga Busha, najmä Ministerstvu vnútornej bezpečnosti, hoci neskoršie zistenia ukazovali najmä na pochybenie lokálnych autorít (vedenie mesta a štátu), pod ktorých zodpovednosť spadajú podobné záležitosti. Časť kritikov upozorňovala na to, že kvôli vojne v Iraku bol v USA nedostatok síl. Ďalšia kritika smerovala k nezrušeniu pôvodného Bushovho programu.

Počas Bushovho druhého funkčného obdobia sa na Najvyššom súde USA vymenilo niekoľko sudcov. Súd má v Spojených štátoch výrazné právomoci a je považovaný za silného hráča v takzvanom boji o Ameriku zvádzanom medzi konzervatívnou a liberálnou (vo význame zaužívanom v USA, nie v Európe) časťou. Bush nominoval:

• John G. Roberts – na funkciu člena. Nominovaný bol 19. júla 2005
• John G. Roberts – na funkciu predsedu súdu. Nominovaný bol 5. septembra 2005 po smrti Williama Rehnquista. Vo funkcii bol potvrdený senátom 29. septembra.
• Harriet E. Miers – na funkciu člena. Nominovaná bola 3. októbra 2005. Po kritike svoju nomináciu odmietla 27. októbra.
• Samuel Alito – na funkciu člena. Nominovaný bol 31. októbra 2005 a senátom potvrdený 31. januára

Bush kritizoval Irán a označil ho za „hlavného štátneho sponzora teroru“ a prisľúbil iránskym reformátorom podporu USA. V Iráne sa dostal k moci počas jeho vlády Mahmúd Ahmadínidžád a po jeho nástupe sa vyostril ešte spor ohľadom jeho atómového programu. Varoval Sýriu, aby prestala podporovať teroristov. Vyzval Egypt a Saudskú Arábiu, aby pracovali na silnejšej demokratizácii. Jeho nomináciu Johna Boltona na veľvyslanca USA v OSN úspešne zablokovali demokrati v Kongrese na niekoľko mesiacov.

31. januára sa v Iraku uskutočnili slobodné voľby do dočasného parlamentu, ktorý mal vytvoriť novú permanentnú ústavu. Hoci voľby poznačilo drobné násilie a slabá participácia Sunitov, väčšina Kurdov a Šítov prejavili silný záujem.

4. februára Paul Wolfowitz ohlásil, že 15 000 amerických vojakov, ktorých služba v Iraku bola predĺžená z dôvodu zabezpečenia poriadku počas volieb budú stiahnutí naspäť. [2]. Mal to byť začiatok postupného znižovania amerických stavov v Iraku, aj keď to stále pokračuje veľmi pomaly. Február, marec, a apríl boli v Iraku relatívne pokojnými mesiacmi v porovnaní s udalosťami z novembra 2004 a januára 2005. Priemerný počet útokov klesol na 30 denne z predchádzajúceho priemeru 70. 25. augusta 2005 však americká armáda vyhlásila, že do Iraku pošle ďalších 1 500 vojakov, aby pomohli zabezpečiť voľby a referendum týkajúce sa novej ústavy.

15. augusta mal Irak podľa pôvodného plánu prijať novú ústavu. Termín sa však nepodarilo dodržať a po dohode sa niekoľkokrát odložil. V opačnom prípade by sa celý proces vrátane volieb musel zopakovať v decembri. S odložením súhlasil aj Bush. Po niekoľkých predĺženiach lehoty sa 28. augusta 2005 dočasnému parlamentu podarilo dospieť k dohode. S výsledným textom však zväčša nesúhlasili zvolení zástupcovia sunitov – irackej náboženskej menšiny. 15. októbra v Iraku prebehlo referendum o prijatí navrhovaného textu za stálu ústavu. Na podporu textu nakoniec vyzvali občanov vedúci všetkých troch skupín: suniti, šíti a Kurdi. Podľa oficiálnych výsledkov z 25. októbra 2005 bolo referendum úspešné a navrhovaná ústava teda občanmi prijatá.

Bush musel čeliť klesajúcej podpore verejnej mienky pre zotrvanie americkej armády v Iraku. V niekoľkých prejavoch sa snažil obhajovať svoje kroky a presvedčiť voličov o potrebe zotrvania v krajine. Na otázky, ako dlho v krajine armáda zotrvá, odpovedal, že dokým to bude potrebné. Voľby do stáleho parlamentu sa uskutočnili 15. decembra 2005. Podľa pozorovateľov boli voľby na iracké pomery veľmi pokojné, vyskytlo sa len niekoľko menších incidentov. Pre vysoký záujem dokonca o hodinu predĺžili hlasovanie.

20. februára 2005 Bush začal svoje „turné“ po Európe. Cieľom bolo napraviť vzťahy s niektorými krajinami, ktoré sa zhoršili pred vojnou v Iraku. Jeho 5 dní trvajúca cesta začala v Bruseli a skončila na Slovensku. Stretol sa takmer so všetkými dôležitými politikmi. Patrili medzi nich Jacques Chirac, Gerhard Schröder, Viktor Juščenko, Tony Blair, Silvio Berlusconi, ďalej sa stretol s členmi Európskej rady, vedením NATO a s Vladimírom Putinom. Po Bruseli sa prezident Bush zastavil v Mainzi v Nemecku, kde navštívil aj americkú základňu. Následne cestoval na Slovensko, kde sa stretol s ruským prezidentom a predstaviteľmi Slovenska.

Pozri aj: Slovakia Summit 2005

Od volieb v roku 1998 sú vzťahy Slovenska s USA veľmi dobré. Krátko po inaugurácii, 23. až 25. februára 2005 Bush navštívil aj Slovensko počas summitu s ruským prezidentom Putinom. Bush počas svojej návštevy vystúpil aj s prejavom na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde zažil v porovnaní s inými európskymi krajinami príjemné prijatie priaznivcami a z veľkej časti aj zvedavcami. V prejave pochválil Slovensko za demokratické zmeny. Ocenil premenu Slovenska od komunizmu k demokratickej krajine. V prejave spomenul aj slovenské snahy o zmenu komunistického režimu, keď vyzdvihol napríklad Sviečkovú manifestáciu. Vo svojom prejave sa poďakoval Slovensku za podporu USA počas vojny v Iraku.

24. februára sa dopoludnia stretol aj so slovenským prezidentom Ivanom Gašparovičom a s premiérom Mikulášom Dzurindom.

Jedným z cieľov, o ktoré sa snaží slovenská diplomacia voči USA je aj zmena vízovej politiky. Bush prisľúbil liberalizáciu vízového režimu. Ďalej však povedal, že v tejto oblasti musia veľa urobiť aj Slováci a očakával, že klesne podiel zamietnutých žiadostí o víza.

Bushova vláda, v prvom aj v druhom volebnom období, je najotvorenejšou vládou voči národnostným menšinám v histórii. Národnostná rôznorodosť jeho vládneho kabinetu ho zaradila do Guinessovej knihy rekordov.

• Colin Powell bol prvým Afroameričanom zastávajúcim post Štátneho tajomníka zahraničných vecí (vo vládnom období 2001 – 2004)
• Condoleezza Riceová sa stala prvou ženou černošského pôvodu zastávajúcou tento post (od roku 2005) a tiež prvou ženou černošského pôvodu zastávajúcou post Poradcu národnej bezpečnosti (vládne obdobie 2001 – 2004)
• Elaine Chao je prvou ženou ázijského pôvodu, ktorá sa stala členom americkej vlády
• Mel Martinez je v roku 2001 prvým politikom hispánskeho pôvodu, ktorý sa stal členom americkej vlády a Alberto Gonzales sa v roku 2005 stal prvým politikom hispánskeho pôvodu na takom dôležitom poste, akým je post Tajomníka spravodlivosti
• Z ďalších osobností je potrebné spomenúť prítomnosť Normana Mineta vo vláde, demokrata ázijského pôvodu (pôsobil aj vo vláde Billa Clintona), ako aj Roda Paigea, Afroameričana, tajomníka školstva.

Podľa Guinessovej knihy rekordov je Bushova vláda aj v priemere najbohatšou vládou (v nominálnych číslach).

Vo vláde je aj jeden ne-republikán: minister dopravy Norman Mineta, prvý minister ázijského pôvodu. Predtým pôsobil na ministerstve hospodárstva vo vláde demokrata Billa Clintona.

V Bushovej vláde pôsobilo aj niekoľko prominentov z predchádzajúcich vlád:

• Colin Powell predtým pôsobil ako poradca pre národnú bezpečnosť USA vo vláde Ronalda Reagana a náčelník generálneho štábu (Chairman of the Joint Chiefs of Staff) vo vláde Georga H. W. Busha a Clintona.
• Minister obrany Donald Rumsfeld pôsobil v rovnakej funkcii vo vláde Geralda Forda.
• Viceprezident Richard Cheney pracoval vo vláde George H. W. Busha ako minister obrany

George Bush bol predmetom chvál aj kritík. Podporovatelia sa zamerali na domáce úspechy v ekonomickej oblasti, vnútornú bezpečnosť, a vodcovské schopnosti po útokoch z 11. septembra. Odporcovia kritizovali najmä niektoré časti zákonu prezývaného Patriot Act, zamerali sa aj na kontroverzné voľby v roku 2000, a vojnu v Iraku. Týždenník TIME označil Busha za „Osobnosť roka“ dvakrát: v roku 2000 a v roku 2004.

V mesiacoch nasledujúcich po teroristických útokoch na New York v septembri 2001, občania USA pravidelne vyjadrovali vysokú podporu pre prezidenta Busha. Podpora presahovala často 85 %. Žiadnemu americkému prezidentovi sa nepodarilo získať takú silnú podporu od roku 1938, kedy sa pravidelne začali robiť prieskumy. Popularitu si udržal niekoľko mesiacov po útokoch. Neskôr spadli na nižšie úrovne, ale prekračovali hranicu 50 % dva a pol roka^[14].

Zaujímavým ocenením je to, ktoré Bush získal v roku 2005. Kelly Miller a Quentin Wheeler, ktorí sa označujú za konzervatívcov a obdivujú prezidenta Busha, pomenovali novo objaveného chrobáka, Agathidium bushi. Prezident sa im telefonicky poďakoval^[15].

Bushova popularita mimo USA výrazne spadla po invázii do Iraku, ktorú veľa ľudí považovalo za akt unilateralizmu. Prieskumy v Európe ukazovali „transatlantické rozdelenie kvôli vojne v Iraku“.^[16] Prieskum uskutočnený v roku 2004 ukázal jeho negatívny obraz podľa väčšiny občanov na Slovensku, v Spojenom kráľovstve, Francúzsku, Taliansku, Nemecku a v ďalších krajinách.^[17] V moslimských krajinách neobľúbenosť amerického prezidenta často dosahovala 90 %.^[18] Najvyššiu popularitu s výnimkou USA dosahoval Bush v Izraeli, kde ho podporovalo 62 %.^[19]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému George W. Bush
•   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o George W. Bush

• Záznamy prejavov Archivované 2005-10-30 na Wayback Machine
• Oficiálny životopis na stránkach Bieleho domu Archivované 2006-07-12 na Wayback Machine
• Biografia na stránkach Republikánskej strany