Islam

Vznikol na začiatku 7. storočia na arabskom polostrove v prostredí obchodníckych oáz, ako prísne monoteistické učenie, ktoré zvestoval prorok Mohamed (Muhammad) Ibn Abdulláh (asi 570 – 632) najprv v rodnej Mekke a od vynúteného odchodu v roku 622 (hidžra) v Medine, kde sa z islamu stala štátna ideológia.^[7] Vznikal v prostredí, kde sa rodové zriadenie už postupne uvoľňovalo a rozkladalo a čoraz viac sa presadzovala subjektivita jedinca, psychicky aj majetkoprávne.^[5]:9-10 Islam sa nestal iba kultom alebo etickou normou ľudí odmietajúcich žiť v pomeroch svojej doby, ale bol zároveň právnym kódexom, ktorý obsahoval čoraz presnejšiu a zložitejšiu predstavu o každodennom živote, medziľudských vzťahov, trestnom práve, štátoprávnom usporiadaní a vzťahu k nemoslimskému okoliu. Mohutná synkretická kultúra, ktorá v sebe zahŕňala aj predislamské tradície, viedla k vytvoreniu svojbytných foriem duchovného života siahajúceho za rámec oficiálneho islamu. Nadväzuje na judaizmus, východné prúdy kresťanstva a na staroarabské prvky.^[7]

Zakladateľ islamu Mohamed je historický činiteľ, o životopise ktorého ako mysliteľa a štátnika vieme vďaka včasným tradíciám a záznamom aj samotnému textu Koránu až do pozoruhodných podrobností. Do jeho životopisných údajov sa nevyhnutne dostali nepresnosti, omyly a prvky hagiografickej legendy.^[5]:12

Po otcovi Mohamed patril k rodu Hášimovcov (dnes sa k nemu hlási kráľovská dynastia v Jordánsku), otca Abdulláha stratil ešte pred narodením, matku v šiestich rokoch. V početných nabádaniach Koránu na starostlivosť o siroty sa odrážajú tieto detské skúsenosti (napr. 93:3 – 11, jedna z najstarších mekkánskych súr). Vo veku 25 rokov sa oženil so zámožnou vdovou Chadídžou^[8], pre ktorú dovtedy pracoval. Chadídža bola staršia asi o 15 rokov a porodila Mohamedovi štyri dcéry (Zajnab, Ruqajju, Fatimu a Umm Kulthúm), pamiatku ktorých si veriaci dodnes uctievajú a dvoch synov, ktorí zomreli ešte v detstve. Najvýraznejšie sa do dejín zapísala Fatima, ktorá sa vydala za Prorokovho bratanca Aliho.^[5]:13 Chadídža dala Mohamedovi materiálne zázemie a psychicky ho podporovala v čase, keď vystúpil ako prorok, za čo ho v Mekke nenávideli a opovrhovali ním.^[8]

Približne vo veku 40 rokov (okolo roka 610) mal prežiť prvé zjavenie od Boha. Medzi jeho prvých poslucháčov patrila Chadidža, bratanec Ali a hŕstka ľudí nespokojných s politickou praxou Krajšovcov. Po desiatich rokoch pôsobenia sa postavenie islamskej obce stalo neudržateľným. V roku 622 Mohamedovi stúpenci ukončili odchod (hidžra) do oázy Jathrib (Medína), ktorej predstavitelia Mohamedovi prisľúbili ochranu a prijatie jeho učenia. Hidžra bola neskôr prijatá za počiatok novej moslimskej éry. V Medíne boli tradične priaznivé podmienky pre prijatie monoteizmu. Arabskí vyznávači polyteizmu tu žili spolu s tromi židovskými kmeňmi a stýkali sa s príslušníkmi kresťanských siekt a sýrskymi mníchmi. Po období tolerancie, kedy Mohamed zapájal mnohé židovské a kresťanské zásady do svojho učenia, došlo k roztržke. Židia odmietli uznať lojalitu voči Mohamedovi ako vodcovi obce veriacich (ummy) a mesta.^[8] Koránske zjavenia z tejto doby potvrdzujú, že židom bola dané iba obmedzená časť zjavenia (4:44, 3:119) a navyše v Písme mnoho skutočností utajili alebo sa dokonca dopustili falzifikácii. Nakoniec Mohamed židov priamo označil za najväčších nepriateľov veriacich (5:82) a prijal proti nim tvrdé opatrenia.^[5]:18 Dva kmene boli z Medíny takmer úplne vyhnané, muži kmeňa Banú Kurajza boli v roku 627 popravení. Ako posol boží (rasúlulláh) sa Mohamed stal tvorcom základov novej koncepcie spoločenského a politického usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva a etiky. Za duchovné centrum islamu nakoniec zvolil Mekku, do ktorej v roku 630 bez boja vstúpil po sérii bitiek, hádok a razií so svojimi mekkánskymi odporcami, ale tiež po niekoľkých pokusoch o uskutočnenie púte ku Kábe. Po obsadení Mekky ušetril takmer všetkých svojich odporcov, nechal zničiť sošky kurajšovských rodových božstiev a vykonal slávnostnú púť ku svätyni Kába, čím tento v zásade pohanský rituál ustanovil súčasťou svojej vierouky a obohatil ho o monoteistické prvky so silným vplyvom judaizmu. Mohamed zomrel nečakane 8.6.632 v dome svojej manželky Áiši ako vodca obce, ktorá už kontrolovala celú strednú Arábiu. Vo svojom učení nikdy neriešil otázku nástupníctva, čo neskôr zapríčinilo zložitý ideový a politický vývoj obce po jeho smrti.^[8]

Život Mohameda sa stal predmetom kodifikácie, bola vytvorená jeho záväzná interpretácia, stal sa však aj látkou pre obecne rešpektované literárne spracovanie (Sírat an-Nabí), predmetom ľudových legiend a racionalistických výkladov. Právne autority spravili z osoby Mohameda taký dôležitý prvok dogmy, že ju nikdy nebolo možné podrobovať kritickému rozboru, podobnému metódam kresťanskej biblistiky, ale ani deifikovať; Mohamed sa nemal stať ani hrdinom súdobého literárneho útvaru, filmu, výtvarného diela a pod.^[8]

Potom ako Mohamedove vojsko pri bojoch s Mekkou začalo získavať prevahu, Medína rýchlo nadobúdala prestíž medzi kmeňmi v Arábii a strhávala na seba výnosný diaľkový obchod na úkor slabnúcej a vnútorne čím ďalej tím rozdrobenej Mekky. Vďaka tomu Mohamed aktívnou politikou, kombinovaním jednania a meča, šíril islam medzi kmene Arabského polostrova. Neskôr sa podrobený Mekkánci spolu s moslimským vojskom zúčastnili veľkej bitky pri Hunajne proti nepriateľskej beduínskej koalícii. Bola to posledná vojna proti zvyškom odporu arabských kmeňov. Neskôr sa vzdala oáza Táif. Zo všetkých končín Arábie prichádzali kmeňové delegácie zložiť sľub poslušnosti ústrednej vláde v Medíne a potvrdiť Prorokovi svoju príslušnosť k umme. Puto nového náboženstva malo v duchu bratskej rovnosti nahradiť staré kmeňové rozpory. Hĺbka novej viery sa však rôznila. Jej srdcom zostávala Medína, zatiaľ čo niektoré kmene sa k islamu prihlásili iba z politického oportunizmu, ako preukázala vlna pokusov o odpadlíctvo po Mohamedovej smrti. Ale jednotný arabský štát sa stal skutkom. Smer jeho ďalších výbojov určila ešte koncom roku 630 úspešná výprava na sever na pomedzie byzantskej ríše. Bolo to najväčšie a posledné ťaženie, ktorého sa Mohamed osobne zúčastnil.^[5]:21

V dobe Mohamedovej smrti sa k islamu hlásila takmer celá Arábia. Za kalifov sa rýchlo šíril ďalej, najskôr formou vojenskej expanzie (džihád), neskôr tiež obchodom, misijnou činnosťou a kultúrou. Prispievala k tomu aj jednoduchosť jeho vierouky a prehľadnosť právno-etických predpisov.^[7] Počas vlády Umara bin al-Chattába (634 – 644) arabské vojská zvíťazili na perzskými a byzantskými armádami a obsadili Egypt, Palestínu, Sýriu, Irak a Irán.^[5]:26 Počas vlády umajjovskej dynastie (661 – 750) sa územie chalifátu rozšírilo od Pyrenejského polostrova cez severnú Afriku, Levantu, Mezopotámiu a Irán až po Strednú Áziu a povodie Indu. Sídlom umajjovského chalifátu bol Damask. Vtedy ustúpil do pozadia duchovný aspekt a zdôraznila sa svetská funkcia.^[9]

V pôvodne jednotnej obci veriacich však už v polovici 7. storočia nastal rozkol v otázke nástupníctva, v poňatí najvyššej nábožensko-politickej hodnosti imáma a kalifa. Väčšina, neskôr nazvaná sunniti (sunna), uznáva právoplatnosť voľby prvých štyroch kalifov (Abú Bakra, Umara, Uthmána a Alího) aj ďalší vývoj za Umajjovcov a Abbásovcov. Podľa nich má v čele obce stáť kalif volený poprednými mužmi z radov mekkánskeho vládnuceho rodu Kurajš. Proti nim sa postavili stúpenci Alího, arabsky nazývaný ší´at Alí – strana Alího (ší´a), podľa ktorých funkcia imáma prísluší iba prorokovej rodine. Tretiu frakciu ustanovila cháridža, ktorá tvrdí, že imámom má byť zvolený vždy najzbožnejší moslim bez ohľadu na pôvod. Dnes tvoria sunniti asi 90% všetkých moslimov, ší´iti (vrátane rôznych odnoží) asi 10% a cháridžovci tvoria iba niekoľko menších enkláv.^[7]

Po základnom schizmatickom rozkole obce veriacich v otázke nástupníctva sa za sunnitov považovali všetci, ktorí nezdieľali názor, že vedenie obce by malo zostať v rukách priamych potomkov Mohameda v rodovej línii jeho zaťa Alího a jeho manželky Fatimy, na ktorých podľa ší´y prechádza Prorokove božské posvätenie. Sunniti z princípu obhajovali zachovanie nástupníctva v rode Kurajš a v roku 661 prijali ako fakt uzurpáciu politickej moci rodom Umajjovcov. Sunna sa vyvinula v teologicko-ideologický model v odbornej literatúre, nazývaný taktiež islamská ortodoxia. Sunna tvorí konformistický štátotvorný a zákonodarný prúd v islame, prevažujúci na väčšine územia dár al-islám; je hlavným nepriateľom opozičných disidentských prúdov a nežiaducich javov.^[10]

Ide o druhý najvýznamnejší smer v islame. Už počas vlády tretieho kalifa Úthmana (644 – 656) sa ako reakcia na jeho slabosť a neúmerný vzostup členov jeho umajjovského rodu ozývali hlasy volajúce po náprave a uplatnení práv členov Prorokovej rodiny. Vražda Úthmana bola prvým veľkým otrasom obce, ktorý spory ďalej vyhrotil. Ali nedokázal využiť priaznivú situáciu a podľahol rozhodnosti neskoršieho umajjovského kalifa Muawíju, nakoniec zomrel rokou stúpenca cháridži. Taktiež jeho synovia Hasan a Husajn boli odstránení, jeden úplatkom, druhý vraždou. Postavenie ší´y však obecne zostalo poznamenané okolnosťami počiatku hnutia. Mocenskú aj početnú prevahu získala sunna. Ší´a sa väčšinou rozvíjala bez opory štátnej moci a bola vo všetkých svojich odnožiach považovaná za schizmatickú, heretickú a nežiaducu. Jej vyznávači boli prenasledovaní, čo ešte viac upevňovalo vieru vo vlastnú pravdu a viedlo k pestovaniu odolnosti voči všetkým protivenstvám, niekedy k špecifickým formám boja, inokedy k pasivite. Taktiež má niekoľko odnoží, ktoré sa utvárali po odklonoch od väčšinového smeru.^[11]

Tí, ktorí opustili Aliho tábor po bitke pri Siffíne (657) a dali tak podnet k označeniu svojho hnutia. Vyjadrovali nespokojnosť s očividne svetskou povahou, ktorú nadobudol boj o moc v moslimskej obci. Vodca obce, imám, má podľa ich názoru byť volený výhradne podľa náboženských a morálnych stránok, bez ohľadu na pôvod. Ak si neplní svoje povinnosti, má byť zosadený. Ich hnutie, príťažlivé pre utláčané spoločenské vrstvy, sa síce početne rozšírilo, ale v prvých storočiach prešlo radom krvavých zrážok a rozštiepilo sa do niekoľkých siekt, ktoré potom v ďalších storočiach zohrávali skôr okrajovú úlohu.^[5]:178

Základná islamská vierouka kladie dôraz na pevný životný poriadok, vyjadrený presne formulovanými predstavami o svete a človeku a záväzným systémom právnych vzťahov k Bohu a noriem interakcie v spoločnosti (šaría). Prepožičiava relatívne zhodné kultúrne rysy väčšinovo náboženským spoločnostiam aj menšinovým komunitám.^[12] Islamská vierouka je založená na piatich základných pilieroch: náuka o jedinosti božej (tauhíd), náuka o prorokoch (anbijá), náuka o anjeloch (malá´ika), náuka o súdnom dni (jaum al-kijáma) a trestu za hriechy a náuka o predestinácii (al-kadá wa´l-kadar).^[7]

Islamská kozmológia spočíva v učení, že Boh stvoril svet a človeka a zvestoval ľuďom svoju vôľu prostredníctvom prorokov. K tým počíta veľké postavy Starého i Nového zákona: významní sú Núh (Noe), Ibrahím (Abrahám), jeho synovia Ismá´íl (Izmael) a Ishák (Izák), Músá (Mojžiš), Dáwud (Dávid), Sulajmán (Šalamún), Jahjá (Ján Krstiteľ) a Ísá (Ježiš Kristus). Písmo islamu, Korán, uvádza taktiež troch prorokov staroarabskej tradície Húda, Sáliha a Šu´ajba. Ľudia ale učenie prorokov a poslov, ktorí prinášali zjavenú knihu (Biblia, Tóra) odmietali alebo pokrivili. Preto bol Mohamed vybraný za "pečať prorokov" (chátim al-anbijá), aby zvestoval konečné zjavenie – Korán (arab. al Kur´án al-karím, dosl. Vznešené čítanie), ktoré už nebude pokrivené. Arabi, ktorým bol korán zjavený, sa nabudúce majú uberať po priamej ceste viery v jediného Boha a jej zodpovedajúcej etiky a majú pre islam získať celé ľudstvo.^[7]

Islamská teológia a právny systém boli prepracované hlavne 8.-12. storočí. Ústredným teologickým pojmom je jedinosť božia (tauhíd), najťažším hriechom a herézou je pridružovať k Bohu iné božstvá alebo objekty náboženskej úcty (širk), odpadlíctvo od viery (irtidád), úmyselné rozvracanie obce a štátu (fitna), cudzoložstvo (ziná) a krádež nad stanovené minimum. V otázkach jedinosti Boha je normatívny klasický islam striktný. Odmieta dualizmus alebo prvky gnózy, kresťanské učenie o Trojici aj Ježišove synovstvo Božie; uctieva ho iba ako významného proroka, syna panenskej matky Marjam a tvorcu zázrakov. Nepozná ani inštitúciu cirkvi a kňažstva. Za organizačnú formu pokladá štát. Duchovenstvo predstavujú náboženský vzdelanci (ulamá), hlavne vykladači a tvorcovia práva (fukahá).^[7]

Hlavné vieroučné spory vyvolal v 9. storočí racionalistický teologický prúd mu´tazila. Ortodoxné riešenie presadil v 10. stor. al-Aš´arí, "stredovú" polohu sunnitského islamu teoreticky dotvoril al-Ghazzálí, ktorý zmieril nepružné a rigidné myšlienky ortodoxie s racionalitou a umiernenými postulátmi mystiky. Oživenie islamskej teológie a právneho myslenia priniesol od konca 19 storočia islamský reformizmus (al-Afghání, Abduh, Ridá), na ktorý nadväzujú rôzne prúdy islamského modernizmu a fundamentalizmu.^[7]

Náboženské právo – Šaría – stelesňuje v štruktúre islamu súhrn Božského poriadku prikázaného ľudstvu, nepremenný morálny Zákon. Charakterizuje islam ešte výraznejšie ako sústava dogmatickej teológie. Moslimský učenci označujú niekedy svoje náboženstvo za jednotu dogmy (aqída), práva (šaría) a kultúry (hadára). Právny systém pritom fakticky zahŕňa aj celú dogmatiku do zákonnej povinnosti viery, prvého z piatich pilierov. Obsahuje celú oblasť vzťahov človeka k Bohu (ibádát) aj k druhým ľuďom (mu´ámalát) a prestupuje celý spôsob života. V podrobných rozpracovaniach právnikov sa šaría zároveň stáva vyčerpávajúcou sústavou zákonov a kvalifikáciou vzťahov a činov aj východiskom pre morálnu filozofiu.^[5]:117

Vedný odbor islamského práva (usúl al-fiqh) sa zaoberá prameňmi práva a metódami, ktorým sa z týchto prameňov odvodzujú právne normy. Pojmom fiqh označujeme znalosť konkrétnych noriem, resp. masu práva získanú z prameňov na základe metód nachádzania a odvodzovania noriem. Fiqh je teda produktom usúl. K prameňom islamského práva je radený Korán, hadíth (resp. sunna) a iďžmá, podľa školy či autora potom ďalšie pramene ako predchádzajúce zjavené práva, názory resp. fatwy druhov Prorokových, verejný záujem (maslaha) a ďalšie.^[13]:57 Na tvorbu právnych noriem sa používajú špekulatívne metodické postupy (analógie, konsenzus). Patrili sem aj ďalšie postupy ako dočasné využitie staroarabského zvykového práva (adát) alebo právnych noriem Byzancie či Perzie. Menej známou metódou bola tzv. ameliorácia (sitihsán, istisláh) – reforma či vylepšenie predošlej právnej normy, ktorej cieľom bolo zaistiť princíp obecného blaha (al-maslaha al-´ámma). Obecným metodologickým postupom zahrňujúcim všetky vyššie zmienené postupy bol princíp idžtihád – právo samostatného úsudku a voľnej interpretácie javov s prihliadnutím k základným textom.^[14]

Islamské právo je súborom Bohom zjavených pravidiel, ktoré musí zbožný moslim dodržiavať, ak má náležite plniť svoje náboženské povinnosti. Svoju platnosť a legitimitu šaría odvodzuje od svojho božského pôvodu – je manifestáciou vôle Všemohúceho, nezávisí na autorite akéhokoľvek pozemského zákonodarcu alebo jednotlivca. Islamské právo je rovnako ako Korán nestvorené.^[13]:17

Ako zvláštny druh sa vydeľuje trestné právo (uqúbát), ktoré vypočítava zakázané, resp. nevhodné činy a za prekračovanie zákazov stanovuje systematicky rozpracovaný súbor trestov. Ľudské skutky sa v v šaríi delia na päť kategórií: povinnosti (fard, farída), činy bohumilé (mandúb, mustahabb), činy indiferentné (mubáh), činy Bohu odporné (makrúh), a zakázané (harám).^[15]

V západnom poňatí je právo prejavom vôle zákonodarcu (panovník, ľud, volený zástupcovia). Právo je tu závislé na historickom vývoji, meniacich sa potrebách a prianiach spoločnosti a aj morálne a etické normy umiestňované do právneho poriadku podliehajú zmenám etického a morálneho povedomia spoločnosti. Právo je možné prispôsobovať a meniť podľa vôle zákonodarcu, prípadne ľudu, a rozhodujúce pre tvorbu alebo formulovanie noriem nebude nutne "správnosť", ale v čase zameniteľné predstavy zákonodarcu o tom, čo je správne a hlavne vhodné a výhodné pre spoločnosť.^[13]:18

Oproti tomu islamské Božie právo bolo podľa islamskej vierouky dané človeku raz a navždy – spoločnosť sa sama musí prispôsobiť právu, skôr aby vytvárala svoje vlastné zákony ako odpoveď na stále sa meniace problémy bežného života. Islamská právna teória uznáva, že Božie zjavenie nebolo zoslané v úplne prístupnej, zrozumiteľnej a systematizovanej forme a bolo potrebné vyvinúť úsilie islamských právnikov, aby bol získaný a formulovaný plný rozsah práva na základe ním uznaných prameňov a aby mohlo byť toto právo v praxi použité. Toto úsilie však nesmerovalo k vytvoreniu nových právnych noriem, ale akoby k objaveniu, pochopeniu a formulácii práva, ktoré už existuje (!).^[13]:18

Pojem islamského práva je abstrakcia. Neexistuje obecné islamské právo. Tento pojem sa inherentne môže dosť výrazne líšiť, podľa toho, či ide o právo sunnitské alebo šiítske, a pokiaľ ide o prevládajúce právo sunnitské, nájdeme rozdielne názory nielen medzi jednotlivými právnymi školami, ale rozdielne názory na riešenie niektorých otázok existujú aj v rámci týchto škôl.^[13]:24

Moslimovia usilujú o to, aby islamské právo upravovalo vzťahy medzi všetkými, ktorí sa hlásia k islamu, bez ohľadu na to, na území akého štátu žijú. Islamské právo ako právo určitej náboženskej skupiny teda vychádza s princípu personality, vzťahuje sa na všetkých moslimov a v celom rozsahu iba na nich. Ak sú islamskej moci podriadení aj nemoslimovia, hlavne kresťania a židia, vzťahujú sa na nich buď zvláštne normy, napr. predpisy upravujúce platenie dane z hlavy (džizja) alebo dane z pôdy (charadž) namiesto náboženskej dane (zakát) záväznej pre moslimov, alebo sú podriadení jurisdikcii vlastných, t. j. rabínskych alebo cirkevných tribunálov, hlavne v oblasti súkromného práva. Úsilie dnešných islamských radikálov plošne zavádzať islamské právo na územnom princípe, s platnosťou pre všetkých obyvateľov tam žijúcich, na miesto obecne platného práva je inovácia ovplyvnená – aj keď to znie paradoxne – právnymi systémami moderného, územne vymedzeného štátu s jednotnou legislatívou pre všetkých občanov, teda v islame koncepciou nepôvodnou, nehistorickou a klasickému islamskému právu cudzou.^[13]:22-24

V sunnitskom islame sa do súčasnosti uchovali štyri právne smery (madhaby): hanífovský, málikovský, šáfi´ovský a hanbalovský. Ší´iti majú vlastný právny systém, ktorý je postavený na vlastných textoch prorockej tradície (achbár), niekedy sa označuje podľa 6. imáma ako dža´farovský.^[7] V sunnitskom islame predstavujú štyri zmienené madhaby už niekoľko storočí obecným konsenzom prijímanú pluralitu právd v rámci jedinej ortodoxie. Rozdieli medzi jednotlivými školami a nejednotnosť názorov vnútri jednotlivých škôl majú pôvod jednak v uplatňovaní slobodného úsudku jednotlivých učencov, ďalej v miestnom zvykovom práve a lokálnych právnych tradíciách a doktrínach, významné sú aj rozdielne metódy práce s právnymi prameňmi, resp. názory na to, čo prameňom práva je, čo nie je a aká je hierarchia týchto prameňov.^[13]:27

Hanífovský madhab prevládal v oblastiach, ktoré boli súčasťou Osmanskej ríše a v Indii, málikovská škola je dominantná v severnej Afrike a saharskej oblasti, Strednej Ázii a na Kaukaze, šáfi´ovský madhab sa ujal hlavne v Egypte a niektorých oblastiach Arabského polostrova, hlavne však v Malajzii, Indonézii a na Filipínach, hanbalovský (najprísnejší) madhab sa v stredoveku nepresadil, ale bol reinterpretovaný a oživený Ibn Tajmíjom a stal sa inšpiráciou pre legislatívu wahhábovcov na Arabskom polostrove.^[16]

Nové prístupy k právu priniesol pod tlakom európskeho osvietenstva a kolonializmu až reformizmus v 19. storočí. V 20. storočí sa rozvinuli rozhorčené diskusie o povahe šaríe, jej miesta v modernej dobe a miere jej reinterpretácie. Do týchto diskusií sa zapojovali jednak konzervatívnejšie kruhy ulamá, jednak kazatelia a aktivisti fundamentalistických štruktúr, ktorí spravidla požadujú zavedenie "pôvodnej šaríe" (aš-šaría al-asíla) o to urputnejšie, o čo menej sú kompetentný ju rozvíjať. Pre fundamentalistov ide o základnú požiadavku bez ohľadu na odlišnosti vyplývajúce z teritoriálnych alebo kultúrnych špecifík.^[17]

Zásadný význam má päť povinností, ktoré moslimské učenie súhrnne označuje za päť stĺpov alebo pilierov náboženstva. V súlade s tradíciou sa dodnes pokladajú za najpodstatnejšie znaky príslušnosti k islamu^[5]:91. Tvoria ich:

1. Vyznanie viery (šaháda)
2. Modlitba (salát, per. namáz)
3. Predpísaná almužna (zakát, sadaka)
4. Pôst v mesiaci ramadán (sawm, sijám)
5. Púť do Mekky (hadždž)

V právnických knihách sa celý okruh ibádát spravidla preberá hneď na počiatku a jednotlivým "pilierovým" povinnostiam sú venované samostatné rozsiahle kapitoly. Namiesto obsahu viery, ktorý je predmetom teológie, právne kompendiá však rozoberajú spravidla najskôr pojem rituálnej čistoty tahára. Ďalej nasledujú salát, zakát, sawm a hadždž. Navyše sa do tohoto súboru často pripája ešte svätý boj (džihád).^[5]:91

Termín znamená "svedectvo" alebo "dosvedčenie", v modernej arabčine tiež "vysvedčenie" alebo "certifikát"; vo špecifickom náboženskom význame potom, "vyznanie viery". Islamská šaháda znie: "Ašhadu an lá iláha illá ´lláh wa Muhammadan rasúlu ´lláh" (arab. لَاْ إِلٰهَ إِلَّاْ ﷲِ وَ مُحَمَّدٌ رَسُولُ ﷲِ); slovensky: "Vyznávam, že nie je božstva okrem Boha a Muhammad je posol Boží." Toto krátke vyznanie svojou prvou časťou radí islam k monoteistickým náboženstvám a ďalej poukazuje na Mohamedove prorocké poslanie, čím zahŕňa vieru vo zjavený Korán. Ak sa chce neveriaci stať moslimom, musí predniesť šahádu, dnes spravidla pred významným islamským činiteľom. Stačí ju však vysloviť v prítomnosti dvoch svedkov a zaobstarať úradný záznam. Pri tom je samozrejme dôležitá úprimnosť a poctivosť zámeru.^[5]:92

Predstavuje hlavnú, každodennú povinnosť moslima. Ako pokorný, čisto bohabojný prejav nemôže byť spájaná so snahou vyprosiť si od Boha čokoľvek iného ako správne vedenie. Prosebnú modlitbu, bližšiu kresťanskému poňatiu, islam označuje termínom du´á. Tá je prejavom čisto súkromným a nie je viazaná žiadnymi predpismi. Záväznú povinnosť voči Bohu predstavuje iba modlitba salát, ktorú je potrebné vykonávať podľa tradície a bez ohľadu na miesto a národnosť veriacich vždy iba v arabčine. Modlitba je platná iba vtedy, ak sú splnené stanovené podmienky: čistota tela, čistota miesta a odevu, náležité oblečenie, zaujatie správneho modlitebného smeru, znalosť modlitebných časov a zbožné predsavzatia.^[5]:96 Modlitba je určené relatívne presnou právnou normou, v detailoch sa modlitba líši podľa právneho madhabu.^[18]

Inštitúcia povinnej almužny či náboženskej dane určenej na obecne prospešné a dobročinné účely sa v medínskej obci vyvíjala postupne. Dôraz na záslužnosť dobročinnosti sprevádzal islamské učenie od samotného počiatku. Almužna sa premenila na daň hneď po Mohamedovej smrti spolu z rozmachom centralizovanej štátnej moci chalifátu. Tradícia pripisuje pravoverným chalífom podrobné fiškálne nariadenia, ktoré právna veda s drobnými rozdielmi podľa jednotlivých právnych škôl kodifikovala. Podľa klasického práva sa zakát odvádza každoročne z určených druhov majetku, pokiaľ prekračujú stanovenú hranicu. Neskôr zakát splynul so štátnymi daňami a stratil bezprostredný charitatívny zmysel. Aj napriek tomu si zakát vo vedomí širokých vrstiev veriacich moslimov uchoval svoju tvár jedného z pilierov náboženstva.^[5]:104-106

Tridsaťdenný pôst v mesiaci ramadán zaviedol Mohamed v Medíne na jar roku 624 namiesto jednodenného pôstu, ktorý pripomínal starší, židovský vzor. Pôst od jedla a pitia platí len pre dennú dobu. Povinnosti sú zbavení starí ľudia, chorí, tehotné a dojčiace ženy, tí, ktorí konajú ťažkú fyzickú prácu a ľudia na cestách.^[5]:107-108 Počas pôstu sa majú veriaci taktiež vyvarovať nezhôd, násilia, neslušných rečí a pohlavného styku. Človek sa má počas dňa správať bohabojne a má konať dobro. Súčasťou ramadánu sú nočné rodinné slávnosti. V súčasných pomeroch je dodržiavanie pôstu všetkými obyvateľmi nemožné vzhľadom na chod hospodárstva a bezpečnosť štátu.^[19]

Povinnosť vykonať aspoň raz za život púť do Mekky ukladá všetkým dospelým moslimom, mužom i ženám, koránsky príkaz (3:97). Povinnosť platí pre každého, kto je telesne a duševne zdravý a má potrebné prostriedky na cestu. Ten kto sa vydáva na púť, má najskôr doma všestranne usporiadať materiálne pomery, zaplatiť prípadné dlhy a zabezpečiť rodinu na dobu svojej neprítomnosti, a zároveň odčiniť rôzne minulé previnenia a učiniť úprimné predsavzatie žiť naďalej cnostnejšie voči Bohu aj ľuďom.^[5]:110 Rituál púte určil Mohamed, ovplyvnený arabskými kultami aj židovským a kresťanským monoteizmom. Dal mu však nový ideový obsah v súlade s novým učením. Mohamed nakoniec spravil z Káby stred dár al-islám, aj keď pôvodne uvažoval o mieste v Medíne alebo Jeruzaléme. Uctievanie Káby spojil s tradíciou Ibrahímovou (Abrahámovou), aby si naklonil hidžázských židov a kresťanov. Púť sa koná zhruba medzi 7.-13. dňom mesiaca dhú´l-hidždža. Vtedy sa v Mekke a okolí vykonáva zložitý kanonizovaný rituál za účasti až dvoch miliónov moslimov.^[20]

Ako duchovný protipól k striktným príkazom šaríy sa na pôde islamu rozvinula mystika (súfizmus, arab. tasawwuf). Prejavovala sa väčšou zbožnosťou, než požaduje šaría, a askézou. Neskôr súfiovia vytvorili systémy duchovných, teoretických aj praktických náuk (bátin, záhir), vedľa rozumového poznania postavili intuíciu a poznatky získavané srdcom, svoje učenia vykladali tiež pomocou poetických obrazov a do bohoslužby či modlitby (wird) vkladali hudbu a tanec (samá). Vrchol mystika dosiahla predstavou o jedinosti Boha ako jednote všetkého bytia (Ibn Arabí). Od 12. stor. sa súfiovia združovali do zreteľne vymedzených mystických bratstiev a rádov (taríka) pod vedením charizmatických šejkov. Súfijské taríky tvorily do 19. storočia hlavnú formu islamskej spirituality.^[7] Orientalistika na tomto širokom poli životných postojov, ideí a duševných aj telesných cvikov rozpoznáva vplyvy kresťanstva (naznačené už v Koráne 57:27), gnózy, novoplatónskej filozofie (rozpracovanej arabskou falsafou), židovskej kabaly, indického védántu a jógy. O rôznych podobách zdržanlivého, osamoteného života svedčí aj množstvo mien dávaných askétom: záhid, násik; bakká´ "plačlivec", faqír "chudák", qári´ horlivý "čitateľ" Koránu, qáss " potulný kazateľ", perzky devíš " žobrák" atď. Už v 8. storočí sa niektorý začali združovať do škôl, z nich najvýznamnejšie sa zriadili – podobne ako u väčšiny islamských vedných odboroch – v juhoirackých mestách Basre a Kúfe. Objavil sa tiež výraz súfí, "mystik".^[5]:155-156

Konformný islam bol kolektívnou vierou obce, islamská mystika sa stala vyjadrením viery jednotlivca. Otvorila priestor k individuálnemu hľadaniu priamej cesty k Bohu bez prostredníka a poskytla človeku inde nevídanú tvorivú slobodu. Tým sa dá objasniť zdanlivá roztrieštenosť mystických spoločenstiev, ide však o odraz individuálnych a autentických prístupov k spoločnému cieľu. Jej počiatky boli prejavom nesúhlasu so spôsobom uplatňovania noriem náboženského a spoločenského systému. Mystika v mnohom obchádzala obmedzujúce zásady kodifikovaného islamu, a preto bývala zavrhovaná a prenasledovaná. V rámci tohoto členenia sa postupne etablovali ďalšie mystické smery a na ne nadväzujúce bratstvá (čištíja, qádiríja, maulávíja, naqšbandíja, muhammadíja, rifáíja, šadhilíja, tidžáníja a ďalšie). V modernej dobe (od konca 19. storočia) došlo k postupnému úpadku vplyvu mystických bratstiev, aj keď niekde ešte zohrali výraznú úlohu v rozvoji nápravných hnutí (mahdistické povstanie v Sudáne, sanúsíja v Líbyi) alebo odporu moslimských etník voči európskemu kolonializmu (šajch Abd al-Qádir v Alžírsku, imám Šamil na Kaukaze). Pohromou pre existenciu bratstiev boli kemalistické reformy v Turecku a prevzatie moci na islamskými oblasťami boľševikmi v Sovietskom zväze, v menšom rozsahu nástup sekulárnych režimov v mnohých islamských krajinách. Oživenie mystických bratstiev priniesli osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia v súvislosti s globálnou krízou sekularizmu a liberalizáciou pomerov v bývalých komunistických krajinách, ktorá so sebou priniesla islamizáciu verejného života (krajiny Balkánu, Rusko). Pre republikánske režimy "arabského socializmu" boli mystické štruktúry vždy nežiaduce, ale nepredstavovali reálne vnútropolitické nebezpečenstvo, pretože vždy v dejinách boli síce nekonformné, ale takmer výhradne nepolitické. Pre fundamentalistov, pokiaľ sa k mystickým praktikám časti spoločnosti vôbec vyjadrujú, je táto sféra islamskej religiozity "spoločenským bahnom" (Maudúdí), "rakovinovým vredom na tele ummy" (Farag), ktorý je potrebné vyoperovať.^[21]

Súfizmus zahŕňa aj vzory správania, etiku, estetiku a v niektorých formách spoločenstiev zasahuje aj do hospodárskeho, politického a niekedy vojenského úsilia, teda za hranice bežného chápania mystiky... Súfizmus je niekedy označovaný ako duchovný rozmer alebo spiritualita islamu. Tento termín, dnes, bežne používaný, svojim polysémantickým dosahom medze súfizmu prekračuje.^[22]

Podľa islamu je Korán autentické slovo božie, ktoré bolo Mohamedovi zjavované prostredníctvom anjela Gabriela (Džibríl) 610 – 632. Do kanonickej podoby bol spísaný počas vlády tretieho kalifa Uthmána. V dobe rozvoja teologického myslenia v 8.-10. storočí sa presadil názor, že Korán je večné, nestvorené božie slovo. Platí zároveň za nedosiahnuteľný vzor dokonalej krásy a u moslimov sa teší veľkej úcte v prednášanej aj písanej podobe.^[23] Obsahuje zbierku textov, prednášaných Mohamedom v priebehu svojej prorockej činnosti (viac ako 20 rokov).^[24] Mohamed sám nikdy svoje výroky nezbieral a ani ich nezamýšľal kanonizovať. Ich formálny i obsahový ráz bol daný rôznosťou podmienok v jednotlivých obdobiach, kedy svoje učenie hlásal.^[8]

Slovo Korán (arabsky al-Qur´án) je vzťahovou formou od slovesa qara´a "čítať", pôvodne "prednášať", a znamená vlastne prednes zjavenia daného Mohamedovi. Úcta ku Koránu je v islamských krajinách zrejmá vo všetkých oblastiach života. Stáročia bol základom vzdelávacích sústav; dodnes sa mnohí moslimovia učia naspamäť jeho celému rozsiahlemu textu (77 934 slov) a pre mládež sa v tejto znalosti usporadúvajú súťaže. Tomu, kto pozná Korán naspamäť, patrí čestný prídomok háfiz. Starým rukopisom a dnes výtlačkom Koránu sa vždy venovala estetická starostlivosť, kaligraficky tesané koránske verše sa radia k ceneným ozdobným prvkom architektúry. V rade zemí vyhlásili Korán za hlavný zdroj zákonodarstva a fundamentalisti ho vyzdvihujú priamo na miesto jedinej, večnej ústavy.^[5]:28-29

Mohamed spočiatku zjavené texty spočiatku uchovával iba v pamäti, až v medínskom období začal niektoré časti zaznamenávať. Okruh ľudí, ktorý si koránske pasáže vštepovali do pamäti sa prirodzene rozširoval, a narastalo tak aj nebezpečie odchýlok. K súhrnnej písomnej fixácii ale ešte nedozreli podmienky, pretože zjavenie bolo zosielané výhradne iba Mohamedovi, po dobu jeho života pokračovalo a s konečnou platnosťou sa uzavrelo po jeho smrti. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o spísanie zjavenej knihy kalif Uthmán ustanovil komisiu na čele zo Zajdom ibn Thábitom, ktorá v Medíne niekedy v rokoch 651 – 656 vypracovala záväzné kanonické znenie Knihy. Uthmánská redakcia predstavuje text Koránu, aký poznáme dodnes; akékoľvek staršie odchýlky zanikli a neobjavil sa (s jedinou drobnou výnimkou u šiítov) ani žiaden apokryfný text. Kanonické usporiadanie rozčlenilo Korán na 114 kapitol, stanovilo ich názvy a zoradilo ich mechanicky, aj keď nie celkom dôsledne, podľa počtu veršov: od najdlhšej 2. súry (Kravy) s 286 veršami až po najkratšie (4 – 6 veršov).^[5]:29

Korán je ako kniha rozdelený na 114 kapitol, ktoré sú nazývané súry. Tieto súry sú rôzne dlhé, od veľmi krátkych, ktoré majú iba tri verše, až k najdlhšej (2) s 286 veršami. Jednotlivé súry boli od seba v rannej dobe oddelené záhlaviami; v najstarších exemplároch tieto záhlavia neboli, meno súry bolo uvedené na jej konci. V súčasných moslimských vydaniach Koránu, napr. v oficiálnom egyptskom vydaní z r.1342/1923, má každá súra záhlavie, ktoré je ornamentálne orámované a obsahuje tieto údaje: 1. poradové číslo súry; 2. názov súry; 3. určenie pôvodu, t. j. či je súra mekkánska alebo medínska; niekedy je pripojený ešte údaj, že určité verše sú iného pôvodu ako celok súry; 4. počet veršov; 5. informáciu, po ktorej súre bola dotyčná súra zjavená ("zoslaná"), prípadne bližšie určenie jej chronologického postavenia ("posledná mekkánská" alebo "zjavená pri púti na rozlúčku" a pod.). Priamou súčasťou – na rozdiel od záhlavia – všetkých súr okrem deviatej je "basmala", t. j. slová Bismi lláhi r-rahmáni r-rahím (V mene Boha milosrdného súcitného). Táto veta pravdepodobne slúžila v dobe Mohamadovej a tesne po ňom ako delítko medzi jednotlivými súrami.^[25]

Pre praktické účely recitácie rozdelili moslimovia celý Korán, bez ohľadu na súry, na tridsať približne rovnakých častí, tzv. adžaza´, čo zodpovedá tridsiatim nociam pôstného mesiaca ramadánu, v priebehu ktorého má každý moslim prečítať alebo odriekať celý Korán. Niekedy je džuz´ ešte rozdelený na dve časti, takže Korán sa potom delí na šesťdesiat ahzáb (sg. hizb); hizb sa ďalej delí na tzv. rub´ al-hizb, t. j. štvrtiny hizbu, ktorých je 240. Existuje ešte delenie Koránu na sedem manázil (sg. manzil), aby bolo uľahčené čítanie Koránu v priebehu jedného týždňa. Miesta, kde sú konce a začiatky týchto jednotlivých oddielov, sú označené v rukopisoch aj v tlačených Koránoch na okraji. Údaje o celkovom počte veršov obsiahnutých v Koráne kolísajú. V egyptskom oficiálnom vydaní je veršov 6236. Korán Ďalej obsahuje 77 934 slov a 323 621 písmen.^[26]

Ku Koránu je potrebné pristupovať predovšetkým ako ku textu, ktorý nebol čítaný, ale iba recitovaný. Dialektika ďalšieho vývoja však predurčila Korán k tomu, že sa stal prvou písomnou pamiatkou arabskej literatúry. Pokiaľ ide o slovník, je väčšina použitých slov arabského pôvodu a len malú časť tvoria výpožičky z iných jazykov. V mnohých prípadoch boli tieto cudzie slová v obehu v Arábii už pred Mohamedom, hlavne niektoré biblické mená a kultové náboženské termíny, ako je zrejmé z dokladov zo staroarabskej poézie. Mohamed si sám tvoril nové slová, ktoré mali svojou zvučnosťou alebo tajomnosťou zvýšiť účinok verša na poslucháča. Robil to hlavne na počiatku svojej prorockej kariéry a v eschatologických pasážach (napr. zabáníja, saqar, zakkum a pod.), čím spôsobil neskorším komentátorom problémy pri pokusoch racionálne ich vysvetliť.^[27]

Štýl Koránu nie je jednotný, líši sa podľa doby, kedy vznikali jednotlivé časti alebo súry. Zatiaľ čo niektoré staršie časti sú vzrušené alebo pokojne vznešené, majú neskoršie súry skôr prozaický charakter a postrádajú básnický vzlet. Aj tu sa prejavuje fakt, že Korán je skôr dielom rétorickým než básnickým a že jeho väčšiu tvoria texty naratívne alebo nariadenia a príkazy. Mohamed nechcel pôsobiť ako básnik, jeho prorocké poslanie z neho činilo kazateľa a vychovávateľa a tomuto cieľu zodpovedala tiež štylistická forma Koránu. Preto v ňom nachádzame tak často opakovania nielen rovnakých fráz a obratov, ale aj celých pasáží alebo tém, čo na dnešného čitateľa pôsobí únavným a monotónnym dojmom. Charakteristickým rysom koránskeho štýlu je použitie rýmovanej prózy, ktorá nemusí mať žiadny utriedený a pravidelný rytmický systém, aj keď v Koráne má väčšinou rytmickú kadenciu, a neobsahuje aj iné atribúty pravého verša. Je komplikované charakterizovať a zaradiť koránský štýl do niektorej bežnej kategórie, pretože podobne ako prorocké knihy Starého zákona tvorí kategóriu sui generis, niečo na rozhraní rétoriky, homiletiky, poézie a prózy.^[28]

Moslimovia pokladajú nielen obsah, ale aj štýl a jazyk Koránu za niečo jedinečné a nenapodobiteľné. Táto doktrína, nazývaná i´džáz, argumentuje predovšetkým božským pôvodom svätej knihy a tvrdí, že žiaden smrteľník nebol a nie je schopný niečo tak dokonalé vytvoriť.^[29]

Tradičné islamské poňatie náboženstva a štátu ako nedeliteľného rámca pre obec veriacich (umma) pôsobí v modernej dobe niekedy napäto. V islame totiž neprebehlo oddelenie náboženstva od štátu (sekularizmus), a preto islam vstupuje do spoločenských vzťahov a reálnej politiky. V priestore súčasného islamského sveta od Maroka a západnej Afriky až po Indonéziu a južné ostrovy Filipín, s presahmi modernej islamskej diaspóry na všetky kontinenty, sa ale prejavuje aj silná kultúrna rozmanitosť domácich tradícií. Relatívnu jednotu islamu vytvárajú spoločná viera, Korán, šaría a množstvo kultúrnych prvkov, ale tiež vágne prítomné puto politickej solidarity – napr. Organizácia islamskej konferencie a mnoho islamských inštitúcií.^[7]

Devätnáste storočie prinieslo postupnú konfrontáciu sveta islamu s dynamickým európskym kapitalizmom a jeho pôvodným rysom – kolonializmom. Islamskí politici a myslitelia sa počas európskych vojenských intervencií prvýkrát stretli nielen s technicky vyspelými a triumfujúcim armádami "bezvereckého" nepriateľa, ale neskôr rovnako s hodnotami demokracie, hospodárskymi metódami liberálneho kapitalizmu a tomu zodpovedajúcimi hodnotami politického mechanizmu – teda hodnotami, ktoré sa im Západ rozhodol vštiepiť. Islamský svet na európsky koloniálny impakt, na tento pokus o "kultúrnu globalizáciu", zareagoval rôznymi spôsobmi a s intenzitou zodpovedajúcou tradíciám a aktuálnym pomerom v tej ktorej jeho časti. Hlavným rysom bola reforma islamu, ktorá sa však nepokúšala o "pokrok", teda uplatnenie novej kvality, ale v retrospektíve, v idealizácii pôvodného pravzoru a pokusu o jeho návrat s využitím niektorých hodnôt a zručností Západu. Islamský reformizmus je čisto západný akademický názov pre široký prúd snažení o nápravu islamu návratom k ideálu pôvodnej obce veriacich. Mnohí bádatelia do nej zahŕňajú aj jednotlivé reformačné bojové hnutia 18.-20. stor. (fulbské džihády na Sahare, mahdistické povstanie v Sudáne, wahhábovské hnutia na Arabskom polostrove, džihády a hidžry v moslimských oblastiach indického subkontinentu). V užšom zmysle sa pod reformizmom rozumie heterogénne intelektuálne hnutie vznikajúce v druhej polovici 19. storočie ako reakcia na prudko sa rozvíjajúci politické a myšlienkové kontakty s Európou.^[30]

Ich zmyslom bolo napospol vytvoriť islamskú komunitu (umma) novej kvality, vtlačiť jej etický a organizačný ráz podobný Mohamedovej umme v Medíne v rokoch 622 – 630 a moslimskej spoločnosti v dobe prvých štyroch "správne vedených" kalifov (632 – 661). Za obrodu prvotnej obce a nastolenie autentického islamského poriadku boli dotyčné reformačné hnutia pripravené viesť ozbrojenú formu džihádu. Za ideovo najvyspelejší sa v tomto zmysle považuje učenie a politická prax wahhábovského hnutia (1745 -) na Arabskom polostrove, ktorého ideologickým dedičom je súčasný kráľovský režim v Saudskej Arábii.^[31]

Tento amorfný prúd islamského moderného myslenia zahŕňa koncepcie moslimských učencov, ktorý od osemdesiatych rokov 19. storočia premýšľali nad možnosťami reformy islamského práva a kvalitativného posunu v koránskej exegéze. Ich cieľom bolo rôznymi spôsobmi spružniť a obohatiť strnulú islamskú doktrínu a prispôsobiť právnu vedu potrebám a hodnotám moderného života, ktoré boli do organizmu "islamskej civilizácie" postupne implantované pod vplyvom koloniálnej politiky európskych mocností.^[31]

Zhruba od prvej polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal prehlbovať proces vytvárania hnutí a aktivistických (niekedy pominuteľných) skupín, ktoré napospol ideologicky nadväzovali na tradíciou Asociácie moslimského bratstva v Egypte (založená 1929) a učeniach dvoch jej teoretickov – Hasana al-Banná (1906 – 1949) a hlavne Sajjida Qutba (1906 – 1966). Tretím významným teoretikom islamu bol Abdu´l-A´lá Maudúdí (1903 – 1979), zakladateľ a ideológ indickej, neskôr pakistánskej, strany Ďzamá´ate islámí. Trend aktivistického islamu, ktorého obecným cieľom bolo zvrhnúť domáci "neislamský" režim a zároveň odraziť európsky kolonializmus vo všetkých jeho podobách, sa po druhej svetovej vojne presadil v rade ďalších krajín a stal sa základným inšpiratívnym zdrojom tamojších opozičných hnutí vystupujúcich s pozícií radikálneho islamu. Pre tento smer sa v európskej odbornej literatúre najskôr vžil termín "islamský fundamentalizmus", neskôr sa objavili jeho iné varianty, ako "politický islam", islamský radikalizmus", islamizmus" a pod.^[32]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Islam na Slovensku

Napriek všeobecne rozšírenému názoru nielen laickej verejnosti, že islam sa na územie Uhorska dostal až počas osmanskej expanzie, v Uhorsku boli moslimovia prítomní už niekoľko storočí predtým. Nedá sa presne určiť, kedy sa islam dostal do Uhorska. Najpravdepodobnejšie bude, že ešte pred jeho vznikom.^[33]

Prvé kontakty s islamom v období Veľkej Moravy boli obchodného charakteru. Sú však doložené iba z arabských prameňov alebo archeologických pamiatok.^[34] Až s príchodom staromaďarských kmeňov sa v strednej Európe usadila aj prvá väčšia skupina vyznávačov islamu. Rozšírenie islamu medzi týmito kmeňmi však nebolo masové. Informácie o moslimoch máme až z doby po vzniku Uhorska. Stredoveké pramene mnohokrát spomínajú uhorských Saracénov, Izmaelitov, aj Busurmanov. No aj arabskí autori poznajú v Uhorsku islam či moslimov. Podľa uhorskej kroniky Gesta Hungarorum (zač. 13. stor.) prišli do Uhorska za vlády kniežaťa Takšona (asi 955 – 971) „Izmaeliti“ z Povolžského Bulharska. Najstarší uhorskí moslimovia boli pravdepodobne prinútení ku konverzii na kresťanstvo v čase christianizácie Uhorska v 11. storočí spoločne s ostatnými nekresťanskými obyvateľmi Uhorska. Ich komunity ale museli pretrvať až do konca 11. storočia, keďže kráľ Ladislav (1077 – 1095) vydal proti nim zákonné nariadenia. Pokrstených Izmaelitov, ktorí napriek krstu tajne vyznávali svoju vieru, čo bolo „očividné“ vykonávaním obriezky, nariadil presídliť mimo ich osady, zároveň im však umožnil pred súdom vyvrátiť podozrenie. Tieto nariadenia ale pravdepodobne neboli účinné, keďže kráľ Koloman (1095 – 1116) ich ešte sprísnil. Pomerne kruté nariadenia sa však pravdepodobne vzťahovali iba na formálne pokrstených moslimov, podozrievaných z tajného vyznávania starej viery. Popri nich však v Uhorsku existovala aj ďalšia moslimská skupina, ktorá naopak vyznávala svoju vieru skoro úplne slobodne. Ak neexistovala, musela vzniknúť v prvej polovici 12. storočia. Abú Hámid al-Gharnátí (1080 – 1169/70) opísal množstvo uhorských moslimov, ktorých rozdelil na dve skupiny. Prvá bola v kráľovskej službe, islam vyznávali iba tajne. Tí druhí boli slobodní, verejne sa priznávali k islamu a iba v čase vojny sa pripájali ku kráľovským vojskám.  Práve medzi týmito slobodnými moslimami autor strávil celý čas svojho uhorského pobytu. Popisuje ich ako veľmi povrchne islamizovaných, ako keby im až on musel dávať úplné základy vierouky. Podľa neho dokonca nepoznali ani piatkovú modlitbu a kázeň! Hmotné dôkazy o prítomnosti moslimov nachádzame v uhorskom mincovníctve. Z doby vlády kráľa Štefana IV. a Bela III. poznáme mince „orientálneho typu“, s razbou imitujúcou arabské písmo. Nápisy však málokedy dávajú zmysel. Môžeme predpokladať, že ich razbu iniciovali moslimovia, no zároveň sú dôkazom o veľmi nízkej úrovni vzdelania ich autorov, alebo neboli medzi nimi vzdelaní  moslimovia  ovládajúci  arabský  jazyk.^[33]

Oveľa viac správ o uhorských moslimoch máme z 13. storočia. Moslimovia sa spomínajú v korešpondencii pápežskej kúrie s uhorským kráľom a členmi jeho rodiny či s uhorskými cirkevnými predstaviteľmi. Pápež Honorius III. spomínal v liste uhorskej kráľovnej Jolane v roku 1218 Saracénov z okolia Pešti. V roku 1221 jej poslal ďalší list, v ktorom konštatuje, že medzi jej poddanými je mnoho moslimov. V tom istom roku vyčíta kráľovi Ondrejovi v liste, že v Uhorsku sú u moslimov, nepriateľov kresťanstva, kresťanskí otroci. Práve túto dobu možno považovať za zlatú éru moslimského živlu v Uhorsku. Doba týchto sťažností zo strany cirkvi sa zhoduje s dobou, kedy podáva správu o moslimoch v Uhorsku arabský zemepisec Jáqút al-Hamáwí. Ten sa niekedy medzi rokmi 1217 a 1224 stretol v Sýrii so skupinou uhorských moslimov, ktorí tam prišli študovať islamské právo. Opísali mu svoju krajinu, jej obyvateľov aj postavenie moslimov. Podľa zápisu v Jáqútovom Slovníku krajín žili v neopevnených osadách (kvôli obavám panovníka z ich vzbury), slobodne vyznávali svoje náboženstvo a slúžili v kráľovskom vojsku. Stredoveké pramene dokazujú aj významné postavenie moslimov v obchode a finančníctve, čo vyvolávalo reakcie na strane uhorskej cirkvi. Latinské správy spomínajú aj údaje o konverziách kresťanov na islam, čo taktiež nesmierne znepokojovalo hlavne cirkevných predstaviteľov. Situácia vyvrcholila v roku 1222 vydaním Zlatej buly kráľa Ondreja II., v ktorej zakázal pôsobenie moslimov (a Židov) v dôležitých úradoch. V článku XXIV sa vyslovene uvádza: „Komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi môžu byť šľachtici kráľovstva. Izmaeliti a Židia sa nimi nemôžu stať.“ V rokoch tesne pred mongolským vpádom dosiahol moslimský živel v Uhorsku svoj vrchol. Pripomeňme si, že niekoľko desaťročí pred mongolským vpádom informovali študenti islamského práva z Uhorska Jáqúta, že ich osady nie sú opevnené. Je preto logické, že sa stali obeťou mongolského drancovania. Napriek tomu, že o tom nemáme podrobné správy, musíme predpokladať, že najväčšiu ujmu islamu v Uhorsku spôsobil práve mongolský nájazd. Komunita už nebola schopná obnoviť svoju predchádzajúcu moc. Samozrejme, časť moslimov určite prečkala mongolský nájazd bez ujmy. No skôr sa to týka tých menej slobodných obchodníkov a kupcov, ktorí žili roztrúsene medzi väčšinovým obyvateľstvom, aj v opevnených mestách. Skupiny slobodne vieru vyznávajúcich moslimov – vojakov, bývajúcich v neopevnených mestách, boli silne zdecimované. Ešte pred moslimským vpádom prišla do Uhorska početná skupina východných nomádskych bojovníkov – Kumánov. Moslimských bojovníkov prestal uhorský štát potrebovať, a tým pádom prestal tolerovať ich odlišné vyznanie. Samozrejme, islam nevymizol z Uhorska hneď, trvalo to snáď niekoľko generácií. Moslimská komunita bola čoraz viac marginálnou, dokonca až do takej miery, že si ju oficiálne dokumenty prestali všímať.^[33]

Rozháraná a súperiaca Európa v 16. storočí umožnila moslimským Turkom preniknúť až do jej stredu. V septembri 1529 obsadila Süleymanova janičiarska pechota všetky strategické body okolo Viedne. Po dvoch týždňoch obliehania sa sami stiahli a za provinčné sídelné mesto si zvolili Budín, ktorý definitívne ovládli v roku 1541. Uhorsko ako celok zostalo pod nadvládou Turkov najmenej nasledujúcich 150 rokov. Medzi územia, ktoré trvalo alebo aspoň dočasne spravovali, patrilo aj celé južné Slovensko – niekde až po južné predhorie Karpát.^[35] V roku 1547 obidve súperiace mocnosti nadviazali stále diplomatické styky a prvýkrát uzavreli aspoň dočasný mier. Prelomový význam mala "Veľká vojna" z rokov 1683 – 1699, začatá druhým (a posledným) neúspešným tureckým obliehaním Viedne na jeseň 1683. Víťazstvo spojeneckých vojsk tentoraz viedlo k vytvoreniu tzv. svätej ligy pod patronátom pápeža, ktorá postupne vytlačila osmanskú moc z Uhorska.^[36]

Na moravskej území vpadli Turci prvýkrát v roku 1599 v priebehu tzv. dlhej tureckej vojny.^[37] Roku 1663 podnikli Tatári z Krymského chanátu, od 15. storočia vazali osmanského sultána, spoločne s Turkami počas Osmansko-habsburskej vojny niekoľko vpádov na Moravu po tom čo padla strategická pevnosť Nové Zámky na južnom Slovensku.^[38][39] Vtedy bolo odvlečených do otroctva na 12 000 obyvateľov Moravy.^[40][41]"Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien," napísal očitý svedok evanjelický farár Štefan Pilárik o ženách, ktoré odvliekli Tatári.^[42]

Napriek ideologickému odporu voči islamskej pohrome je známe, že už koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia pôsobil vo Viedni najvyšší mufti pre Rakúsko. To znamená, že v monarchii už vtedy žila nezanedbateľná pospolitosť moslimov, ktorí sa v Rakúsku usádzali. Keď v roku 1878 Rakúsko-Uhorsko začalo vojenské ťaženie, ktorého cieľom bolo vytlačiť Osmanov z Bosny a Hercegoviny. Demografické zmeny v monarchii spôsobené okupáciou Bosny a Hercegoviny sa prejavili aj v úpravách zákonodarstva. Moslimovia získali právo riadiť sa v rodinnom práve moslimskou šaríou hanifovského smeru. V roku 1912 cisár František Jozef I. podpísal návrh zákona č. 159/1912 r. z., ktorým bolo "islamské náboženstvo hanifovského rítu prehlásené za štátom uznané. V Uhorsku bol právny vzťah štátu k islamu upravený článkom XVII/1916, ktorý sa vzťahoval na islam bez ohľadu na právny smer.^[43]

V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami tvoria moslimovia u nás len nepatrnú minoritu. Podľa sčítania obyvateľstva v máji roku 2001 sa k moslimskému vierovyznaniu prihlásilo 1 212 obyvateľov Slovenska, čo je možné zrovnať s budhistickým náboženstvom, ku ktorému sa prihlásilo asi 1 660 osôb.^[44]

Na základe vyjadrení predstaviteľov moslimských organizácií je však ich počet omnoho vyšší a pohybuje sa okolo 5 000. Podľa slov jedného z lídrov moslimov na Slovensku Mohameda Safwana Hasnu, k nim patria predovšetkým zahraniční študenti slovenských vysokých škôl, podnikatelia alebo obchodníci často s vysokoškolským vzdelaním. Z hľadiska pôvodu a etnickej príslušnosti je ich príslušnosť veľmi pestrá, sú to najmä Arabi, Albánci, Bosniaci, Slováci a iní.^[45]

Ukazuje sa, že prisťahovalci z európskych krajín, ktorých kultúra vykazuje mnohé spoločné črty so slovenskými tradíciami, nie je tak častým predmetom verejných diskusií ako prezencia imigrantov z kultúrne a nábožensky odlišných krajín, ako sú napríklad ázijské alebo arabské krajiny. V poslednom období sa čoraz častejšie dostáva do mediálnej, politickej aj verejnej pozornosti aj prítomnosť alebo príchod moslimov na územie Slovenska a ich vplyv na majoritné obyvateľstvo. Skupinu tzv. „rodených“ moslimov tvoria hlavne muži v mladom alebo strednom ekonomicky aktívnom veku, ktorí majú na Slovensku prechodný, trvalý pobyt alebo občianstvo. Mnohí z nich uzavreli alebo plánujú uzavrieť manželstvo s partnerkou slovenskej národnosti. Z geografického hľadiska nie je možné skupinu presne lokalizovať. Veľký počet moslimov žije v hlavnom meste, kde, ako sa vyjadril jeden zo zástupcov moslimskej komunity Abdulwahab Al-Sbenaty, žije okolo 200 – 250 praktizujúcich moslimov. Početná skupina sa nachádza aj v Košiciach alebo Martine, a to predovšetkým vzhľadom na umiestnenie vysokých škôl, kam prichádzali vo veľkej miere za štúdiom, ako aj iných mestách, či obciach. Veľmi dôležitá a aktívna je aj skupina moslimov so slovenskou národnosťou, kam počítame slovenských konvertitov. Podľa neoficiálnych odhadov žije na Slovensku 150 – 400 konvertitov. Prevažnú väčšinu z nich tvoria mladí ľudia so stredoškolským alebo vysokoškolským vzdelaním, hlavne ženy, ktoré prijali islam z vlastnej iniciatívy, alebo po nadviazaní známosti s moslimským partnerom.^[46]

Pozri aj: Kritika islamu

Medzi predmety kritiky patrí napríklad morálna stránka proroka Mohameda, a to ako v jeho verejnom, ako aj osobnom živote.^[47] Otázky týkajúce sa pravosti a morálky Koránu, islamskej svätej knihy, sú kritikmi tiež diskutované.^[48][49] Iné kritiky sa zameriavajú na otázku ľudských práv v dnešných islamských štátoch a postavenie žien v islamskom práve a praxi.^[50][51] V klasickom islamskom práve, trestom za odpadlíctvo (opustenie náboženstva) od islamu, je smrť.^[52]

V nadväznosti na nedávny multi-kulti trend bol kritizovaný vplyv islamu na schopnosť, resp. neschopnosť moslimských prisťahovalcov na Západ integrovať sa.^[53]

Saudská Arábia čelí kritike za šírenie wahhábizmu, čo je sunnitská fundamentálna forma islamu a štátnej ideológie Saudskej Arábie.^[54] Striktnou interpretáciou wahhábizmu sa inšpirovali mnohé islamistické hnutia ako je Islamský štát v Sýrii a Iraku,^[55] Kaukazský emirát,^[56] sýrski povstalci z Frontu an-Nusrá,^[57] teroristická organizácia Al-Káida,^[58] alebo Tálibán. Wahhábizmus začal expandovať v 70. rokoch, keď Saudi využili svoje príjmy z predaja ropy na sponzorovanie výstavby mešít a madras po celom svete a na šírenie svojej radikálnej a netolerantnej interpretácie islamu.^[59]

1. ↑ Etymológia: Z arab. islām (dosl. podriadenie sa, zverenie sa do Božej vôle), z slovesa aslama – s významom podriadiť sa (Bohu).^[1]
2. ↑ Kodifikovaný tvar je iba islam (islam. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 225. ), ale v odborných textoch sa vyskytuje aj tvar islám, ktorý sa viac podobá na pôvodnú arabskú výslovnosť, pozri napr. DROZDÍKOVÁ, Jarmila. Lexikón islámu. 1. vyd. Bratislava : Kalligram, 2005. 270 s. ISBN 80-7149-764-9. S. 11.

• ČIKEŠ, Radovan. Registrácia cirkví a náboženských spoločností versus náboženská sloboda. In: Náboženská sloboda a jej aspekty - Islam v Európe. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2005, 14–19. ISBN 80-89096-22-0.
• DROBNÝ, Jaroslav. "Izmaeliti" v krajine sv. Štefana. In: Historická revue. Bratislava: SAHI, 2015, 7, s. 44-47. ISSN 1335-6550.
• HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003. 797 s. ISBN 80-718-2165-9.
• Korán. Vyd. 7. [sic], V tomto překladu 4., v nakl. Academia 1. Praha: Academia, 2000. ISBN 80-730-9992-6.
• IBN ISHÁK, Muhammed. Muhammad: život Alláhova proroka. Vyd. 1. Voznice: Leda, 2009. ISBN 978-80-7335-184-7.
• KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu. 4. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. 292 s. ISBN 80-7021-821-5.
• KROPÁČEK, Luboš. Súfismus: dějiny islámské mystiky. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2008. 341 s. (Světová náboženství) ISBN 978-80-7021-817-4.
• LETAVAJOVÁ, Silvia. Náboženská konverzia ako dôsledok globalizačných procesov (Prípadová štúdia o islamských konvertitoch na Slovensku). In: Letavajová, Silvia (ed.) Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve. Trnava: FF UCM, 2006, 91–133. ISBN 80-89220-46-0.
• LETAVAJOVÁ, Silvia. Zmiešané slovensko-moslimské manželstvá ako príklad etnokultúrnych aspektov migrácie cudzincov na Slovensko. In: Etnologické rozpravy. Bratislava: Ústav etnológie SAV, 2007, 14(2), 25-43. ISSN 1335-5074.
• MENDEL, Miloš, Bronislav OSTŘANSKÝ a Tomáš RATAJ. Islám v srdci Evropy. Praha: Academia, 2007, 499 s. ISBN 978-80-200-1554-9.
• MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem. Vyd. 1. Praha: Orientální ústav Akademie věd České republiky, 2008, 241 s. ISBN 978-80-85425-63-5.
• POTMĚŠIL, Jan. Šarīʿa : úvod do islámského práva. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2012. 219 s. ISBN 978-80-247-4379-0.

• džihád
• fatva
• islamizmus
• islamský terorizmus

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Islam
•   Wikislovník ponúka heslo Islam

• FILIT Zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok
• islamweb Stránka islamskej nadácie na Slovensku
• islamskecentrum.sk Archivované 2014-01-09 na Wayback Machine
• Islam Blog (po anglicky)
• Politický islám v číslech