Black Sabbath

V roku 1968, po rozpade pôvodne kapely Mythology sa gitarista Tony Iommi a hráč na bicie, Bill Ward zo štvrti Aston v Birminghame snažili dať dokopy novú heavy bluesrockovú skupinu. Oslovili basgitaristu Geezera Butlera a speváka Ozzyho Osbournea, ktorí spolu hrali v kapele nazvanej Rare Breed. Osbourne v tom čase nechal v jednom miestnom obchode inzerát, že spevák s aparatúrou hľadá kapelu na koncertovanie.^[5] Nová skupina si dala názov The Polka Tulk Blues Band. Nie je celkom jasné, či ich inšpirovala značka mastencového prášku,^[6] alebo názov miestneho indicko-pakistanského butiku s odevami.^[7] Okrem spomínanej štvorice, v skupine The Polka Tulk Blues Band hral na slide gitaru Osbourneho kamarát z detstva, Jimmy Phillips a saxofónista Alan "Aker" Clarke. Po skrátení mena na Polka Tulk, si skupina proti Osbourneho vôli zmenila názov na Earth.^[8] Pod týmto menom hrali už len štyria, bez Phillipsa a Clarkeho.^[9][10] Iommi totiž nadobudol názor, že Phillips a Clarke neberú kapelu vážne a tak sa ich rozhodol zbaviť neobvyklým spôsobom: najprv kapelu zrušil, potom ju spolu diskrétne vo štvorici založili pod iným názvom.^[11] Ako Earth nahrali niekoľko demonahrávok, ktoré napísal Norman Haines: "The Rebel", "Song for Jim" a "When I Came Down".^[12] Demo "Song for Jim" bol odkazom na Jima Simpsona, ktorý bol manažérom skupín Bakerloo Blues Line a Tea & Symphony, ako aj hráčom na trúbku v kapele Locomotive. Simpson v tom čase otvoril v hoteli The Crown nový klub, Henry's Blueshouse, v ktorom skupine Earth dovolil vystupovať, no bez nároku na honorár.^[13] Odozva publika na koncerty bola priaznivá a tak sa Simpson rozhodol Earth manažovať.^[14][15]

V decembri 1968 Iommi náhle od Earth odišiel a začal hrať v kapele Jethro Tull.^[16] Napriek tomu, že s nimi hral iba krátko, sa Iommi ukázal s Jethro Tull v televíznom programe The Rolling Stones Rock and Roll Circus. Tony nebol s účinkovaním v tejto kapele spokojný a tak sa do konca mesiaca sa k Earth vrátil naspäť. Zdôvodňoval to tým, že nebol v pohode. Mal ambície byť lídrom kapely a pri Andersonovi nevidel na to šancu.^[17]

V roku 1969 na koncertoch po Anglicku zistili, že si ich mýlia s inou kapelou, ktorá sa tiež volala Earth. Rozhodli sa preto, že si opäť zmenia názov. V kine cez ulicu v blízkosti ich skúšobne v tom čase premietali horor Black Sabbath z roku 1963. Tento film, v ktorom hral Boris Karloff režíroval Mario Bava. Butler potom ako videl rady ľudí na tento film poznamenal, že je zvláštne, že koľko ľudia minú peňazí na to, aby ich mohli v kine filmami strašiť.^[18] Na tento námet Butler s Osbourneom napísali text piesne „Black Sabbath“, ktorá bola spolu s Butlerovou vidinou čiernej postavy, ktorá mu raz v noci mala stáť za posteľou,^[19] inšpirovaná aj dielom autora hororov a dobrodružných príbehov, Dennisa Wheatleya,^[20][21] Využili v nej hudobný tritón, ktorý sa stal známy ako „diablov interval“.^[22] Zlovestný zvuk piesne a temný text posunuli kapelu temným smerom.^[23][24] Bolo to v príkrom rozpore s populárnou hudbou z konca 60. rokov. V tom čase ľudí fascinovala sila kvetín, folková hudba a kultúra hippies. Frontman skupiny Judas Priest, Rob Halford, nazval skladbu „Black Sabbath“ „pravdepodobne najzlovestnejšou piesňou, aká kedy bola napísaná“.^[25] Inšpirovaná týmto novým zvukom sa kapela v auguste 1968 podľa názvu tejto piesne premenovala na Black Sabbath.^[26] Rozhodli sa zamerať na písanie podobných materiálov a snažiť sa ním vytvoriť hudobný ekvivalent hororových filmov.

Black Sabbath mal jedinečný zvuk, ktorý vyplýval z odlišných hudobných vzorov. Iommi bol značne ovplyvnený Hankom Marvinom, ktorý hrá na heavy-gitaru v skupine The Shadows a tiež jazzovou gitarou; jeho idol bol Django Reinhardt. Ward mal tiež slabosť pre jazz, najmä pre bubeníkov Buddyho Richa a Gena Krupa. Geezer Butler označil basgitaristu/speváka Jacka Bruca z britskej bluesovej skupiny Cream ako človeka, ktorý mal najväčší vplyv na jeho hudobné formovanie: "On bol prvý basgitarista, akého som kedy videl, ktorý ohýbal struny a hral na basgitare ako na úplne nezávislom hudobnom nástroji." Rané "stelesnenie" Black Sabbathu spájalo hudobné štýly blues, jazz, rock a zarábalo si hraním cover verzií piesní takých rockových interpretov ako Jimi Hendrix, Blue Cheer a už zmienených Cream. Ozzy Osbourne vraví, že bol hlboko ovplyvnený skupinou The Beatles a jeho najobľúbenejším albumom všetkých čias je Revolver.

Prvý koncert na ktorom kapela vystúpila pod novým názvom Black Sabbath sa konal v anglickom prístavnom meste Workington dňa 30.augusta 1969.^[11] V novembri 1969 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Philips Records^[27] a vydali svoj prvý singel, „Evil Woman“ (coververziu nahrávky kapely Crow). Pieseň nahrali v januáru 1970 cez dcérsku spoločnosť Philipsu, Fontana Records, v nahrávacích štúdiách Trident. Neskoršie vydania boli spracované novovzniknutým vydavateľom progresívneho rocku pre spoločnosť Philips, Vertigo Records.

Prvá významná prezentácia Black Sabbath bola, keď sa skupina v roku 1969 predstavila v rozhlasovej šou Top Gear, ktorú uvádzal John Peel. Britskej verejnosti zahrali piesne „Black Sabbath“, „N.I.B.“, „Behind the Wall of Sleep“ a „Sleeping Village“. Predstavili sa nimi pred štartom produkcie ich debutového štúdiového albumu.^[11] Napriek tomu, že singel „Evil Woman“ nemal v rebríčkoch úspech,boli v novembri kapele v štúdiu poskytnuté dva nahrávacie dni, počas ktorých mali príležitosť, aby mohli spolu s producentom Rodgerom Bainom vyrobiť svoj debut. Iommi na to spomína: „Pomysleli sme si: Máme na to dva dni a jeden deň sa mixuje. Takže sme hrali naživo. Ozzy spieval súčasne s nami, len bol zavretý v samostanom boxe a my mimo neho. Väčšinu vecí sme nedávali na druhýkrát."^[28]

Album Black Sabbath vyšiel v piatok 13. februára 1970, V rebríčkoch Spojeného kráľovstva sa dostal na ôsme miesto. Following its U.S. and Canadian release in May 1970 byV máji 1970 ho pre Spojené štáty a Kanadu vydali vo Warner Bros. Records, a v rebríčku Billboard 200 sa vyšplhal na 23. miesto a v tomto rebríčku bol viac ako jeden rok.^[29][30] Veľa krtikov sa k albumu vyjadrovalo negatívne. V časopise Rolling Stone Lester Bangs o ňom písal ako o „Nesúrodom džemovaní s basy a gitary, ktoré sa vzájomne kotúľajú ako velocitovaní speedfreakovia po hudobných nápadoch od jedného k druhému, a napriek ich snaženiu nikdy nedospejú k súladu.“^[31] Napriek že bol kritizovaný, album sa predával dobre a bol v pozornosti mainstreamu.^[32] Nakoniec bol certififikovaný platinou v Spojených štátoch asociaáciou RIAA, ako aj v Spojenom kráľovstve o British Phonographic Industry (BPI),.^[33][34] a v súčasnosti je označovaný ako prvý heavy metalový album hudobnej histórie.^[35]

Do nahrávacieho štúdia sa kapela vrátila v júni 1970, len štyri mesiace od vydania albumu Black Sabbath. Pôvodný názov nového albumu mal byť odvodený od jednej jeho skladby „War Pigs.“ Bol kritikou Vojny vo Vietname, no vydavteľstvo Warner Bros. to zatrhlo a zmenilo jeho názov na Paranoid. Jeho titulný singel, „Paranoid“, napísali v štúdiu na poslednú chvíľu. Ward k tomu hovoril: „Nemali sme dosť piesní na album a Tony prstami lízal gitarový ríf tejto skladby a to bolo všetko. Trvalo to dvadsaťpäť minút zhora nadol.“^[36] Vznikla z toho trojminútová skladba,dĺžkou sa hodila na singel, ktorý vydali v septembri 1970. V britskom singlovom rebríčku bola pieseň na štvrtom mieste a je fakticky jediným singlom kapely Black Sabbath, ktorý sa dostal do prvej desiatky..^[30] V októbri 1970 nenasledoval singel vo Veľkej Británii album, ktorý sa vďaka úspechu singlu „Paranoid“ v rebríčkoch umiestnil na prvom mieste.

Americká edícia albumu vyšla v januári 1971. Spolu s Black Sabbath boli obidva nosiče v rovnakom čase v rebríčkoch aj v USA aj v Spojenom kráľovtstve. Skupina Black Sabbath v zápätí absolvovala svoje prvé turné po Spojených štátoch. Ich prvý koncert v USA bol ve newyorkskom klube Ungano's.^[37] V rebríčkoch Spojených štátov sa v marci 1971 album dostal na dvanástu priečku,^[29] a v tejto krajine sa z neho predali štyri milióny kópií.^[33] Dosiahli to napriek tomu, že prekticky nemali podporu vo vysielaní miestnych rozhlasových staníc.^[30] Rovnako ako ako ich debut, aj tento album kritici v dobe jeho vydania neuznávali, no súčasní recenzenti, napr. Steve Huey z Allmusic označujú Paranoid za „jeden z najväčších a najvplyvnejších heavymetalových albumov všetkých čias“, ktorý „definoval zvuk a štýl heavy metalu viac ako ktorákoľvek iná nahrávka v rockovej histórii “.^[38] Album je na 131. mieste zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v novembri 2009 zverejnil časopis Rolling Stone.^[39] Po úspechu albumu Paranoid v rebríčku dostali v októbri 1970 ponuku na turné po USA. Pomohlo im aj vydanie jeho druhého singla „Iron Man“. Napriek tomu, že sa nedostala do top 40, je táto nahrávka jednou z najpopulárnejších piesní skupiny Black Sabbath a zároveň najvyššie umiestneným singlom skupiny v USA. Dotiahol ho až v roku 1998 singel „Psycho Man“.^[29]

Vo februári 1971 po jedinom vystúpení na podujatí Myponga Pop Festival v Austrálii,^[40] sa Black Sabbath vrátili do štúdia, aby mohli nahrať svoj tretí štúdiový album. Po úspechu albumu Paranoid, bol kapele na jeho poskytnutý dlhší nahrávací čas a z predaja získaný „kufrík plný peňazí“ použili na nákup drôg.^[41] Ward to komentoval: „Väčšinu času sme boli na kokaíne,. Dospelo to do štádia, že sme došli s nápadmi a zabudli na ne, pretože sme boli z drôg úplne mimo.“^[42]

Výroba skončila v apríli 1971, v júli vydali album Master of Reality. Bolo to len šesť mesiacov potom, ako im v USA vyšiel Paranoid. Dostal sa vrchol rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v Spojených štátoch a ani nie po dvoch mesiacoch od vydania získal zlatú certifikáciu,^[33] v osemdesiatych rokoch bol platinový a na začiatku 21. storočia mal platinu dvojnásobnú.^[33] Nachádzajú sa ňom prvé akustické nahrávky kapely Black Sabbath, ako aj u fanúšikov uznávané skladby ako „Children of the Grave“ a „Sweet Leaf“.^[43] Kritické reakcie v tej dobe boli všeobecne nepriaznivé. V časopise Rolling Stone, Lester Bangs, zverejnil ambivalentný prehľad o albume a v jeho závere pieseň „Children of the Grave“ označil za „naivnú, zjednodušujúcu, opakujúcu sa a absolútne monotónnu- i keď podľa tradícii rokenrolu... Jediným kritériom tejto hudby je vzrušenie a Black Sabbath to spĺňa".^[44] Naproti tomu v roku 2003 časopis Rolling Stone dal tento album na 300-tú pozíciu svojho zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias.^[45])

Po svetovom turné Master of Reality v roku 1972 si urobila kapela Black Sabbath prvú pracovnú prestávku za posledné tri roky. Ako hovoril Ward: „Kapela už bola veľmi unavená a veľmi otrávená. Rok čo rok v kuse boli na cestách a v prestávkach nahrávali. Podľa jeho názoru bol projekt Master of Reality, niečím ako ukončením série, v ktorej boli zahrnuté ich prvé tri albumy. Po nej sa rozhodli venovať nášmu nasledujúcemu albumu."^[46]

V júni 1972 sa skupina znovu stretla v štúdiách Record Plant v Los Angeles, aby začala pracovať na svojom ďalšom albume. V štúdiu mali na výrobu viac času, preto experimentovali s novými zvukovýcmi textúrami, do nahrávania zakomponovali sláčiky, klavír, orchestrálne aranžmány a a členené kompozície skladieb.^[47] Nahrávanie bolo poznačené problémami, najčastejšie pre užívanie návykových látok. Pieseň „Cornucopia“ sa snažili nahrať po „sedení v strede miestnosti, len pri drogách“,^[48] Warda takmer vyhodili, hovorí, že „nenávidel tú skladbu, lebo niektoré jeho časti boli proste príšerné. Nakoniec to dal, ale reakcie okolo neho boli chladné. Mal pocit, ako keby ho ostatní brali ako nepoužiteľného, žeby mohol kľudne vypadnúť domov.“.^[49] Butler tiež považoval výsledok za nie veľmi dobrý. Prístup vtedajšieho hudobného manažéra sa mu zdal skôr ako snaha o to, aby sa čo najviac zvyšovali produkčné náklady.^[50]

Pôvodne album mal mať názov podľa jednej jeho skladby o užívaní kokaínu, nazvanej „Snowblind“. Nahrávacia spoločnosť tento zámer stopla a na poslednú chvíľu zmenila na Black Sabbath Vol. 4. Ward to komentoval, že to považuje za hlúposť, lebo Black Sabbath nemali pred ním albumy označené ako Volume 1, 2, či 3.^[51] Album Vol. 4 vyšiel v septembri 1972 a zatiaľ čo sa k nemu kritici stavali odmietavo, ani nie za mesiac bol na hudobnom trhu certifikovaný zlatom a bol v nepretržitom poradí za sebou štvrtým, z ktorého sa v USA predalo milión kópií.^[33] Po dlhom čase od skladby „Paranoid“, vydali k tomuto albumu singel „Tomorrow's Dream“, ktorý bol rebríčkovým prepadákom.^[29]

V roku 1973 nasledovalo rozsiahle turné po USA, potom kapela odcestovala do Austrálie, po nej nasledovalo ich prvé turné na Novom Zélande a potom sa presunuli do kontinentálnej Európy. „Kapela vtedy bola určite v časoch najväčšej slávy,“ spomína Ward, „a aj v tom zmysle, že ešte nikto vtedy nebol celkom vyhorený.“^[52]

Po svetovom turné Volume 4 sa Black Sabbath vrátili do Los Angeles, aby začali pracovať na svojom ďalšom projekte. Po pozitívnych zážitkoch pri výrobe albumu Volume 4, si kapela chcela znovu navodiť vtedajšiu atmosféru a vrátiť sa do losangelských štúdií Record Plant. Po návšteve štúdií zistili, že miestnosť, ktorú predtým používali v Record Plant nahradil jeden „obrovský syntetizátor“. V lete 1973 si prenajali dom v Bel Air, kde začali komponovať nové piesne, no problémy s tvorbou obsahu, ako aj celková únava spôsobili, že neboli schopní nič poriadne dokončiť. „Nápady neprichádzali tak, ako pri Volume 4, a s výsledkami sme boli nespokojní,“ hovoril Iommi. „Všetci tam sedeli a čakali, kým niečo vymyslím a mne nevychádzali žiadne nápady. A keby som ja na nič neprišiel, nikto iný by nič neurobil.“^[53]

Po bezvýslednom mesiaci v Los Angeles sa skupina rozhodla vrátiť do Anglicka. Prenajali si tam hrad Clearwell v Deanskom lese. Iommi hovoril, že „Cvičili sme hudobné témy v hradných kobkách, bolo to tam reálne strašidelné. Malo to tajomnú atmosféru, kúzlilo to myšlienky a nápady začali opäť prichádzať.“^[54] Pri hraní v hradných celách Iommi prišiel na hlavný hudobný ríf piesne „Sabbath Bloody Sabbath“,ktorý sa stal základom pre nový hudobný materiál. Album nahrávali v lodýnskom Morgan Studios. Technikom nahrávania bol Mike Butcher a nadviazali pri jeho výrobe na štylistické zmeny, ktoré naznačili v predošlom projekte Volume 4. Aj v nových piesňach znejú syntetizátory, sláčiky a komplexné aranžmány. Skladbu „Sabbra Cadabra“ s nimi ako štúdiový hudobník nahral Rick Wakeman, hráč na klávesové nástroje zo skupiny Yes.^[55]

V novembri 1973, po vydaní albumu Sabbath Bloody Sabbath, dostala kapela pozitívnu spätnú väzbu mainstreamovej tlače, Gordon Fletcher z Rolling Stone označil album za „mimoriadne pútavú záležitosť“ a „nič menej ako totálny úspech“.^[56] Neskorší recenzenti, ako napríklad Eduardo Rivadavia z Allmusic, uvádza album ako „majstrovské dielo, ktoré patrí do každej zbierky heavymetalovej hudby“ a zároveň poukazuje na „novoobjavený zmysel pre jemnosť a zrelosť“.^[57] Tento album bol piatym v poradí z projektov, ktoré kapele Black Sabbath priniesli na trhu Spojených štátov platinový certifikát.^[33] V Spojenom kráľovstve bol v hudobných rebríčkoch na štvrtom, v USA na jedenástom mieste.

Turné kapely začalo v januári 1974, jeho vrcholom bol 6. apríla 1974 koncert na festivale California Jam. Pred viac ako dvestotisíc divákmi Black Sabbath vystúpili spolu s vtedajšími populárnymi rockovými kapelami ako boli Deep Purple, Eagles, Emerson, Lake & Palmer, Rare Earth, Seals & Crofts, Black Oak Arkansas, a Earth, Wind & Fire. Časti podujatia pre široké spektrum amerického publika prenášala televízna spoločnosť ABC Television. V tom istom roku skupina menila manažment, podpísala zmluvu so známym anglickým manažérom Donom Ardenom. Tento krok spôsobil zmluvný spor s bývalým vedením Black Sabbath a počas pôsobenia v USA dostal Osbourne predvolanie na súd, ktoré pokračovalo dvojročnými súdnymi spormi..^[53]

Black Sabbath začali pracovať na svojom šiestom albume vo februári 1975. Nahrávali opäť v Anglicku v Morgan Studios vo Willesdene. Tentoraz do toho šli s rozhodnou víziou odlíšiť zvuk od Sabbath Bloody Sabbath. „Mohli sme pokračovať a pokračovať, stále viac a viac technicky využívať orchestre a všetko to ostatné, čo sme ale už nechceli. Chceli sme urobiť rockový album - Sabbath Bloody Sabbath nebol reálny rockový album. “^[58] Producentmi nahrávania boli Black Sabbath a Mike Butcher. Album Sabotage prišiel na hudobný trh v júli 1975. Rovnako ako jeho predchodca, aj tento album zaznamenal spočiatku priaznivé ohlasy. V Rolling Stone o ňom písali: „Sabotage nie je len najlepšou nahrávkou Black Sabbath od čias albumu Paranoid, ale je možné, že je ich absolútne najlepším albumom.“,^[59] no neskorší recenzenti ako napríklad v Allmusic poznamenali, že „magická schéma, vďaka ktorej boli albumy ako Paranoid a Volume 4 tak špecifické, sa začína rozpadať“.^[60]

Album Sabotage sa v Spojenom kráľovstve, ako aj v Spojených štátoch dostal v rebríčkoch do top 20, no bol prvým projektom kapely, ktorý v USA nezískal platinu a bol certifikovaný zlatom.^[33] Aj keď jeho singel „Am I Going Insane (Radio)" v rebríčkoch nebodoval, na albume Sabotage sú populárne nahrávky, ako „Hole in the Sky", či „Symptom of the Universe".^[60] Na turné Sabotage im bola preskupinou kapela Kiss. Turné bolo po Osbournovom úraze na motocykli skrátené, trvalo len od novembra do decembra 1975. Nahrávacia spoločnosť skupine bez iniciatívy zo strany Black Sabbath vydala oficiálny kompilačný album s názvom We Sold Our Soul for Rock 'n' Roll. V Spojených štátoch sa z tejto kompilácie predali dva milióny kópií..^[33]

Svoj nasledujúci album kapela Black Sabbath nahrávala v júni 1976 v Criteria Studios v Miami na Floride. Aby umocnili zvuk jeho skladieb, najali si hráča na klávesové nástroje. Bol ním Gerald Woodroffe, ktorý sa podieľal ako jeden zo štúdiových hudobníkov aj na nahrávaní albumu Sabotage. Osbourne priznáva, že pri výrobe albumu Technical Ecstasy strácal záujem o spoluprácu s Black Sabbath a uvažoval o príležitosti účinkovať s inými hudobníkmi.^[37] Okolnosti nahrávania Technical Ecstasy boli náročné. V čase jeho finalizácie bol Osbourne prijatý do nemocnice Stafford County Asylum v Británii.^[37] Vydanie albumu dňa 25. septembra 1976 bolo sprevádzané zmiešanými odozvami kritiky. Neskôr boli jeho recenzie ešte menej priaznivé. Dve desaťročia po jeho vydaní v Allmusic udelili albumu len dve hviezdičky s poznámkou, že skupina sa „ znepokojivou rýchlosťou prepadáva“.^[61] Jeho hudobné nahrávky oproti predchádzajúcim obsahovali podstatne menej zadumaného, zlovestného zvuku, hralo v nich viac syntetizátorov, ide skôr o štandardné rockové nahrávky. Album Technical Ecstasy sa nedostal ani do prvej päťdesiatky v rebríčkoch Spojených štátov a bol druhým za sebou v poradí, ktorý nedosiahol platinový status. Až oveľa neskôr, v roku 1997, bol certifikovaný zlatom.^[33] Napriek rozporuplným odozvám je medzi nahrávkami albumu kompozične vydarená skladba, „Dirty Women“, či „She's Gone“, v Česko-slovensku populárna v coververzii pod názvom „Lásko voníš deštěm“ (spieva ju Marie Rotrová), ale aj pieseň „It Alright“, ktorú ako sólový spevák naspieval Bill Ward.^[61] V novembri 1976 začalo koncertné turné Technical Ecstasy, ktorého predskokanmi boli v USA: kapela Boston a Ted Nugent. Na európskom turné bola v apríli 1977 predskupinou koncertného turné kapela AC/DC.^[26]

Na konci roka 1977, počas skúšky ďalšieho album a len pár dní pred ich vstupom skupiny do štúdia, Osbourne z kapely náhle odišiel. Iommi reagoval tým, že pozval vokalistu Davea Walkera, ktorý bol dlhoročným dobrým známym členov kapely. Walker predtým účinkoval v skupinách Fleetwood Mac a Savoy Brown.^[62] Walker, ktorý v tom čase bol frontmanom skupiny Mistress, koncom roku 1977 odletel do Birminghamu z Kalifornie, aby spolu s Black Sabbath napísal a nacvičil hudobný materiál.^[62][63] Dňa 8. januára 1978, Black Sabbath uskutočnili svoje jediné živé vystúpenie s Walkerom. V televíznom programe BBC „Look! Hear!“ zahrali prvotnú verziu piesne „Junior's Eyes“^[62] Walker neskôr spomínal, že potom ako sa v krčme v Birminghame stretol s Osbourneom, dospel k záveru, že Ozzy nebol ešte odhodlaný od Black Sabbath definitívne odísť.^[62] „Posledné albumy Sabbath boli pre mňa veľmi depresívne,“ povedal Osbourne. „Robili sme ich kvôli tomu, aby sme mohli dostať honoráre z nahrávacej spoločnosti, aby sme vydali album a mali na pivo.“^[64] Walker uviedol, že počas svojho krátkeho pôsobenia v kapele napísal veľa textov, ale žiaden z nich nikdy nepoužili. Ak je akákoľvek nahrávka tejto verzie kapely, teda iná ako z „Look! Hear!“, Walker hovorí, že o nej nevie.^[62]

Osbourne v tom období pôvodne chcel založiť svoj sólový projekt, v ktorom mali hrať bývalí členovia skupiny Dirty Tricks, John Frazer-Binnie, Terry Horbury a Andy Bierne. Keď bola nová skupina v januári 1978 na skúškach, Osbourne zmenil názor a opäť sa pripojil k Black Sabbath. „Tri dni predtým, ako sme mali ísť do štúdia, sa Ozzy rozhodol vrátiť do kapely,“ vysvetľoval Iommi. „Nebol pritom ochotný spievať nič z toho, čo sme už napísali s predošlým spevákom (Walkerom). Bolo to veľmi náročné. Do štúdia sme chodili v podstate bez piesní. Ráno sme písali, aby sme mohli v noci skúšať. Bolo to ťažké, pripomínalo to bežiaci pás, pretože neexistoval čas na rozmyslenie. Nevedeli sme čo je správne, či to funguje... Bolo veľmi ťažké mať nápady a dávať ich tak rýchlo dokopy. “^[64]

Skupina strávila päť mesiacov v štúdiách Sounds Interchange v kanadskom Toronte a v Ontáriu. Výsledkom ich práce bol hudobný materiál pre album Never Say Die!. „Trvalo to dosť dlho,“ hovorí Iommi. „Boli sme totálne nadrogovaní, brali sme veľa drog. Šli sme nahrávať, no museli sme to zabaliť, pretože sme boli príliš tvrdí. Nedokázali sme sa zohrať, každý hral niečo iné. Vracali sme sa, vyspali z toho a na druhý deň sme to skúšali odznova.“^[64] Album vyšiel v septembri 1978. V Spojenom kráľovstve bol v rebríčkoch dvanásty, v USA bol na 69. mieste. Odozva médií bola nepriaznivá a ani po čase sa nezlepšila. Eduardo Rivadavia z Allmusic aj dve desaťročia od jeho vydania uviedol, že „neurčité piesne albumu dokonale odrážajú napäté personálne problémy a užívanie drog v kapele“.^[65] K albumu vyšli single „Never Say Die“ a „Hard Road“, ktoré sa obe dostali do Top 40 v rebríčkoch vo Veľkej Británii. Skupina sa druhýkrát predstavila v programe BBC Top of the Pops, kde zahrali pieseň „Never Say Die“. Takmer dvadsať rokov trvalo, kým tento album v Spojených štátoch získal zlatú certifikáciu.^[33]

Od mája 1978 na turné Touring Never Say Die! bola predskupinou kapela Van Halen. Recenzenti označili vystúpenia Black Sabbath za „unavené a nenadchnuté“, čo bolo v príkrom rozpore s „mladíckym“ predstavením Van Halen, ktorý boli na svetovom turné vôbec prvýkrát.^[26] V júni 1978 skupina nakrútila vystúpenie v Hammersmith Odeon. Koncert neskôr vyšiel na DVD ako Never Say Die. Posledný koncert tohto turné a tým aj posledné vystúpenie Osbourna s kapelou (až do neskorších dôb) bolo dňa 11. decembra v Albuquerque v Novom Mexiku.

Po turné sa Black Sabbath vrátili do Los Angeles a opäť si prenajali dom v Bel Air, kde strávili takmer rok prípravou nového materiálu pre ďalší ich album. Celá skupina bola pod vplyvom alkoholu, ako aj iných drôg, no Iommi tvrdil, že Osbourne „bol oproti ostatným na úplne inej úrovni“.^[11] Kapela prichádzala s novými nápadmi, no Osbourne odmietal s nimi pracovať.^[11] Tlak zo strany nahrávacej spoločnosti a frustrácia z toho, že Osbourne nespolupracuje, dospela k bodu, keď sa Iommi rozhodol Osbourneho v roku 1979 z kapely vyhodiť. Iommi usúdil, že jedinou dostupnou možnosťou je zbaviť Osbourna, alebo úplne rozbiť skupinu.^[11] „V tom čase bol Ozzy na konci,“ povedala Iommi. „Všetci sme brali veľa drog, veľa koksu, veľa všetkého a Ozzy sa v tom čase ešte aj veľmi opíjal. Mali sme skúšať, no nič sa nedialo. Bolo to dookola: Skúšame dnes? Ale nie, budeme zajtra. Zhoršovalo sa to a nerobili sme nič až nkoniec to vybuchlo.“^[66] Bubeník, Ward, blízky priateľ Osbornea, dostal dňa 27. apríla 1979 od Tonyho za úlohu aby Ozzymu oznámil, že chcú aby od nich odišiel.^{[37] [67]}

V roku 1979 dala Sharon Arden (teraz známa ako Sharon Osbourne), dcéra manažéra Black Sabbath, Dona Ardena, skupine typ na speváka menom Ronnie James Dio. Dio v tom čase spieval v kapele Rainbow. Podľa jej bol tým, kto by mohol nahradiť Ozzyho Osbournea. Don Arden sa v tom čase naproti tomu stále snažil presvedčiť Osbournea, aby sa k skupine vrátil. Podľa jeho názoru bolo udržanie pôvodnej zostavy zo všetkých alternatív komerčne najvýhodnejšou.^[11] Dio sa oficiálne s kapelou spojil v júni a hneď spolu začali pracovať na materiáli pre ich nový album. Spolu s výrazným rozdielom v hlase, Dio poznačil celkový zvuk skupiny Black Sabbath. „Boli sme úplne iní“, hovorí Iommi. „Nielen hlasom, ale aj výrazom. Ozzy bol skvelý šoumen, ale keď prišiel Dio, bol to iný prístup, iný hlas a iný hudobný prístup. Dio spieval cez ríf, zatiaľ čo Ozzy (napríklad v ako piesni „Iron Man“) ríf nasledoval. Príchodom Ronnieho sa zmenil náš uhol pohľadu na písanie hudby.“^[68]

V septembri 1979 skupinu v osobných dôvodov na chvíľu opustil Geezer Butler. Na Diov návrh na jeho miesto prišiel basgitarista Craig Gruber (s Diom predtým hrával v kapele Elf).^[69] Čorkoro ho však nahradil Geoff Nicholls z heavymetalovej skupiny Quartz. Nová zostava hudobníkov šla v novembri nahrávať do floridskéhoi štúdia Criteria Studios. Butler sa ku kapele vrátil v januári 1980. Nicholls potom hral v kapele na klávesové nástroje. Pod vedením producenta Martina Bircha vznikol album Heaven and Hell, ktorý sa dostal na hudobný trh 25. apríla 1980. Toto finálne dielo malo od hudobnej kritiky priaznivé hodnotenia. Viac ako desaťročie po jeho vydaní v Allmusic poznamenali, že album je „Jednou z najlepších nahrávok Black Sabbath. Skupina na ňom znie ako znovuzrodená a znova nabitá energiou“.^[70] Album Heaven and Hell bol v rebríčkoch Spojeného kráľovstva deviaty, a v USA bol na 28. mieste. Boli to najlepšie pozície od vydania Sabotage. V Spojených štátoch sa z neho predalo milión kópií^[33] . Skupina sa vydala na rozsiahle svetové turné a prvé živé vystúpenie spolu s Diom sa uskutočnilo v Nemecku dňa 17. apríla 1980.

V USA boli v roku 1980 Black Sabbath s kapelou Blue Öyster Cult na spoločnom turné , ktoré nazvali „Black and Blue“. Koncert v Nassau Coliseum bol nakrútený na video, ktoré vyšlo v roku 1981 pod názvom Black and Blue.^[71] Dňa 26. júla 1980 skupina hrala 75-tisíc divákom vo vypredanom štadióne Los Angeles Memorial Coliseum. Spolu s nimi účinkovali kapely Journey, Cheap Trick a Molly Hatchet.^[72][73] Nasledujúci deň skupina hrala na podujatí Day on the Green, ktoré sa konalo na kalifornskom štadióne Oakland Coliseum. Počas turné vydalo niekdajšie vydavateľstvo kapele Black Sabbath v Anglicku koncertný album hudobných nahrávok zo sedem rokov starého vystúpenia s názvom Live at Last. Album dosiahol bol v britských hitparádach piaty, vyšiel k nemu znovu singel „Paranoid“, ktorý sa dostal do Top 20..^[29]

Dňa 18. augusta 1980, po koncerte v Minneapolise, Ward od kapely odišiel, komentoval to slovami: „Bolo už pre mňa neprípustné vyjsť na pódium bez Ozzyho. Bol som v liehu 24 hodín denne a môj alkoholizmus naberal na tempe". Geezer Butler uviedol, že po záverečnej šou Warda bol bubeník opitý a povedal, že „by mohol byť rovnako aj Marťanom“. Ward sa potom urazil, zbalil si veci, nasadol do autobusu a odišiel. Po náhlom Wardovom odchode skupina najala bubeníka Vinnyho Appicea.^[74] Ďalšie problémy pre skupinu nastali počas ich koncertu 9. októbra 1980 v Milwaukee aréne. Koncert sa zvrhol v nepokoje, ktoré vyústili do 160 zatknutí a v aréne bola spôsobená škoda 10 000 dolárov. Podľa agentúry Associated Press „dav väčšinou mladých mužov najskôr vyvádzal pri vystúpení kapely Blue Oyster Cult“ a potom začal protestovať, keď čakal hodinu, kým začne hrať Black Sabbath. Potom niekto z publika hodil pivovú fľašu, ktorá zasiahla basgitaristu Butlera a vystúpenie sa skončilo..^[75]

Svetové turné Heaven and Hell skončilo vo februári 1981. Následne na to kapela odišla do štúdia, aby začala nahrávať svoj ďalší album.^[76] Druhý album Black Sabbath, ktorý produkoval Martin Birch a naspieval ho Ronnie James Dio pod názvom Mob Rules vyšiel v októbri roku 1981. Fanúšikovia album chválili, no menej boli z neho nadšení hudobní kritici. J. D. Considine z časopisu Rolling Stone dal albumu jednu hviezdičku a dodal, „Mob Rules potvrdzuje, že kapela je rovnako mdlá a plytká ako kedykoľvek predtým".^[77] Rovnako ako u väčšiny predchádzajúcich projektov skupiny, aj tomuto albumu čas pomohol zlepšiť názory hudobnej tlače. Desať rokov od uvedenia označil Eduardo Rivadavia z Allmusic Mob Rules za „vynikajúcu nahrávku“.^[78] Album získal zlatú certifikáciu^[33] a v britských rebríčkoch bol dvadsiaty. Titulná skladba „The Mob Rules", ktorú nahrali v starom anglickom sídle Johna Lennona,^[76] znie v pozmenej verzii aj v animovanom filme Heavy Metal z roku 1981.^[76]

Skupina nebola spokojná s kvalitou albumu Live at Last, preto nahrala počas turné Mob Rules v roku 1982 iný koncertný album Live Evil. Nahrávky vznikli v amerických mestách: Dallas, San Antonio a v Seattle.^[79] Počas mixovania zvuku albumu v štúdiu boli Iommi a Butler v spore s Diom. Podozrievali ho, že manipuloval s výslednou hlasitosťou svojho spevu.^[80] Dio navyše nebol spokojný ani s jeho vyobrazením na obale albumu.^[81] Butlerovi sa tiež nepozdávalo, že Dio a Appice počas mixovania albumu pracujú na sólovom albume bez toho, aby to oznámili ostatným členom Black Sabbath.^[82] „Ronnie chcel do výroby viac vstupovať,“ povedal Iommi. „Geezera tým rozčuľoval. Spory napokon vyvrcholili skončením spolupráce".^[83] Ronnie James Dio spolu s Vinniem Appicem odišli od Black Sabbath v novembri 1982 a založili si novú kapelu. Album Live Evil vyšiel v januári 1983, no bol zatienený platinovo predávajúcim sa sólovým koncertným albumom Ozzyho Osbourna Speak of the Devil.^[33]

Po Diovom odchode, zvyšní pôvodní členovia, Iommi a Butler, vyhlásili konkurz na speváka, s ktorým plánovali realizovať nasledujúci hudobný projekt kapely. Uvažovalo sa o spevákovi kapiel Deep Purple a Whitesnake, Davidovi Coverdalem, mohol to byť aj Nicky Moore z britskej kapely Samson, či John Sloman z kapely Lone Star. Iommi v svojej biografii píše, že na skúške u kapely Black Sabbath bol aj Michael Bolton.^[84][85] V decembri 1982 sa skupina nakoniec zhodla, že najvhodnejším členom po Diovi by bol pre nich v tom čase už bývalý spevák kapely Deep Purple, Ian Gillan.^[63][86] Ich nová spoločná skupina sa pôvodne nemala nazývať Black Sabbath, no pod nátlakom hudobného vydavateľstva boli prinútení, aby si tento názov ponechali.^[86] V júni 1983 sa k nim pripojil aj bubeník Bill Ward a spoločne šli do vidieckych ateliérov The Manor Studios v Shipton-on-Cherwell (Oxfordshire).^[86] Album, ktorý produkovali podľa Wardových slov „bol úplne prvým, ktorý nahrali nenadrogovaní a triezvi.“ On sa vraj prvýkrát opil až po tom, čo dokončil všetky svoje časti nahrávania a to, podľa jeho názoru „nebol veľmi dobrý nápad...“ Údajne šesťdesiat až sedemdesiat percent jeho energie bolo spotrebovaných na učenie sa, ako prežiť deň bez toho, aby sa napil a naučiť sa, ako robiť veci bez chlastu a tridsať percent z práce bola energia vydaná na nahrávanie ^[87]

Výsledok ich snaženia, album Born Again, ktorý prišiel na trh dňa 7. augusta 1983, nemal u kritiky dobrú odozvu. Napriek tomu bol v rebríčkoch Spojeného kráľovstva na štvrtom a v USA na 39. mieste.^[29] Aj tri desaťročia po jeho vydaní ho Eduard Rivadavia z Allmusic označil za „hrozný“ a poznamenal, že „Gillanov bluesový štýl a vtipné texty boli úplne nezlučiteľné s pánmi skazy a temnoty“.^[88]

Ward bol neschopný prekonať tlak a ísť so skupinou na koncertné turné. Neskôr uznal, že to bola z jeho strany chyba.^[89] Na svetovom turné Born Again ho preto nahradil Bev Bevan z kapely Electric Light Orchestra.^[86] V Európe bola ich preskupinou kapela Diamond Head, v USA s nimi koncertovali Quiet Riot a Night Ranger. V roku 1983 boli v Anglicku hlavnými účinkujúcimi festivalu Reading Festival. Medzi raritami ich vystúpenia bolo, že medzi skladbami kapely Black Sabbath zahrali aj megahit „Smoke on the Water“ od skupiny Deep Purple.^[90]

Po turné Born Again v marci 1984, Ian Gillan od Black Sabbath odišiel a vrátil sa ku kapele Deep Purple, ktorá sa po prestávke vracala na hudobnú scénu. Z Black Sabbath odchádzal aj Bevan a Gillan k tomu poznamenal, že on a Bevan sa v tejto kapele cítili ako najatá výpomoc pre Iommiho. Skupina potom prijala neznámeho speváka z Los Angeles Davida Donata a k skupine sa opäť pripojil aj Ward. Nová zostava počas roku 1984 písala a skúšala a nakoniec v októbri spolu s producentom Bobom Ezrinom nahrali spoločné demo. Nakoľko s výsledkom spokojní neboli, kapela sa krátko nato s Donatom rozišla.^[63] Ward, znechutený zo zmien v zostave kapely krátko potom odišiel. K situácii dodal: „Toto nie sú Black Sabbath.“ Butler v novembri 1984 od Black Sabbath odišiel aby sa mohol venovať sólovému projektu. „Keď to vzal Ian Gillan, bol to pre mňa koniec,“ dodal. „myslel som, že to bol iba žart. Keď sme sa dali dokopy s Gillanom, nemal to byť album Black Sabbath. Po dokončení sme album dali Warner Bros. Oni povedali, že ho idú vydať ako album Black Sabbath a my sme stratili pôdu pod nohami. Bol som z toho skutočne rozčarovaný a Gillan bol tiež parádne nasratý. Bolo to všetko na jeden album a na jedno turné a stačilo.“^[91]

Jedným celkom nepotvrdeným potencialnym spevákom pre Black Sabbath bol Jeff Fenholt, bývalý frontman kapely Joshua. Fenholt trvá na tom, že bol v kapele spevákom v období od januára do mája 1985.^[26] Iommi to nikdy nepotvrdil. Fenholt o tom podrobne píše v knihe Garryho Sharpe-Younga Sabbath Bloody Sabbath: The Battle for Black Sabbath.^[92]

Po odchode Warda aj Butlera sa jediný zostávajúci pôvodný člen Sabbath, Tony Iommi, rozhodol prerušiť fungovanie kapely a s dlhoročným klávesistom Sabbath, Geoffom Nichollsom, začal pracovať na svojom sólovom albume. Počas nahrávania materiálu na tento sólový album súhlasil, aby sa originálna zostava Black Sabbath zúčastnila na Geldofovej benefičnej akcii Live Aid. Vystúpili na nej spolu na koncerte dňa 13. júla 1985 v Philadelphii.^[26][86] Na tejto akcii sa v pôvodných zostavách stretli aj iné predtým viac rokov rozpustené kapely, ako boli napríklad The Who a Led Zeppelin.^[93] „Všetci sme boli opití, keď sme robili Live Aid,“ spomína Geezer Butler, „no neopili sme sa spoločne.“^[94]

K svojej sólovej tvorbe Iommi získal basgitaristu Davea Spitza (z kapely Great White), bubeníka Erica Singera a pôvodne mal v úmysle nahrávať s viacerými spevákmi, vrátane Roba Halforda z Judas Priest, bývalého speváka skupiny Deep Purple a Trapeze, Glenna Hughesa a bývalého speváka Sabbath. Ronnieho. Jamesa Dia. Tento plán mu však nevyšiel.^[86] „Mali sme v pláne použiť rôznych vokalistov. Bolo však pre tento zámer problematické riešiť časovanie výroby a súhlasy od ich nahrávacích spoločností. Glenn Hughes, ktorý pôvodne prišiel do štúdia nahrať jedinú pesničku, nakoniec naspieval celý album.“^[95]

Skupina strávila zvyšok roka v štúdiu a vyrobila hudobný materiál, ktorý nakoniec vyšiel pod názvom Seventh Star (1986). Vydavateľstvo Warner Bros. odmietlo vydať album ako sólový projekt Tonyho Iommiho a trvalo na tom, že ho dá na trh len ako album od kapely Black Sabbath.^[96] Pod nátlakom sa nakoniec dohodli, že projekt vydajú v januári 1986 ako „Black Sabbath featuring Tony Iommi“.^[97] „Otvorila sa celá plechovka červov,“ komentuje to Iommi. „Keby sme ho mohli vydať ako sólový album, bol by prijatý omnoho lepšie.“^[98] Seventh Star znel tak trochu ako album Sabbath. Obsahoval prvky popularizované hardrockovou scénou zo Sunset Strip z 80. rokov. V svojej dobe ho kritika neprijala, neskôr ho recenzenti ako Allmusic videli v lepšom svetle a album označili za „často nepochopený a podceňovaný“.^[96]

Nová zostava potom skúšala šesť týždňov prípravu na celosvetové turné. Nakoniec boli prinútení názov Black Sabbath používať. Hughes k tomu hovorí: „Bol som v projekte Tonyho Iommiho, ale nebol som v Black Sabbath. Myšlienka byť v Black Sabbath ma vôbec nelákala. Glenn Hughes spievajúci v Black Sabbath je pre mňa ako James Brown spievajúci v Metallike. Proste to dokopy nejde.“^[95][99] Iba štyri dni pred začiatkom turné sa Hughes v bare pobil s s manažérom kapely Johnom Downingom, ktorý spevákovi rozštiepil orbitálnu kosť. Zranenie znemožnilo Hughesovi vytsupovať a tak skupina najala speváka Raya Gillena. Polovica koncertov v USA bola potom z dôvodu nízkej predajnosti vstupeniek zrušená. Na turné s Black Sabbath koncertovali kapely W.A.S.P. a Anthrax.^[100]

V októbri 1986 Black Sabbath začali s producentom Jeffom Glixmanom v štúdiách Air Studios v Montserrat nahrávať nový hudobný materiál. Nahrávanie bolo od svojho začiatku poznačené radom problémov. Glixmana, ktorý po úvodných nahrávkach odišiel, nahradil producent Vic Coppersmith-Heaven. Basgitarista Dave Spitz z „osobných dôvodovi“ odišiel a nahradil ho bývalý basgitarista skupiny Rainbow a sprievodnej kapely Ozzyho Osbournea. Bob Daisley. Daisley nanovo nahral všetky basové linky a napísal k piesňam albumu texty. Pred dokončením albumu však odišiel do sprievodnej kapely Garyho Moora a so sebou zobral bubeníka Erica Singera.^[63] Po problémoch s druhým producentom, Coppersmith-Heavenom, sa kapela v januári 1987 vrátila do anglických Morgan Studios, kde spolupracovala s novým producentom, Chrisom Tsangaridesom. Počas nahrávania v Spojenom kráľovstve ich nový spevák, Ray Gillen, náhle skupinu Black Sabbath opustil, aby potom spolu s gitaristom Johnom Sykesom (predtým Tygers of Pan Tang, Thin Lizzy, Whitesnake) založil kapelu Blue Murder.

Ďalším členom, ktorého si kapela najala bol heavymetalový spevák Tony Martin. S ním opäť nahrali Gillenove vokály a bicie s perkusiami pre nové hudobné materiály pre Black Sabbath skompletizoval Bev Bevan z Electric Light Orchestra.^[26] Pred vydaním nového albumu, kapela potvrdila účinkovanie na šiestich koncertoch v Sun City, v Juhoafrickej republike. Bolo to v období vlády apartheidu a tak si kapela vyslúžila kritiku od aktivistov a umelcov angažovaných v združení Artists United Against Apartheid, ktorí od roku 1985 bojkotovali svoje kultúrne aktivity v tejto krajine.^[101] Aj bubeník, Bev Bevan, odmietol hrať na týchto koncertoch, preto ho nahradil Terry Chimes, pôvodne člen kapely The Clash.^[26]

Takmer po roku nahrávania vyšiel dňa 8. decembra 1987 kapele Black Sabbath album The Eternal Idol, ktorý vtedajšia hudobná kritika úplne odignorovala. Aj neskôr, v ére internetu, boli odozvy na tento album zmiešané. V Allmusic sa píše, že „Martinov silný hlas dodal skupine nový oheň“ a album obsahoval „niektoré z najťažších riffov, aké Iommi za posledné roky nahral“.^[102] Blender dal albumu dve hviezdičky a tvrdil, že album je „od Black Sabbath iba podľa názvu“.^[103] V rebríčkoch Spojeného kráľovstva bol album na 66. mieste v USA bol 168..^[29] Turné Eternal Idol bolo v Nemecku, Taliansku a po prvý raz v Grécku. Čiastočne aj kvôli reakcii promotérov na incident v Juhoafrickej republike boli ďalšie európske predstavenia zrušené.^[104] Basgitarista Dave Spitz krátko pred turné kapely odišiel a nahradil ho Jo Burt, bývalý člen skupiny Virginia Wolf.

Po komerčne neúspešnom projekte The Eternal Idol, hudobné vydavateľstvá Vertigo Records a Warner Bros. s kapelou spoluprácu ukončili. Black Sabbath podpísali zmluvu s I.R.S. Records.^[26] V auguste v roku 1988 si kapela vyhradila čas na nahrávanie svojho ďalšieho albumu. V dôsledku problémov s produkovaním albumu Eternal Idol sa Tony Iommi rozhodol ďalšie album skupiny produkovať sám. „Bol to úplne nový začiatok,“ hovoril Iommi. „Musel som to celé prehodnotiť a rozhodol som sa, že si musíme znova vybudovať istú kredibilitu.“^[105] Z kapely Rainbow si najal bubeníka Cozyho Powella, ku klávesom dlhoročného spolupracovníka Geoffa Nichollsa, štúdiového hudobníka, basgitaristu Laurencea Cottla a „zaplatil nahrávanie v jednom veľmi lacnom štúdiu v Anglicku“.^[105]

Album Headless Cross vyšiel kapele Black Sabbath v apríli 1989. Bol takisto súdobou hudobnou kritikou odingnorovaný. Neskôr recenzent Allmusic, Eduardo Rivadavia, pridelil albumu štyri hviezdičky a nazval ho „najlepším albumom s inými spevákmi Black Sabbath než boli Ozzy, či Dio“.^[106] Singel albumu, titulná nahrávka „Headless Cross“ bol v rebríčku 62., album bol v britských hitparádach na 31. mieste a na 115. mieste v USA.^[29] Brian May zo skupiny Queen a dobrý priateľ Tonyho Iommiho si ako hosť zahral na sólovú gitaru v piesni „When Death Calls“. Na turné hral s Black Sabbath na basgitaru Neil Murray (predtým hral v kapelách Colosseum II, National Health, Whitesnake, či v sprievodnej kapele Garyho Moora).^[63]

Amrická časť turné Headless Cross začala v máji 1989. Predskupinami koncertov boli kapely Kingdom Come a Silent Rage. Po slabej predajnosti vstupeniek bolo turné po ôsmich koncertoch predčasne ukončené.^[26] Na európskom kontinente mala kapela úspechy v hudobných rebríčkoch a táto časť turné sa začala v septembri. Po sérii vystúpení v Japonsku nasledovalo 23 koncertov v Rusku, kde im bola preskupinou britská ženská heavymetalová skupina Girlschool. Black Sabbath bola jednou z prvých západných kapiel, ktoré vystúpili v ZSSR potom, ako sa Michal Gorbačov dostal do vedenia tejto krajiny.^[104]

Vo februári sa skupina vrátila do štúdia, kde nahrala svoj nasledujúci album, Tyr. Aj keď nejde priamo o konceptuálny album, niektoré jeho texty vychádzajú z inšpirácie severskou mytológiou.^[26] Tyr vyšiel 6. augusta 1990. V rebríčkoch Spojeného kráľívstva sa dostal na 24. pozíciu, no je prvým albumom skupiny Black Sabbath, ktorý sa v USA do rebríčka Billboard 200 nedostal.^[29] V internetovej ére sa projektu ušli rozpačité recenzie: v Allmusic o ňom píšu, že je „v drvivej miere hudobnou syntézou mýtov a metalu“,^[107] kým Blender dal albumu iba jednu hviezdičku s poznámkou, že „Iommi touto pozoruhodnou zbierkou pokračuje v špinení mena Black Sabbath“.^[108] Na európskom turné k albumu Tyr boli Black Sabbath spolu s kapelou Circus of Power, no posledných sedem koncertov v Británii pre slabý záujem publika nakoniec zrušili.^[109] Prvýkrát v ich kariére sa k albumu kapely Black Sabbath americké turné nekonalo.^[110]

V auguste 1990 na americkom Diovom koncertnom turné, Lock Up the Wolves, sa k hudobníkom na pódiu v minesotskom Auditóriu Roya Wilkinsona v piesni „Neon Knights" pripojil aj Geezer Butler. Po tomto predstavení obaja dospeli k názoru, že by mohlo byť dobré ich opätovné spojenie v kapele Black Sabbath. Butler o tomto nápade presvedčil Iommiho, ktorý následne rozpustil aktuálnu zostavu kapely: vylúčil z skupiny speváka Tonyho Martina a basgitaristu Neila Murraya. Neskôr sa k tomu vyjadril, že „Mrzí ma to v mnohých smeroch, šlo nám to už spolu celkom dobre, ale vlastne ani neviem prečo sme sa rozhodli že sa znovu spojíme s Diom. Nebolo to celkom o peniazoch. Zdalo sa mi, že by sme mohli nadviazať na niečo, čo fungovalo predtým."^[105]

Dio, Butler, Iommi a bubeník Cozy Powell začali spolu na jeseň v roku 1990 pracovať na ďalšom projekte Black Sabbath. V novembri si pri páde z koňa zlomil Powell bedrovú kosť.^[111] Nakoľko po úraze zostal neschopný nahrávať za bicími nástrojmi ho nahradil Vinny Appice. Táto zostava kapely, ktorá už mala za sebou spoločný projekt, album Mob Rules, prišla nahrávať do štúdia spolu s produdentom Reinholdom Mackom. Celoročné nahrávanie bolo poznačené problémami. Pramenili predovšetkým z napätia v písaní a prepisovaní piesní, ktoré eskalovalo medzi Iommim a Diom.^[112]„Bola to len a len tvrdá práca,“ povedal Iommi. „Trvalo nám to príliš dlho. Tento album nás stál milión dolárov, čo je absurdné.“^[105] Dio spomínal na album ako na ťažký, no podľa neho stál za to: „Bolo to niečo, čo sme museli zo seba riadne žmýkať, ale myslím si, že preto to funguje. Niekedy potrebujete takéto napätie, lebo nakoniec skončíte len pri výrobe vianočného albumu.“^[113]

Výsledok ich spolupráce, album Dehumanizer, vyšiel na britský trh dňa 22. júna 1992. V USA dňa 30. júna vyšiel pod hlavičkou vydavateľstva Reprise Records. Aj keď odozvy kritiky na tento album boli rozpačité,^[111][114] bol to naúspešnejší komerčný projekt kapely tejto dekády.^[63] Jeho singel „TV Crimes" sa v rozhlasových hitparádach dostal do Top 40, album bol v rebríčku Billboard 200 na 44. mieste.^[29] Na albume je aj nahrávka „Time Machine", ktorá bola v roku 1992 použitá vo filme Waynov svet.

V júli 1992 začala skupina Black Sabbath turné Dehumanizer, na ktorom s nimi boli kapely Testament, Danzig, Prong a Exodus. V tom období ich bývalý spevák, Ozzy Osbourne, oznamoval svoj prvý odchod do umeleckého dôchodku a pozval na svoje turné No More Tours aj Black Sabbath. Chcel od nich, aby s nimi otvoril vystúpenia na posledných dvoch koncertoch v Kalifornii. Skupina súhlasila okrem Dia, ktorý Iommimu povedal: „Neurobím to. Nepodporujem klauna.“^[11]

Od kapely Dio odišiel dňa 13. novembra 1993 po koncerte v kalifornskom Oaklande. Bolo to noc predtým ako Black Sabbath zahrali na Osbourneho rozlúčkovom koncerte. Na poslednú chvíľu sa dohodli, aby s nimi na dvoch koncertoch spieval Rob Halford z kapely Judas Priest.^[115] Bolo to prvýkrát od roku 1985, kedy sa spolu na pódiu Iommi, Butler, Osbourne a Ward stretli na benefičnej akcii Live Aid a zahrali si opäť nekoľko skladieb od Black Sabbath. Vzišli z toho myšlienky na opätovné zjednotenie pôvodnej kapely, no nápad nemal dlhé trvanie. „Ozzy, Geezer, Tony a Bill ohlásili spojenie Black Sabbath,“ komentoval to Dio „Aj ja som si myslel, že je to skvelý nápad. Ale myslím, že Ozzy si to nemyslel. Bol to len nápad... neprekvapilo ma, že to skončilo tak ako to skončilo. Boli ľahko čitateľní. Nemuseli nič hovoriť. “^[116]

Vinny Appice sa po spoločnom koncerte pôvodnej kapely Black Sabbath znovu pripojil k sprievodnej skupine Ronnieho Jamesa Dia a nahral s ním albumy Strange Highways a Angry Machines. Iommi a Butler najali pôvodného bubeníka kapely Rainbow, Bobbyho Rondinelliho, a opäť začali spolupracovať so spevákom Tonym Martinom. Vrátili sa spolu do štúdia, kde chceli pracovať na novom materiáli, ktorý zas pôvodne nemal vyjsť ako projekt kapely Black Sabbath. Podľa Geezera Butlera práca na nahrávaní mala fakt len vyplniť čas, kým pôvodná zostava Black Sabbath stretne a zrealizuje svoj Renuion a to čo nahrávali chceli vydať ako hudobný projekt vydaný pod hlavičkou dvojice Iommi/Butler.^[117]

Nakoniec pod tlakom hudobnej spoločnosti vyšiel dňa 8. fberuára 1994 tejto verzii skupiny Black Sabbath ich sedemnásty štúdiový album, Cross Purposes. Albumu mal od hudobnej kritiky rozpačité odozvy. V časopise Blender dostal dve hviezdičky a komentár o tom, že v tom istom roku vydaný album Superunknown od kapely Soundgarden „má s Black Sabbath spoločné viac, ako tento ich vedľajší kšeft “.^[118] Bradley Torreano z Allmusic označil Cross Purpose za „prvý album od Born Again, ktorý aj znie, ako keby bol nahrávkou od Black Sabbath“.^[119] V rebríčku Spojeného kráľovstva bol album tesne pod Top 40, na 41. mieste, v rebríčku Billboard 200 Spojených štátov bol 122. Medzi nahrávkami na Cross Purposes je aj pieseň „Evil Eye “, na ktorej ako autor spolupracoval Eddie Van Halen, no pre možné spory s jeho vydavateľom nie je toto autorstvo oficiálne na obale uvedené.^[26] Koncertné turné Cross Purposes začalo v USA vo februári. Spolu s nimi na vystúpeniach účinkovali kapely Morbid Angel a Motörhead. Koncert, ktorý sa konal dňa 13. apríla 1994 v lodýnskej sále Hammersmith Apollo nakrútili a spolu s CD vydali na VHS pod názvom Cross Purposes Live. Po európskom turné, na ktorom s nimi boli skupiny Cathedral a Godspeed od nich v júni 1994 odišiel bubeník Bobby Rondinelli a na jeho miesto prišiel pôvodný hráč na bicie nástroje v kapele Black Sabbath, Bill Ward, ktorý s nimi potom hral na piatich koncertoch v Južnej Amerike.

Po turné Cross Purposes, basgitarista Geezer Butler druhýkrát od kapely odišiel.^[120] Založil si svoj vlastný sólový projekt, ktorý nazval GZR a v roku 1995 vydal album Plastic Planet. Je na ňom aj nahrávka „Giving Up the Ghost“, ktorá v texte kritizuje Tonyho Iommiho za to, že používa názov Black Sabbath v doslovnom preklade má v texte slová: Plagovali ste a parodovali/ kúzlo nášho významu/ legenda vo vašej mysli/ odišla všetci vaši priatelia za sebou/ nemôžete si pripustiť, že sa mýlite/ duch je mŕtvy a preč^[121] Iommi ten text veľmi nevnímal a prijal skôr s uznaním, že Geezer má svoj vlastný projekt, bral ho ako priateľa a nestál o to aby mali spolu spory^[122]

Po Butlerovom odchode opustil znovu kapelu aj bubeník Bill Ward. Iommi prijal späť niekdajších členov: Neila Murraya na basgitaru a Cozyho Powella k bicím, čím sa vlastne skompletizovala zsotava, ktorá v roku 1990 nahrala album Tyr. Ako producenta si najali gitaristu Ernieho C zo skupiny Body Count a na jeseň odcestovali do Londýna nahrávať nový štúdiový album. Na albume v skladbe „Illusion of Power“ ako hosť spieva aj Ice-T.^[123] Výsledný album, Forbidden, ktorý vyšiel 8. júna 1995. bol v rebríčkoch Spojených štátov prepadákom.^[124] Kritici boli voči nemu skeptickí, Bradley Torreano z Allmusic uviedol: „Vďaka nudným piesňam, strašnej produkcii a neinšpiratívnym vystúpeniam sa mu všetci okrem najnadšenejších fanúšikov vyhýbajú.“^[125] a časopis Blender o Forbidden písal ako o „trapase... a najhoršom albume kapely".^[126]

Black Sabbath vyrazili na svetové turné Forbidden v júli 1995. Koncertovali s nimi na ňom skupiny Motörhead aTiamat. Po dvoch mesiacoch od nich zo zdravotných dôvodov odišiel Cozy Powell a na jeho miesto sa vrátil Bobby Rondinelli. „Členovia, ktorých som mal v poslednej zostave - Bobby Rondinelli, Neil Murray - sú skvelí ľudia...“ hovoril Iommi pre fanzine Southern Cross, ktorý sa zaoberal kapelou Sabbath. „Bola to ideálna zostava. Nie som si istý, či v speve, ale s Neilom Murrayom a Bobbym Rondinellim som si naozaj dobre rozumel.“^[122]

V decembri 1995 po skončení ázijských koncertov dal Tony Iommi kapele pauzu a spolu s bývalým spevákom skupiny Black Sabbath Glennom Hughesom a bývalým bubeníkom Judas Priest Daveom Hollandom začal pracovať na svojom sólovom albume. Album po dokončení oficiálne nevyšiel. Dostal sa na čierny trh ako bootleg s názvm Eighth Star. Oficiálne bol vydaný v roku 2004 pod názvom The 1996 DEP Sessions, pričom Hollandove bicie naň znova nahral bubeník Jimmy Copley.^[127]

V roku 1997 Tony Iommi súčasnú zostavu rozpustil, aby sa opäť oficiálne spojil s Ozzym Osbourneom a pôvodnou zostavou Black Sabbath. Vokalista Tony Martin tvrdil, že sa pôvodné zloženie kapely dohodlo na spolupráci už v roku 1992 počas krátkeho stretnutia skupiny na turné Ozzyho Osbourna v Costa Mesa a že skupina vydala ďalšie albumy preto, aby plnila nahrávaciu zmluvu s I.R.S. Martin neskôr označil Forbidden (1995) za album, vďaka ktorému kapela splnila z dohodu s vydavateľom, zbavila sa speváka a znovu sa dala dokopy. V tom čase o tom ale ešte nevedel.^[128] I.R.S. Records vydali v roku 1996 kompiláciu, ktorú nazvali The Sabbath Stones. Ja na ňom výber z albumov od Born Again (1983) po Forbidden (1995). Tento hudobný nosič vyšiel, aby ukončil zmluvu Tonyho Iommiho s vydavateľstvom.

V lete 1997 sa Iommi, Butler a Osbourne znovu spojili, aby sa spolu s Osbourneho sólovou kapelou Bilzzard of Ozz stali hlavnými účinkujúcimi na festivale Ozzfest. V Black Sabbath na bicích nástrojoch nahradil Warda Osbourneov bubeník Mike Bordin. „Začalo to tým, že som sa ku pár skladbám pripojil k Ozzyho kapele,“ vysvetľoval Iommi, „potom to príchodom Geeezera prešlo do zmenšenej zostavy Black Sabbath. Bill to nestíhal. mali sme termíny na veľa dôležitých koncertov... Jediná skúška, ktorú sme ešte nemali urobenú bola s bubeníkom. Napadlo ma vtedy, že keby sme chceli znovu zapojiť Billa, trvalo by to oveľa viac času.“^[129]

V decembri 1977 sa k skupine pripojil aj Ward. Bolo to prvýkrát od Ozzyho „rozlúčkového koncertu“ z roku 1992. Nahrali spolu dva koncerty, ktoré sa konali v Národnom exhibičnom centre v Birminghame. Koncert vyšiel 20. októbra 1998 na dvojalbume s názvom Reunion. V rebríčku Billboard 200 sa tento album dostal na jedenáste miesto,^[29] v USA bol paltinovým.^[33] Sprevádzal ho singel „Iron Man“, ktorý v roku 2000 kapele Black Sabbath priniesol prvú Cenu Grammy za Najlepšiu metalovú nahrávku, Bolo to tridsať rokov potom, ako bola táto skladba nahratá v svojej originálnej verzii. Na albume Reunion sú dve nové štúdiové nahrávky, „Psycho Man“ a „Selling My Soul“, ktoré sa obidve dostali do Top 20 rebríčka Billboard Mainstream Rock Tracks.^[29]

Krátko pred európskym turné v lete 1998 dostal Ward infarkt a dočasne ho nahradil bývalý bubeník Vinny Appice.^[130] Ward sa vrátil na americké turné, kde im bola predskupinou kapela Pantera. Toto turné začalo v januári 1999, pokračovali v lete ako hlavní účinkujúci na festivale Ozzfest.^[63] Po týchto vystúpeniach skupina mala do prestávku, počas ktorej sa jej členovia venovali sólovým projektom. Iommi vydal v roku 2000 svoj prvý oficiálny sólový album Iommi, zatiaľ čo Osbourne pokračoval v práci na albume Down to Earth (2001).

Na jar v roku 2001 šla originálna zostava Black Sabbath spolu s producentom, Rickom Rubinom, nahrávať do štúdia,^[63] no nahrávanie zastavili, lebo Osbourne musel v lete odísť dokončiť svoj sólový projekt.^[131] „Skončilo to...“ hovoril Iommi. „Je to škoda, pretože [piesne] boli naozaj dobré".^[132]

V marci 2002, debutovala na MTV Osbourneho reality show The Osbournes, ktorá získala cenu Emmy a čoskoro sa stala aj celosvetovým hitom.^[63] Šou predstavila Osbourneho obroskému množstvu ľudí, čím sa upútal záujem verejnosti na všetky jeho predchádzajúce hudobné projekty. Vydavateľstvo Sanctuary Records v roku 2002 dalo na trh koncertný dvojalbum Past Lives, na ktorom je materiál nahratý v 70. rokoch, 20. storočia vrátane albumu Live at Last z roku 1980. Kapela si dala prestávku až do leta 2004, keď sa po dva roky zúčastnila festivalu Ozzfest. V novembri 2005 bol Black Sabbath uvedený do Britskej hudobnej sieni slávy^[133] a v marci 2006, po predošlom Osbroneovom odmietnutí nominácie v roku 1999,^[134] bola kapela uvedená aj do americkej Rokenrolovej sieni slávy.^[135] Pri slávnostnom uvedení do tejto siene im kapela Metallica vzdala poctu zahraním dvoch skladieb: „Hole in the Sky" a „Iron Man".^[136]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Heaven and Hell (skupina)

Kým Ozzy Osbourne v roku 2006 nahrával skladby na svoj nový album, vydal hudobný label Rhino Records kompiláciu Black Sabbath: The Dio Years, ktoré pochádzala z výberu zo štyroch albumov, ktoré s kapelou nahrával Ronnie James Dio. Pre tento projekt sa Iommi, Butler, Dio a Appice stretli v štúdiu, kde ako kapela Black Sabbath nahrali aj tri nové skladby. Album The Dio Years vyšiel dňa 3. apríla 2007. V rebríčku Billboard 200 bol na 54. mieste a jeho singel, „The Devil Cried" bol v rebríčku Mainstream Rock Tracks na 37. pozícii.^[29] Povzbudení výsledkom sa Iommi a Dio rozhodli s touto verziou kapely znovu spojiť a v roku 2007 vydať na spoločné koncertné turné. Nakoľko bola v tom čase na hudobnej scéne verejne prezentovaná aj pôvodná kapela Black Sabbath v zložení Osbourne, Butler, Iommi a Ward, táto nová zostava si ponechala podľa ich spoločného albumu názov, Heaven & Hell. Na otázku o názve skupiny Iommi uviedol: „Je to reálne Black Sabbath, nech si o tom vravíme čokoľvek... takže každý vie, čo dostáva [a], ale ľudia neočakávajú, že budú počuť „Iron Mana“ a všetky tie pôvodné piesne. Robili sme spolu toľké roky a je pekné robiť znova všetko aj všetko to, čo sme robili s Ronniem.“^[10] Pôvodne mal s kapelou hrať aj Ward, no nakoniec toto účinkovanie kvôli niektorým osobným sporom s niektorými jej členmi odmietol.^[137] Nahradil ho pôvodný člen skupiny, Vinny Appice, čím sa spojila zostava, ktorá spolupracovala na obsahu albumov Mob Rules (1981) a Dehumanizer (1992).

Na americkom turné spolu s Heaven & Hell koncertovali Megadeth a Machine Head. Z turné vznikla dňa 30 marca 2007 v New Yorku nahrávka koncertného albumu a DVD s názvom Live from Radio City Music Hall. V novembri 2007 Dio potvrdil, že majú spoločný plán v nasledujúcom roku nahrať nový štúdiový album.^[138] V apríli 2008 oznámili vydanie boxsetu a spoločné Metal Masters Tour, na ktorom s nimi vystúpia kapely Judas Priest, Motörhead a Testament.^[139] Boxset s názvom The Rules of Hell obsahoval remastrované verzie všetkých piesní, ktoré s kapelou Black Sabbath naspieval Ronnie James Dio bol hlavnou súčasťou hudobného setu k Metal Masters Tour. V roku 2009 skupina ohlásila, že ich debutový štúdiový album sa bude volať The Devil You Know. Album vyšiel dňa 28. apríla 2009.^[140]

Dňa 26. mája 2009 na federálnom súde v New Yorku Osbourne podal žalobu proti Iommimu s obvinením, že si nelegálne nárokuje názov kapely. Iommi to namietal, že je počas celej jej 41-ročnej kariéry jediným stálym členom kapely a že jeho spoluhráči sa v 80. rokoch vzdali práv na jej meno. Aj keď sa Osbourne v žalobe domáhal 50% vlastníctva ochrannej známky, uviedol, že dúfa, že súdne konanie povedie k rovnomernému vlastníctvu pre všetkých jej štyroch pôvodných členov.^[141]

V marci 2010 Black Sabbath oznámili, že spolu s kapelou Metallica vydajú spoločný singel, ktorý vyšiel dňa 17. apríla 2010.^[142] Dňa 16. mája 2010 Ronnie James Dio zomrel na rakovinu žalúdka.^[143] V júni 2010 sa skončil právny spor medzi Ozzym Osbournom a Tonym Iommim o ochrannú známku, názvu kapely Black Sabbath. Podmienky ich dohody neboli zverejnené.^[144]

V rozhovore v januári 2010 pri propagácii svojej biografie I Am Ozzy, Osbourne uviedol, že hoci to úplne nevylučuje, pochybuje už že by mohlo dôjsť k stretnutiu so všetkými štyrmi pôvodnými členmi kapely. Osbourne uviedol: „Nebudem tvrdiť, že to myslím navždy, ale momentálne si nemyslím, že je na to nejaká šanca. Ale kto vie, čo ma čaká v budúcnosti? Ak je to môj osud, tak fajn."^[145] V júli Butler uviedol, že v roku 2011 sa Black Sabbath nespojí, pretože Osbourne už mal na tento rok v zmluve, že bude koncertovať so svojou sólovou kapelou..^[146] Napriek tomu sa ešte v auguste stretli spolu na skúškach a pokračovali v nich až do jesene.^[147]

Dňa 11. novembra 2011 Iommi, Butler, Osbourne a Ward oznámili, že sa opäť dávajú dokopy, aby nahrali nový album, ku ktorému na rok 2012 plánujú koncertné turné.^[148] Dňa 9. januára 2012 Iommimu diagnostikovali lymfóm. Táto správa spôsobila, že skupina odriekla všetky plánované európske koncerty s výnimkou dvoch akcií: Download Festival a Lollapalooza Festival.^[149][150] Neskôr oznámlili, že vystúpia na menšom koncerte v ich domovskom meste Birminghame. Bol to prvý koncert od ich stretnutia a jediný ich koncert, ktorý sa v tomto roku konal v interiéri.^[151] Vo februári 2012 bubeník Ward oznámil, že sa už nebude podieľať na akciách skupiny dovtedy, kým mu nebude ponúknutá „zmluva, ktorú by bolo možné podpísať“.^[152]

Dňa 21. mája 2012 v Birminghame hrala skupina Black Sabbath a za bicími nástrojmi s nimi znovu po siedmych rokoch účinkoval Tommy Clufetos.^[153] V júni vystúpili na akcii Download Festival v anglickom Leicestershire, potom ukončili turné na podujatí Lollapalooza Festival v americkom meste Chicago.^[154][155] Koncom mesiaca skupina odišla do štúdia nahrávať nový album.^[156]

Dňa 13. januára 2013 skupina oznámila, že v júni chcú vydať svoj nový album, ktorý bude mať názov 13. Bicie nástroje v skladbách nahral Brad Wilk z kapely Rage Against the Machine a za producenta výroby albumu bol vybraný Rick Rubin.^[157] Mixovanie albumu začalo vo februári.^[158] Dňa 12. apríla 2013 skupina zverejnila zoznam jeho skladieb. Štandardná verzia albumu obsahuje osem nových nahrávok, luxusná verzia obsahuje tri bonusy.^[159]

Prvý singel k albumu 13, „God Is Dead?“ vyšiel 19. apríla 2013.^[160] Dňa 20. apríla 2013, prvýkrát po 40 rokoch, začali Black Sabbath svoje turné po Austrálii a Novom Zélande. Po ňom v lete 2013 nasledovala severoamerická časť koncertov.^[161][162] Druhý singel albumu, „End of the Beginning", mal premiéru 15. mája v epizóde programu CSI: Crime Scene Investigation.^[163] V júni 2013, bol album 13 na vrchole rebríčka UK Albums Chart ako aj amerického Billboard 200. V USA to bol prvý album od tejto kapely, ktorý sa v tomto rebríčku dostal až na jeho vrchol.^[164][165] V roku 2014, Black Sabbath dostali prvýkrát od roku 2000 Grammy Award za singel „God Is Dead?", cenu Best Metal Performance.^[166]

V júli 2013 vyrazili Black Sabbath na severoamerické turné (prvýkrát od júla 2001). Po ňom v októbri 2013 nasledovalo latinskoamerické turné. V novembri 2013 začala skupina svoje európske turné, ktoré trvalo do decembra 2013.^[167] V marci a apríli 2014 ako druhú časť svojho turné po Severnej Amerike, absolvovali 12 zastávok po Severnej Amerike (väčšinou v Kanade). Bolo to predtým, ako v júni 2014 vyrazili na druhú časť svojho európskeho turné, ktoré sa končilo koncertom v londýnskom Hyde Parku^[168]

Dňa 29. septembra 2014 Osbourne pre časopis Metal Hammer povedal, že Black Sabbath by mali spolu s producentom Rickom Rubinom začiatkom nasledujúceho roka nahrávať ich v poradí dvadsiaty štúdiový album a v roku 2016 by mohli k jeho vydaniu absolvovať koncertné turné.^[169][170] V rozhovore z apríla 2015 však Osbourne uviedol, že sa tieto plány „môžu zmeniť“, a dodal: „Všetci žijeme v rôznych krajinách a verím, že niekto chce pracovať a niekto nie. No na ďalšie turné by sme spolu ísť mohli."^[170] Dňa 26. októbra 2015 oznámili, že kapela v zložení Osbourne, Iommi a Butler zahrá na akcii Download Festival dňa 11. júna 2016.^[171][172] V novembri 2016 Iommi na otázku, aké sú jeho plány po záverečnom turné Black Sabbath, odpovedal: „Budem písať. Možno budem niečo robiť s chlapmi v štúdiu, ale bez koncertovania.“^[173]

Dňa 4. marca 2016 Iommi hovoril v jednej diskusii o budúcej reedíci časti ich hudobného katalógu z doby, nahrávania so spevákom Tonym Martinom: „Vydaniu týchto albumov sme sa sprvoti vyhýbali. Bolo to kvôli sporomi s Ozzym Osbournom o názov Black Sabbath, ale určite k nim neskôr dôjde... Chcel by som pre tieto edície s Tonym Martinom dorobiť niekoľko nových skladieb... pozriem sa tiež na na to, čo máme na albumoch Cross Purpose a Forbidden. “^[174] Martin navrhol, že by sa to mohlo zrealizovať v roku 2017 k 30. výročiu vydania albumu The Eternal Idol.^[175] V rozhovore z augusta Martin dodal: „[Iommi] má samozrejme stále svoje problémy s rakovinou a to by mohlo zabrániť tomu, aby sa toto všetko uskutočnilo, ale ak chce niečo zrealizovať, som na to pripravený.“^[176] Dňa 10. augusta 2016 Iommi zverejnil, že jeho rakovina je v remisii.^[177]

Dňa 3. septembra 2015 bolo verejnosti oznámené, že Black Sabbath od januára 2016 do februára 2017 vyrazia na svoje posledné turné, ktoré nazvali The End.^[178][179] Koncerty sa konali na mnohých miestach v Spojených štátoch, v Kanade, v Európe, v Austrálii a na Novom Zélande.^[178][180] Napriek predchádzajúcim informáciám, že pred rozlúčkovým turné budú ešte nahrávať nový album, Osbourne nakoniec od tohto zámeru upustil.^[181] V čase turné sa ale predávalo 8-skladbové CD s názvom The End. Okrem niekoľkých koncertných nahrávok sú na ňom aj štyri skladby, ktoré vznikli ešte počas nahrávania albumu 13.^[182]

Záverečné koncerty tohoto turné sa uskutočnili v Genting aréne v ich domovskom meste Birminghame v Anglicku v dňoch 2. a 4. februára 2017.^[183][184] Svoj posledný koncert hrali dňa 4. februára 2017 v Birminghame. Posledná skladba vystúpenia bola vysielaná naživo na facebookovej stránke kapely a počas poslednej klaňačky sa kapele spustil ohňostroj.^[2][3]

Záverečné turné skupiny nebolo ľahké, pretože sa opäť prevalilo napätie medzi Osbournem a Iommim.^[185] Iommi napriek tomu uviedol, že nevylučuje možnosť jednorazových vystúpení: „To by som neodpisoval, keby sa to jedného dňa stalo. Je to možné. Alebo aj nahrať album. Vyrába sa len na jednom mieste. Ale neviem, či by sa to dalo.“^[186] V rozhovore z apríla 2017 Butler zverejnil, že v Black Sabbath uvažovali po albume 13 o vydaní bluesového albumu, dodal ale, že „turné by bolo problémom“.^[187]

Dňa 7. marca 2017 Black Sabbath prostredníctvom príspevkov zverejnených na ich oficiálnych účtoch ich sociálnych sietí oznámili svoj oficiálny rozchod.^{[3][188][189][190]}

V júni 2018 v rozhovore pre spravodajskú reláciu ITV News Osbourne vyjadril záujem o opätovné stretnutie s Black Sabbath, ktoré by sa mohlo uskutočniť pri príležitosti Commonwealth Games 2022 v ich domovskom meste Birmingham.^[191] Iommi k tomu uviedol, že vystúpenie na podujatí v kapele Black Sabbath by bolo „skvelou vecou, ​​ktorá pomôže reprezentovať Birmingham. Som za to. Uvidíme, čo bude.“^[192] Nevylúčil ani možnosť, že by sa skupina príležitostne stretla na jednotlivých koncertoch, no nie na celom turné.^[193]

V septembri 2020 Osbourne v rozhovore uviedol, že už nemá záujem na stretnutí: „Pre mňa už nie. Je to konečné. Mrzí ma len to, že neurobím s Billom Wardom v Birminghame svoju poslednú rozlúčkovú šou. Nemám z toho dobrý pocit... Bol by to tak fajn. Neviem, aké by boli ďalšie okolnosti, ale bolo by to pekné. Párkrát som hovoril s Tonym, ale nemám z toho nič, ani najmenší záujem o ďalšie vystúpenie. Možno sa Tony teraz nudí."^[194][195] Butler tiež 10. novembra 2020 v rozhovore pre Eonmusic možnosť akýchkoľvek budúcich vystúpení Black Sabbath vylúčil s dodatkom, že skupina skončila: „Už určite nebude Sabbath. Je koniec."^[196][197] Iommi ale o možnosti ďalšieho Renuion Tour v rozhovore pre Mercury News uvažoval a uviedol, že „by si rád s chlapmi zahral znova“ a že mu chýba publikum a pódium.^[198] Bill Ward v rozhovore pre Eddieho Trunka uviedol, že už sa na koncertovanie s Black Sabbath necíti, no vyjadril sa, že s Osbourneom, Butlerom a Iommim by ďalší album nahral rád.^[199][200]

Dňa 30. septembra 2020 Black Sabbath predstavili novú kolekciu obuvi Dr. Martens. Spolu s touto s britskou obuvníckou spoločnosťou si pri tejto príležitosti pripomenuli 50. výročie vydania albumov Black Sabbath a Paranoid.^[201] Dňa 13. januára 2021 skupina oznámila, že 5. marca 2021 vydá rozšírené luxusné reedície albumov Heaven & Hell a Mob Rules, ktoré budú obsahovať aj doteraz nezverejnený hudobný materiál.^[202][203]

Black Sabbath bola heavymetalová skupina. Ich hudobný štýl bol zaraďovaný aj k psychedelickému rocku^[204] ako aj k acid rocku.^[205] Skupina bola označovaná za tých, ktorí ovplyvnili novo definované žánre ako sú stoner rock,^[205] grunge,^[206] doom metal^[207] a sludge metal.^[208] V začiatkoch kapelu Black Sabbath ovplyvnili skupiny Cream, The Beatles, Fleetwood Mac, Jimi Hendrix, John Mayall & the Bluesbreakers, Blue Cheer, Led Zeppelin a Jethro Tull.^[209][210]

Aj keď skupina Black Sabbath prešla mnohými personálnymi zmenami, ako aj zmenami v hudobnom štýle, pre ich tvorbu sú charakteristické temné zlovestné texty a zádumčivá hudba.^[23] Vo svojej tvorbe často využívali hudobný trojtón niekedy nazývaný aj diabolský interval.^[22] Ich albumy z Ozzyho éry, ako napr. Sabbath Bloody Sabbath (1973), boli skôr ovplyvnené progressívnym rockom,^[211] a svojou temnotou kontrastovali s populárnou hudbou začiatku 70. rokov 20. storočia. Táto skutočnosť bola príčinou, že v tomto období nemala kapela Black Sabbath u hudobnej kritiky príliš pozitívnu odozvu.^[63] Black Sabbath, rovnako ani iní vtedajší heavymetaloví hudobníci, nedostávali priestor ani vo vysielaniach rockovo zameraných hudobných rádií.^[212]

Hlavným autorom hudobných rífov v nahrávkach skupiny bol Tony Iommi, kým Osbourne zhudobňoval ich vokálne časti a basgitarista Geezer Butler písal pre ne texty. Tento postup bol pre Iommiho niekedy frustrujúci. Býval často pod tlakom, lebo musel prísť s novým materiálom. Často pritom hovorieval: „Keby som ja neprišiel s ničím, nikto by nič neurobil.“^[53] O Iommiho vplyvu Osbourne neskôr povedal: „Miliónkrát som hovoril, že Tony Iommi by mal byť v zozname velikánov hudby. Dokázal vziať do ruky gitaru, zahral ríf a vy ste mu povedali, že toto je pecka, ktorú už ničím neprekoná. Vrátili sme sa späť a môžme sa staviť o miliardu dolárov, že prišiel s ďalším rífom, ktorý vás vyzul z vašich smardľavých ponožiek.“

Počnúc ich tretím albumom, Master of Reality (1971), sa zvuk kapely Black Sabbath začal vyznačovať zvukom podladených gitár.^[63] V roku 1965, pred založením skupiny Black Sabbath, utrpel gitarista Tony Iommi nehodu pri práci vo valcovni plechov. Stratil pri nej končeky dvoch prstov na pravej ruke. Iommi sa vtedy takmer vzdal hudby, no jeho vedúci mu poradil, aby si vypočul Djanga Reinhardta, džezového gitaristu, ktorý po úraze pri požiari stratil pohyblivosť na dvoch prstoch.^[213] Inšpirovaný Reinhardtom si Iommi vyrobil z plastu a kože dva náprstky ktorými si zakryl chýbajúce končeky prstov. Aby vedel tieto protézy využívať na gitare používal mäkšie a podladené struny. Na začiatku histórie skupiny Iommi experimentoval s rôznymi ladeniami, vrátane C♯, či zníženia o 3 poltóny. Nakoniec použil ladenie E♭/D♯, niekedy aj pol krok štandardného ladenia.^[214]

Na celom svete kapela Black Sabbath predala viac ako 70 miliónov svojich hudobných nahrávok.^[215] Podľa RIAA má v Spojených štátoch certifikovaný predaj 15 miliónov nosičov.^[33] Black Sabbath sú jednou z najvplyvnejších heavy metalových skupín hudobnej histórie. Ich album Paranoid (1970) patrí k základným prelomovým dielam, ktoré sa definovali tento hudobný žáner. Podľa časopisu Rolling Stone je to album, ktorý „navždy zmenil hudbu“^[216] a kapelu v tomto periodiku označili za „The Beatles heavy v metalovom hudobnom žánri“.^[217] Časopis Time nazval album Paranoid „rodiskom heavy metalu“ a umiestnil ho svojho zoznamu prvej stovky najlepších hudobných albumov všetkých čias.^[218]

Podľa televíznej stanice MTV je Black Sabbath číslom jeden v ich zozname desiatky najlepších heavy metalových skupín a televízny kanál VH1 ich dal na druhé miesto svojho zoznamu stovky najlepších hardrokových hudobníkov.^[219][220] Táto televízia dala pieseň „Iron Man“ na prvé miesto svojho zoznamu najlepších metalových skladieb.^[221] Podľa časopisu Rolling Stone je kapela na 85 mieste zoznamu stovky najlepších hudobníkov všetkých čias.^[217] Na portáli Allmusic William Ruhlmann hovorí, že „Black Sabbath mali taký vplyv na vývoj heavymetalovej rockovej hudby, že bol určujúcou silou v tomto štýle. Skupina priviedla blues-rockový zvuk z konca 60. rokov aký mali Cream, Blue Cheer a Vanilla Fudge k svojmu logickému štýlu. Spomalili tempo, zvýraznili basy a zdôraznili vrieskajúce gitarové sóla a zavýjajúce vokály plné textov vyjadrujúcich duševné utrpenie a strašidelné fantázie. Kým ich predchodcovia zjavne vychádzali z elektrifikovanej bluesovej tradície, Black Sabbath poslali túto tradíciu novým smerom a tým pomohli zrodu hudobného štýlu, ktorý o desaťročia neskôr pritiahol milióny fanúšikov.“

Podľa Holly George-Warrena z Rolling Stone „Black Sabbath boli kráľom heavy metalu 70. rokov 20. storočia.“^[222] Aj napriek tomu, že skupina bola pôvodne „opovrhovaná rockovými hudobnými kritikmi a tvorcovia rozhlasových hudobných programov ju tiež ignorovali“, do konca prvého desaťročia svojej existencie predali viac ako 8 miliónov albumov.^[222]

Skupina Black Sabbath ovplyvnila mnoho hudobníkov a hudobných kapiel, ako sú napríklad Judas Priest,^[223] Iron Maiden,^[224] Diamond Head,^[225] Slayer,^[12] Metallica,^[12] Nirvana,^[226] Korn,^[12] Black Flag,^[227] Mayhem,^[12] Venom,^[12] Guns N' Roses,^[223] Soundgarden,^[228] Body Count,^[229] Alice in Chains,^[230] Anthrax,^[231] Disturbed,^[232] Death,^[12] Opeth,^[233] Pantera,^[12] Megadeth,^[234] the Smashing Pumpkins,^[235] Slipknot,^[236] Foo Fighters,^[237] Fear Factory,^[238] Candlemass,^[239] Godsmack,^[240] či Van Halen.^[241] Pre skupinu boli nahraté dva tzv. Tribute albumy: Nativity in Black Volume 1 & 2, ktoré v predaji získali zlatú certifikáciu. Coververzie pôvodných piesní kapely Black Sabbath na ne nahrali skupiny Sepultura, White Zombie, Type O Negative, Faith No More, Machine Head, Primus, System of a Down, a Monster Magnet.^[242]

Lars Ulrich z kapely Metallica, ktorý v roku 2006 spolu s Jamesom Hetfieldom uvádzal Black Sabbath do Rokenrolovej siene slávy o nich povedal: „Black Sabbath je a vždy bude synonymom heavy metalu“,^[243] a Hetfield k tomu dodal „Sabbath ma naštartoval k všetkým tým diabolsky ťažkým zvukom a tie vo mne zostali. Tony Iommi je kráľom heavymetalového rífu.“^[244] Slash, gitarista z kapely Guns N' Roses o albume Paranoid povedal: „V celej tej nahrávke je niečo, čo keď začujete ako dieťa, vtiahne vás to do úplne iného sveta. Otvorí vám myseľ do inej dimenzie... celý Paranoid je zážitkom o Black Sabbath. Presne ukazuje, čo táto kapela vo svojej dobe znamenala. Štýl Tonyho hrania na gitare, bez ohľadu či na albume Paranoid, alebo aj ďalších, je nezameniteľný."^[244] Scott Ian, gitarista z kapely Anthrax hovorí, že „V každom rozhovore, ktorý robím, sa ma pýtajú, či viem vymenovať päť metalových albumov, ktoré sú podľa mňa najlepšie... Uľahčujem si to a vždy tým, že vymenujem prvých päť albumov kapely Black Sabbath.“^[244]

Chris Adler z Lamb of God povedal: „Ak niekto, kto hrá heavy metal, tvrdí, že nebol ovplyvnený hudbou kapely Black Sabbath, potom si myslím, že vám klame. Myslím si, že všetka heavymetalová hudba bola do istej miery ovplyvnená tým, čo Black Sabbath nahral.“^[245] Rob Halford, spevák z kapely Judas Priest o Black Sbbath raz poznamenal: „Boli a stále sú priekopníckou kapelou. Môžete si dať prvý album Black Sabbath a stále znie rovnako sviežo ako pred 30-timi rokmi. Je to preto, lebo skvelá hudba má nadčasové schopnosti: Pre mňa sú Sabbath v rovnakej lige ako Beatles alebo Mozart. Sú na špici niečoho mimoriadneho. “^[246] Gitarista Tom Morello z kapely Rage Against the Machine vo svojom stanovisku o Black Sabbath hovorí: „Najťažšie, coolové rífy a apokalyptycký nárek Ozzyho Osbournea nemajú konkurenciu. Zúfalstvo a hrozivú situáciu robotníckej triedy z birminghamských ulíc, odkiaľ Black Sabbath prišli, počujete z každej drážky ich albumov. Ich príchod na hudobnú scénu zomlel kultúru hippies, celú tú psychedéliu s kvetinovou silou na kašu a nastavil štandardy pre budúce heavymetalové kapely. “^[246] Phil Anselmo z kapiel Pantera a Down poznamenal, žet „Iba blázon by prehliadol to, čo Black Sabbath doniesol do heavymetalového žánru“.^[247]

Podľa gitaristu Tracii Guns z L.A. Guns a neskôr aj z Guns N' Roses, je hlavný gitarový ríf skladby „Paradise City“ z albumu Appetite for Destruction (1987), ovplyvnený skladbou „Zero the Hero“ z albumu Born Again.^[248] Gitarista z kapely King Diamond, Andy LaRocque, potvrdil, že gitarová časť piesne „Sleepless Nights“ na ich albume Conspiracy (1989) je inšpirovaná Iommiho hrou na albume Never Say Die!.^[249]

Okrem toho, že je priekopníkmi heavy metalu, zaslúžila sa kapela Black Sabbath o to, že položila základy pre subžánre ako sú stoner rock,^[250] sludge metal,^[251] thrash metal,^[252] black metal a doom metal, ako aj o subžáner alternativneho rocku, grunge.^[253] Podľa kritika Boba Gullu sa zvuk skupiny „objavuje prakticky vo všetkých najpopulárnejších kapelách grungeových skupín vrátane Nirvany, Soundgarden, či Alice in Chains".^[254]

Pradoxne pre úraz, pri ktorom mu boli v oceliarni amptutované končeky dvoch prstov, je Tony Iommi je považovaný za zakladateľa hry na podladených gitarových strunách.^[255] Časom si na tento spôsob hry nechával struny vyrábať na mieru^[256]

Black Sabbath mali vplyv aj v televízii i literatúre a v mnohých prípadoch sa stali synonymom heavy metalu. Vo filme Almost Famous dáva Lester Bangs protagonistovi úlohu zakryť skupinu (bod deja) nesmrteľnou vetou: „Daj mi 500 slov o Black Sabbath“. Publikácia súčasnej hudby a umenia, časopis Trebuchet Magazine, to zaviedla do praxe tým, že požiada všetkých nových prispevateľov, aby napísali krátky text (500 slov) o Black Sabbath a tým preukázali svoju kreativitu.^[257]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členovia kapiel Black Sabbath a Heaven and Hell

Originálna a klasická zostava

• Tony Iommi – gitary (1968–2006, 2011–2017)
• Bill Ward – bicie nástroje (1968–1980, 1983, 1984, 1994, 1997–2006, 2011–2012)
• Geezer Butler – basová gitara (1968–1979, 1980–1985, 1987, 1990–1994, 1997–2006, 2011–2017)
• Ozzy Osbourne – spev, harmonika (1968–1977, 1978–1979, 1985, 1997–2006, 2011–2017)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Diskografia Black Sabbath

Albumy

• 1970 – Black Sabbath
• 1970 – Paranoid
• 1971 – Master of Reality
• 1972 – Black Sabbath, Vol. 4
• 1973 – Sabbath Bloody Sabbath
• 1975 – Sabotage
• 1976 – Technical Ecstasy
• 1978 – Never Say Die!
• 1980 – Heaven and Hell
• 1981 – Mob Rules
• 1983 – Born Again
• 1986 – Seventh Star
• 1987 – The Eternal Idol
• 1989 – Headless Cross
• 1990 – Tyr
• 1992 – Dehumanizer
• 1994 – Cross Purposes
• 1995 – Forbidden
• 2013 – 13
• 2016 – The End

Kompilácie

• 1975 – We Sold Our Soul for Rock ’n’ Roll (Iommi, Osbourne, Butler, Ward); #35 UK, #48 US
• 1996 – The Sabbath Stones (zbierka z materiálu 1983 – 1995)
• 2002 – Symptom of the Universe: The Original Black Sabbath 1970-1978 (zbierka – Iommi, Osbourne, Butler, Ward)
• 2004 – Black Box: The Complete Original Black Sabbath (1970-1978)
• 2006 – Greatest Hits 1970-1978 (zbierka – Iommi, Osbourne, Butler, Ward)
• 2007 – Black Sabbath: The Dio Years (12 hitov zo spolupráce Black Sabbath s Ronnie Jamesom Diom. živá nahrávka Children Of The Sea a novinky: Ear In The Wall, The Devil Cried, Shadow Of The Wind)

UK Single

• 1970 – „Paranoid“ #4
• 1978 – „Never Say Die“ #21
• 1978 – „Hard Road“ #33
• 1980 – „Neon Knights“ #22
• 1980 – „Paranoid“ (reedícia) #14
• 1982 – „Turn up the Night“ #37
• 1992 – „TV Crimes“ #33

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Black Sabbath

• Tony Iommi - oficiálna stránka
• Autorizovaná stránka skupiny
• Autorizovaná stránka skupiny