Fediak22

Film Riso amaro od Giuseppeho De Santisa skúma rozmanité dimenzie ženskosti, vykresľujúc ženy ako centrálne protagonistky. Aj keď sa príbeh občas pohybuje v rámci patriarchálnych schém, sila a autorita ženských postáv sa nikdy nestráca. Marcova rétorika o jednote pracujúcej triedy naznačuje hlboké politické presvedčenie, ktoré sa však ukáže byť povrchné a krehké. Walter skončí ako sebecká postava, ktorá sa skrýva za Francescou pred políciou, čo ho odhaľuje ako nedôstojného partnera pre Silvanu s jej intenzívnou vášňou a ambíciami. V tomto filme sú ženy nositeľkami osudových rozhodnutí. Marco sa ukazuje ako postava obmedzená strachom z rizika a ukrytá za maskou falošného idealizmu. Francesca je však tým, kto ho inšpiruje k akcii svojou odvahou a rozhodovacou silou, pričom on sa obmedzuje len na jej nasledovanie. Muži sú zväčša zbytoční, prípadne ich prítomnosť má devastujúce následky. Silvanina samovražda, tragický akt sebauvedomenia, potvrdzuje dôležitosť žien pre seba navzájom a zároveň zobrazuje deštruktívnu moc mužskej túžby po dôležitosti.

Vo filme „Asteroid City“, od renomovaného režiséra Wesa Andersona, možno identifikovať všetky charakteristické atribúty, ktoré sú inherentné jeho tvorbe – presná kompozícia, stop-motion animácia a epizodický naratívny prístup. Napriek tomu, že tieto aspekty v predchádzajúcich filmoch ako „Grandhotel Budapešť“ alebo „Francúzska depeša“ pôsobili perfektne, v prípade Asteroid City ich efektivita nevykazuje rovnakú presvedčivosť. Toto nijako neznižuje hodnotu Andersonovej nepretržitej originality a faktu, že napriek jeho výrazne unikátnemu štýlu, jeho tvorba neupadá do stagnácie a s každým novým filmom posúva svoje hranice. Anderson skúma spektrum fascinujúcich tém a jeho koncept integrácie divadla a filmu je výnimočný. Aj napriek istým nedostatkom predstavuje tento film vysokokvalitné dielo, ktoré, ako každé Andersonovo dielo, prináša do popredia dôležité otázky prostredníctvom jeho hravej a originálnej metódy. Anderson iniciuje diskusiu o paralelách medzi smrťou a extraterestriálnym životom, konceptmi, ktoré môžu pre niektorých pôsobiť ako nesúrodé. A jednako film indikuje, že obe tieto témy sú výsostne existenčné. Smrť je fundamentálnym prírodným aspektom ľudskosti, rovnako ako je realita našej existencie na Zemi, ktorá je len fragmentom nekonečného vesmíru. Tieto dve axiómy vyvolávajú v ľudskom vnímaní koncept viery, ktorý je významným pilierom filmu. Ako už Kierkegaard vysvetľoval, človek nemôže uveriť, pokiaľ vo vnútri nedosiahne stav presvedčenia. Film rovnako prináša zaujímavú analogickú metaforu: „Nemôžeš sa zobudiť, ak nezaspíš“. Asteroid City je nepochybne kinematografickým dielom, ktoré si zaslúži značnú pozornosť najmä od verných priaznivcov Wesa Andersona. A predsa, pre tých, ktorí sa neplne identifikujú s jeho jedinečným štýlom a estetikou, paradoxne, film môže pôsobiť menej „andersonovsky“ v porovnaní s ostatnými jeho dielami. Tento fakt ho činí atraktívnym aj pre tých, ktorí sa do teraz na Andersonove filmy pozerali skôr s nepriaznivými pocitmi. Z tohto dôvodu môže tento film ponúknuť hlbšie zblíženie s Andersonovým rukopisom pre tých, kto sa s ním doteraz stotožniť nedokázali. Napriek určitej nedokonalosti, Asteroid City nesklame v poskytovaní príjemných filmových zážitkov, prináša radosť, a s istotou dokáže vyčarovať dobrú náladu. V konečnom dôsledku je možné, že práve tento film sa môže páčiť tým, ktorí jeho iné filmy nijako zvlášť neobľubovali a naopak sklamať fanúšikov jeho predchádzajúcich prác.

Film Nattvardsgästerna od Ingmara Bergmana by sme mohli vhodne označiť za ďalšie Kristovo podobenstvo. Jeho podstata je všeobjímajúca a zároveň prázdna, podobne ako paradox, ktorý je podstatou samotnej existencie. Diváci si odnesu len to, čo si priniesli ab origine v sebe. Je však rozdiel medzi múkou a chlebom - jedno je len potenciou, druhé je zatial úplnou, komplexnou essenciou samou o sebe. Bergman načrtáva schizmu viery, kognitívnu disonanciu, ktorá zakrýva hlbší, vrúcnejší boj. Je Boh dokázaný vyvrátením alebo vyvrátený dokázaním a čo je pravou Kalváriou? „Éli, Éli, lema sabachthani?“