Čistka

„Lepší je slepec, který čůra z okna, než vtipálek, kterýmu namluvili, že je na záchode,” a zrovna toto je jedna z mnohých, naprosto trefných, cynických replík, ktorú mimochodom predniesol ústredný protagonista v podaní Luciena Cordiera, akéhosi mimoriadne flegmatického šéfa miestnej polície, snáď ešte oveľa mäkšieho, než je sám mäkkýš, a práve preto sa mu môžu spočiatku takmer všetci drzí obyvatelia, rovno vysrať na hlavu, pardon za trochu explicitnejší výraz, zároveň situovaného i do malého mestečka vo francúzskej západnej Afrike v roku 1938, obaleného do obzvlášť drsného, „čierneho humoru” zo strany ďalších, nesympatických postáv, nad ktorými pomerne častejšie normálne ostával rozum stáť, skrátka, v tomto prípade sa nejednalo o nič iné, než iba o vskutku dosť bezcitne-autentický počin pod hlavičkou Bertranda Taverniera s Philippeom Noiretom v titulnej úlohe, ktorý počas tohto (ne)predvídateľného diania, prešiel neuveriteľnou hereckou premenou, v podstate až teraz som sa konečne presvedčil o tom, čoho všetkého je tento herec vlastne schopným predviesť vo svojom bohatom hereckom repertoári, keď sa mu následne dostáva taká vzácna príležitosť, tak sa to nielenže nemusí pozdávať jeho zapáleným fanúšikom, ale ani úplne bežným filmovým konzumentom, ktorí popritom dejovom vyčíňaní, zrazu ostanú civieť na obrazovku, ako nejaké, „vyorané myši”, pričom váš milý recenzent, sa tým pádom zaraďuje niekde na rázcestie, nakoľko zrejme ani nemal dostatočnú predstavu o tom, čo sa totižto v tomto protagonistovi všetko skrýva, čo neustále len objavuje..., i keď sa už predsa mohol o tom nedávno presvedčiť v legendárnej, Starej puške, kde disponoval absolútnou hereckou kreáciou, no oproti tomuto príbehu, nedostal poriadnu možnosť rozvinúť svoj charakter, aj keď sa síce z pôvodného, „fackovacieho panáka”, postupne otočil o dobrých 360°, no po scenáristickej stránke som mal zas pocit, že trpel určitou statickosťou, ktorá sa bohužiaľ preniesla i na mňa, ako diváka, pritom sa v tomto dianí furt kamsi odkláňal, za to ale ja som bol zväčša iba statickým, ak som sa niekedy v kresle aspoň raz nepomrvil, tak som sa jednoznačne viackrát chytal za čelo, čo mi to ten nepodarený režisér, zase odprezentoval za víziu, ktorá nakoniec ani nie je vôbec ďaleko vzdialenou od pravdy, čiže nám ľuďom nastavuje zrkadlo? (15.07.2023)

Zvláštní, své, zkrátka "tavernierovské". Tavernier s Noiretem si báječně lidsky rozuměli a dokonce i filosofsky s náhledem na život a jejich společné umění.!! "Víš, proč si psi očuchávají pořád zadky.? Je to tím, že kdysi, když ještě vládli na Zemi, jejich vůdce vyhlásil, že všichni své zadky budou nechávat za dveřmi svých příbytků, což udělali, ale přišlo velké tornádo a fuuu, všechny zadky pomíchalo a proto dodnes každý pes hledá svůj vlastní zadek.!" :-))) (29.01.2010)

Je něco nesympatického na tomto filmu, například bych ocenila poněkud statičtější kameru (záběry na tančící pár snímané v dvojnásobně rychlejším rytmu mi nedělaly dobře), hlavně možná postrádám alespoň jednu sympatickou postavu. Já vím, v životě také není nic černobílého, ale jelikož je film povětšinou fikce, doufáme, že v něm bude minimálně jeden kladný hrdina. A tady zkrátka a dobře nebyl. (26.06.2011)

Ponudnělý lehce filosofický a lehce ironický snímek. 1) Atmosféra konce světa někde v africké poušti je vystižena docela trefně._____ 2) Přerod policisty z hlupáčka - otloukánka do nemilosrdného mstitele byl rychlý a nepřesvědčivý._____ 3) Zaujal mě pes s pěšinkou na hřbetě, aby si každý z rozhádaných manželů mohl hladit svou polovici._____ 4) No, alespoň jsem se dozvěděl, proč se psi očuchávají zezadu. Že nejsem škrob, podělím se s vámi o toto poznání. V době, kdy psi vládli světu, měli jednou kongres, aby určili nové zákony. Šéfpes tehdy pravil: Vzhledem k mizerné hygieně zde na místě navrhuji, aby každý účastník odložil svůj zadek u vchodu. A tak se i stalo. Ovšem, co čert nechtěl, přišlo tornádo a všechny prdele pomíchalo. Nikdo pak nepoznal, komu která patří. Od té doby si psi očuchávají zadky. (25.02.2020)

Inšpiratívny film. Rozhodne to nie je len štúdia slabocha, ktorý sa jedného dňa rozhodol vysporiadať so všetkým, čo ho štve, ponižuje a otravuje. Na to je Tavernier v tomto prípade oveľa prefíkanejší. Stačí sa len započúvať do jednotlivých viet v dialógoch. Ako to bolo myslené? Skôr šlo o snahu preformátovať si život, v momente, kedy to ešte ide. S využitím možností, ktoré sa ponúkajú. Samozrejme, nechýbajú kontroverzné akty, avšak pri takomto radikálnom kroku pri rúbaní hory nelietajú len triesky, ale aj chránené stromy. Čo, samozrejme, hrdinovi nejaké sympatie nepridá. Skôr ako o jednoznačnej negativite postáv, ma napadá nejednoznačnosť. A to je fajn. Po dlhej dobe dielo, na ktoré som si spomenul aj dávnejšie od času, kedy som ho videl. Mimochodom skvostný je už ten oblúk od úvodnej pomoci malým černoškom kdesi v buši až po záverečné pohrávanie sa s odstreľovaním náhodne vybraných dietok v tej istej buši. Kam až vedie vedomie realizovanej moci a uskutočnenia zamýšľaných skutkov? Pretože nepochybujem, že Lucien v podaní skvelého Philippa Noireta mal všetko, čo nasledovalo v hlave popremýšľané už v úvodnom obetavom pripaľovaní ohníčka dietkam. (28.08.2016)