Panna zázračnica

Čarokrásné podobenství v souboji černé a bílé. Anabella jako nedotknutelný ideál. Pro Tristana je dívka nedosažitelná stejně, jako byla pro jeho bájného jmenovce Isolda. Všudypřítomná smrt čeká ve stínech, havran v márnici odlévá posmrtnou masku a vzduch protínají sirény, když se bomby objeví na obzoru. Zdánlivá bezstarostnost mladých umělců, dovádění, popíjení, svádění. Surrealistické výjevy připomenou tu R. Magritteho, tam S. Dalího, na výstavě Toayen, J. Štýrského, jinde F. Muziku či M. Ernsta. Zrcadlo a svět za ním, nahý jsem přišel na svět, pomník vůdci, hořící torzo ženy. Umělecká kamera snímá interiéry i krajinu, zachycuje zátiší a kompozice, které by mohly být samostatnými fotografiemi. Vybaví se E. Havetta či J. Jakubisko. Radost ze hry. Sen. Divák je stále překvapován a pokud se nechá vtáhnout, ocitne se ve světě šerosvitné poezie. Krásný film. (19.07.2020)

Velkým mínusem je pro mne totální surreálnost filmu, která se pohybuje již za hranicí srozumitelnosti. Buñel je ve svých filmech vtiipný, Jakubisko se občas zapomene a je srozumitelný, Lynch je hravý, zde je surrealismus povýšen na modlu a jediný vyjadřovací prostředek. Nejlepší slovenský kameraman dělá, co může, aby po celý film udržel nadstandardně kvalitní vizuál, daří se mu to. Ale nebýt jeho, bylo by složité film dokoukat. Mrkvička je zde překvapivě charismatický, možná to dělá ta libozvučná slovenština, ale smysl jeho jména mi poněkud uniká. Těmi nešťastně zamilovanými do Isoldy jménem Anabell je celá spousta, počínaje havranem a konče všemi ostatními místními umělci. A všichni společně po ní soběstředně touží, aniž by řešili její pocity. (31.07.2020)

Silným momentom filmu je vojna prebiehajúca na pozadí a život mladej generácie umelcov, formujúcej sa uprostred vojny. Anabella, mladé krásne dievča, sa zoznámi s celou skupinou priateľov, ide o éterickú bytosť ktorá sa zjavuje a opäť stráca. Jej existencia má aj logické vysvetlenie, jej rodičov zabili, ona sa chce vrátiť na Slovensko, kde sa narodila. Pre tento štát je ale formálne cudzinkou a potrebné doklady môže získať len vydajom. Príbeh filmu sa neustále mení v rámci toho, ktorú postavu momentálne sledujeme. Scenár podľa vlastnej novely napísal Dominik Tatarka, pokiaľ novelu napísal v roku 1944 scenár až v polovici 60. rokov. A tak ho napísal po 20 rokoch celkom iný autor, iný v zmysle vytriezvenia z vlastných omylov. Režisér Uher si do filmových postáv vybral nehercov, inak povedané prirodzený prejav. Profesiou Poľky pani Umeckej bola hra na klavír. (06.10.2015)

Dominik Tatarka je vo verejnosti známejší svojimi vyhranenými názormi a postojmi, než svojím literárnym dielom. To istým spôsobom vysvetľuje, prečo som Tatarkovu predlohu nečítal a jej filmovému stvárneniu Štefanom Uhrom príliš nerozumel. Film ma však nenudil, pretože ponúkol množstvo nádherných obrazov zo zákutí, ktoré sa už dnes pravdepodobne nedajú nájsť. Takže z môjho hľadiska viac Szomolányi, než Uher a Tatarka. (05.08.2010)

Keď Tatarka ponúkol svoj scenár Uherovi, ten sa musel poriadne preľaknúť, čože to má vlastne natočiť. Našťastie si zobral na pomoc najlepšieho kameramana široko ďaleko, ktorý s ním dokázal vytvoriť skutočný hard core surrealizmus. A to je pre mňa na Zázračnici to najhodnotnejšie. Je totiž naša a tak aj na jej chyby sa budeme dívať ináč. Niektoré zábery sú úchvatné, vidíme v nich množstvo predmetov či už symbolických, alebo na efekt. Spájajú ich však iba postavy a pocit, dej nie je pre tvorcov podstatný. To bude kameňom úrazu pre mnohých, rovnako ako aj fakt, že bez neho nie je jednoduché dodať filmu spád a tak si získať diváka. Aj toho náročného. Umelci majú tvorivú krízu, bojujú medzi umením a zákazkovým remeslom, majú sny, sú osamelí a chcú Anabelu. Riešia sa otázky domova, smrti a svoju úlohu zohráva aj vojna. Ja si myslím, že keď je daný taký apel na rozprávanie obrazom, tak by mal byť film menej urozprávaný. Na prvý krát je potom menej uchopiteľný a percentuálne nehodnotiteľný. (28.09.2013)