LuiCJ

Niečo mi hovorí, že tento film nevyšiel v našich končinách a hlavne v tomto čase len tak. Česko-slovenská koprodukcia s ohromujúcou výpravou a šialenou dramaturgiou nesie pozoruhodný názov - „Vlny”. Snímok rozpráva ťažký príbeh mladého technika Tomáša Havlíka. Spolu s mladším bratom žije v malom bytíku v stovežatej Prahe. Súrodenci po nešťastnej autonehode rodičov osireli a tak ostali odkázaní jeden na druhého. Starší Tomáš dostane za nečakaných okolností miesto technika vysielania redakcie zahraničného života Československého rozhlasu, zatiaľčo mladší Pája usilovne pokračuje v štúdiách… Alebo presnejšie - ako súčasť celonárodného študentského hnutia proti tyranskému režimu, sa aktívne zapája do odboju. Roznáša letáky a zúčastňuje sa demonštrácií. Médiá, a z nich jednoznačne najvplyvnejšie - rozhlas, podliehajú tvrdej cenzúre. Namiesto pravdivých informácií sa cez malé rádiové skrinky šíria komunistické lži. Tomáš sa medzitým zapletie medzi štátnych funkcionárov a na Prahu pomaly mieria tanky Varšavskej zmluvy. Čo budú počuť poslucháči Československého rozhlasu v týchto, vskutku náročných časoch? Ak by mal nebol môj vlastný otec pozval na tento film do kina, vzhliadom na úpadok kinematografického priemyslu a môjho záujmu oň, by mi naskôr snímok úplne unikol. „Vlny” ma však presvedčili, že aj v roku 2024 vznikajú hodnotné diela a to aj na našom území. Dej si hneď v dynamickom začiatku vypýta divákovú plnú pozornosť a cez srdce-rozbušujúcu gradáciu, podrží až do poslednej scény. Po technickej stránke je film absolútne geniálne natočený. Jednotlivé zábery sú citlivo vybrané a perfektne vyjadrujú atmosféru danej scény. Moderné strihové techniky to prepájajú s autentickými, historickými úryvkami, ktoré len zvyšujú dôveryhodnosť celého diela. V parádne nasvetlených scénach vystupuje v hviezdne obsadenie česko-slovenských zemí. Rozvíjajúcu sa dejovú líniu podporuje mimoriadne dobre zvolený výber hudby. S divokým strihom ladí úžasne. Príbehová dramaturgia solídne odkazuje na tlak a dusné prostredie danej doby. Niekedy bolo aj pre mňa ťažké sa odosobniť, no „Vlny” majú čo odkázať súčasnému divákovi. Že rozvážne sa postaviť na stranu pravdy sa oplatí. Lži krivia ľudský charakter - to bol jeden z cieľov diabolského komunistického režimu. Mnohí novinári marxistickému tlaku odolali a tak vytrvali až do Osemdesiat deviateho. Podarí sa to však aj dnešným európskym novinárom? Odvážne brániť svoj charakter a vzdorovať, opäť marxistickej šikane, avšak v inom šate? Respektíve, pod inými vlajkami? Nech sú „Vlny” silným umeleckým mementom pre všetkých ľudí dobrej vôle v našich časoch.

Príbeh temnej, východoeurópskej kapitoly menom Černobyľ vo mne silno zarezonoval ešte ako v malom chlapcovi. O desivých následkoch výbuchu štvrtého reaktoru som počul veľa. Prirodzene to mne budilo záujem. Neskôr ho podporili hlavne návštevy dvoch prednášok sprievodcov z ChernobylX Tours a samozrejme aj povedomie o, ešte vtedy pripravovanom, seriáli z dielne HBO. Ako fanúšik tradičných mediálnych nosičov, som časom siahol po kompletnej Blu-ray sade. Tá si však počkala až do 38. výročia černobyľskej tragédie. Americko-britská produkcia priniesla ohromnú filmovú kvalitu. Prvá epizóda nesie názov po presnom časovom údaji, kedy sa mal katastrofický výbuch štvrtého reaktora udiať. Film od samého začiatku s Legasovom drží diváka v napätí. Kameran svoju prácu odviedol mimoriadne precízne. Pozornému oku predstaví každý jeden detail, kde aj ten najstatickejší záber na "náhodné" objekty položené na stole, má svoje miesto. Scenáristicky odviedol pán Craig Mazin prácu na absolútnu jednotku. Dej sa rozvíja plynule, prirodzene. Drastické scény fyzických prejavov rádioaktivity, či iné šokujúce zábery sú nadávkované vskutku primerane. Pri explicitnosti sa však nešetrí. Vďaka tomu pôsobí epizóda realisticky. V divákovi to zvyšuje akýsi pocit dôveryhodnosti, že tie udalosti sa vlastne mohli aj takto nejako stať... Cez chladné charaktery vplyvných postáv sa nám odkrýva aj politické prostredie okolo černobyľskej elektrárne. Čistá komunistická manipulácia, kde je dobrý imidž sovietskeho štátu nado všetko. Pokračujme s technickým spracovaním snímku. Tvorcovia sa pôsobivo vyhrali aj s osvetlením (napr. scéna, kde obyvatelia Pripiati užasnuto sledujú farebnú explóziu). Farebný profil vizuálu tu hrá tiež neskutočne dôležitú úlohu. V spojení s nemelodickou, ba až strašidelnou hudbou navodzuje pochmúrnu, chladnú a akúsi nepokojnú atmosféru života pod červenou hviezdou. Nabitý štart do ťažkého príbehu zaklincuje posledná scéna. S východom slnka prichádza po strašnej noci, zjavne, každodenná idylka novovybudovaného panelákového mestečka. Ľudia sa slobodne prechádzajú po uliciach, veselé detičky sa vracajú s aktovkami zo škôl... Posledná scéna epizódy diváka však nepríjemne vyruší. Opäť v ňom vzplanie záujem o to, ako neúnosne dopadla necitlivosť mocných v spojení s ničivou silou prírody na bežných ľudí. Teda, odpoveď na otázku, ktorá je hlavnou myšlienkou celého seriálu - Aká je cena lží?, nám dajú až práve oni.

U druhého Asterixa už vidieť badateľný posun. Goscinnym a Uderzom, pôvodnými tvorcami série prebratá režisérska stolička po Goossensovom galskom debute bola dobrým krokom. Postavy pôsobia živšie a celá animácia je akási farebne bohatšia. Komiks som nečítal, no myslím, že skalní fanúšikovia by povedali, že je Asterix a Kleopatra o čosi dôvernejší predlohe, ako jeho predchodca. Osobne to však porovnať neviem. Hudba je tiež viac vyleštená. Spojenie barbarskej Galie s architektonicky prekvitajúcou egyptskou civilizáciou bol výborný nápad. Úloha postaviť v perle antickej ríše, v samotnej Alexandrii, palác pre veľkého Gaia Iulia Caesara pod patronátom hrozivej Kleopatry VII. je vskutku zábavnou zápletkou. Dávka satiry a sureálneho humoru (v podobe šialených Obelixovych snov, spievajúceho leva či Santa Clausa na stene pyramídy) tomu len pridávajú. Výsledkom je tak bezpochyby vtipným rodinným dobrodružstvom - spolupráca nešikovného egyptského architekta a mocných galských keltov na projekte roka pobaví aj tých najstarších.

Na Asterixovi som vyrastal. Neohrozený galský bojovník a jeho priateľský tím rovnako smelých súkmeňovcov bol pre mňa od detstva zdrojom zábavy. Inak tomu nebolo ani nedávno, kedy sme si celá rodina, v samotnej Gálii, opäť prvého Asterixa pozreli. Komiksová predloha prečítaná zhruba dvakrát bola výborným spôsobom ako si precvičiť pôvodný jazyk, v ktorom bol tento malý, no mocný galský hrdina vytvorený. A ešte som sa aj solídne zasmial. Prvý film podľa preslávenej komiksovej predlohy natočil belgický umelec Ray Goossens bez vedomia originálnych tvorcov - Reného Goscinnyho a Alberta Uderza. Údajne neboli po súkromnej projekcii s výsledkom spokojný. Kritike do istej miery rozumiem. Film možno po animačnej či komickej stránke nedosahuje kvalitu predlohy (ako spomínajú viacerí fanúšikovia). Avšak dobrodružný príbeh o tom ako sa úbohí Rimania snažia odhaliť starostlivo strážené tajomstvo prípravy zázračného elixíru, a ešte s k tomu ikonickou Calviho hudbou, zabaví vskutku celú rodinu. Aj tých, ktorí komiks Asterix a Galovia nečítali.

Svätý Ignác z Loyoly patrí k jedným z najvýznamnejších svätcov. Temperamentný vojak a neskôr silný konvertita na kresťanskú vieru založil (dnes) najväčší rímskokatolícky rehoľný rád, Spoločnosť Ježišovu. Je pravda, že nám na oči v súčastnosti vyskakuje prevažne zhnité ovocie, ktoré prináša. Nedá mi nespomenúť bludy Jamesa J. Martina, sériového zneužívateľa Marka Ivana Rupnika či známeho modernistu Thomasa J. Reesea. Avšak aj napriek žalostnému stavu Rádu jezuitov, s príbehom jeho svätého zakladateľa je potrebné sa oboznámiť. DVDčko mi dlho ležalo odložené, no raz ten deň prišiel a film som si pozrel. Síce rozdelený na polovicu, ale pozrel. V prvom rade som rád, že sa niekto prakticky chopil myšlienky natočiť snímok o živote svätého Ignáca z Loyoly. Príbehy týchto hrdinov treba bežným ľuďom predstavovať a hlavne pripomínať - viac, ako kedykoľvek predtým. Tu to celkom prechádza. Dej je zvládnutý fajn, divák narazí na množstvo flashbackov či rôznych scén ponúkajúcich pohľad do Iñigovho vnútra. Vystupňované je to dobre. Hoci, čakal som niečo aj zo samotného zakladania Jezuitov.  Oceňujem aj dramatickú hudbu, solídne zloženú. Potom však prichádza vizuálne spracovanie filmu - a to je samostatná kapitola. Ak je toto vkus filipínsko-španielskeho publika, asi treba zdvihnúť laťku. Miestami som mal pocit akoby som sa pozeral na absolútne gýčovitú vojenskú stredovekú počítačovú hru z 2000' rokov, kde je ešte obrazová frekvencia tak rozkúskovaná, že to máte chuť v momente nejakým spôsobom opraviť. Je to však film na DVD a tu ani rýchlejší internet nepomôže. Takisto, herecké výkony tiež neboli vrchol toho, čo som kedy videl. Mnohé scény pôsobili dosť umelo a neprirodzene (napríklad Ignácovo dvorenie sa dáme). Niečo podobné by som čakal možno v nejakom menšom ľudovom divadle. Zdá sa mi však, že sa to v druhej polovici filmu zlepšilo. Scény boli omnoho pozerateľnejšie a historicko-umelecké spracovanie mi tiež sadlo. Nápad s malým Ježišom bol super. Svätého Ignáca z Loyoly v réžii Paola Dyho a Cathy Azanzy by som zhrnul a film s veľmi silným, pekným a dôležitým posolstvom, no v spracovaní, ktoré krásne zapadá do kategórie "B".  Ako som však už povedal, s príbehom svätého zakladateľa Spoločnosti Ježišovej je potrebné sa aj tak oboznámiť a tento film môže podať pomocnú ruku.

Brutálne šialenosti a totálna dekadencia Západu katalyzovaná americkou internetovou pomätenosťou brilante zdokumentovaná na poli 95 minút. Matt Walsh patrí k mojim obľúbeným konzervatívnym katolíckym komentátorom. Dielo typickou, neoblomnou satirou bez zmeny výrazu tváre hádže jasné svetlo na skutočnú pandémiu. Pandémiu feminizmu, ktorá potom núti sa súčasných svetových intelektuálov pýtať absolútne esenciálne otázky ako Kto je to žena? Film sa pozerá dobre, ide o kinematograficky kvalitné dielo. Silná je atmosférická zmena približne v polovičke snímku, kde sa uletenosti spoločnosti za Veľkou mlákou menia na bezcitnú historickú realitu homo ideológií. Snáď podobné projekty aspoň trošku pomôžu znormalizovať ľudstvo a ukázať mu správnu cestu Pravdy.

K tejto kinematografickej klasike som sa dostal po viac ako polstoročí po jej vydaní. Sobotný večer jarných prázdnin vytvoril ideálne podmienky na spoločné domáce kino. Kukučínovu poviedka ma ako povinné čítanie milo oslovila. Je to jednoduché, ale hodnotné dielo s dôležitým posolstvom: "NEPI! V knižke ma zaujali realistické, ba až atmosférické opisy akejsi tichej a melancholickej nálady slovenskej zimnej krajiny. Film v tomto ohľade nesklamal. Dielu slovenského dramatika sa dostala solídna obrazová pocta v prevedení absolútneho klasika československej režisérskej scény, Martina Ťapáka. Herecké obsadenie bolo na príbehové postavy ako stvorené. Na Kronerov prejav sa jednoducho nedá nespoľahnúť. Šesťdesiatdva minút na Rysavú jalovicu úplne stačí a divákovi sa ešte dostane niekoľko vrchovatých hrstí tradičného slovenského humoru minulého storočia. Milo pobaví aj v súčasnej dobe.  Rysavá jalovica je klasika slovenskej umeleckej kultúry, ani poviedka ani film by nemali uniknúť žiadnemu Slovákovi. Odkaz striedmosti bude nášmu národu ešte dlho na oči vyhadzovať. Vďaka pán Kukučín, vďaka.

Blížime sa do finále. " Medziplaterárne" homo zápletky sa tu kombinujú so smilstvom a niekedy možno až prehnanými výstupmi postáv. No a do toho všetkého sa zrazu na Červenej planéte zjaví ozbrojený Severokórejčan. Na posledný diel hľadím so silným očakávaním. Hocičoho.

Okamžite po začiatku záverečných tituliek zo mňa vyleteli slová: "Ty kokos, tak toto bolo fakt, fakt dobre napísané." A ono je to skutočne tak. Absolútne nepredvídateľné momenty sa veľmi decentne miešajú s občasným očakávaním. Scenáristická nitka ostáva pevne napnutá, záver fajnovo pritvrdí.

Niekto by mohol komplexnosť a množstvo na zdanie rôznych dejových línií kritizovať, no podľa mńa, to solídne funguje a dramatizácia pekne silnie. Teším sa na pokračovanie.