JohnFarst

Šerif za mrežami je prostredným z pomyselnej trilógie Plichtových filmov o mladých a ich problémoch. Režisér sám o filme povedal: „Je to komponovaný príbeh, nie čistý dokument, snažím sa ukázať život v ústave, ktorému sa predtým vravelo kriminál a dnes – nápravné zariadenie, život v mieste, kde môžu byť zbavení slobody chlapci od pätnásť do osemnásť rokov.“ Hlavný hrdina Jakub je obyčajným mladým chalanom, ktorého na zlé cestičky kriminálu zviedla jeho vlastná naivita. Po lúpeži Jakuba a jeho partiu chytia a pošlú do nápravno-výchovného ústavu. Jakub, ktorý by bol rád obľúbený medzi rovesníkmi však zoberie celú vinu na seba a neprezradí ostatných. Dostáva trest 2 roky a svoj trest si prichádza odpykávať do spoločnosti podobných delikventov ako je on. Plichta nás týmto uvádza do prostredia plného mladých ľudí s pokrivenými charaktermi a skazenou morálkou. Jakubova falošná nádej, že ak bude „makať“ dostane sa domov skôr, sa postupne začína prekrývať s ďalšími. Už pri prvom stretnutí zistí, že v ústave je vytvorená akási hierarchia, v ktorej vodcom je Viktor, chalan, ktorý si všetkých podmanil, ale nikto sa mu nechce postaviť. Radšej mu robia poskokov a nemusia sa báť šikanovania. Na mladých delikventov po celý čas dohliadajú vychovávatelia na čele s „Frajerom“, dozorcom s veľkým srdcom ale malými očami. Frajer je síce spravodlivý, no pred problémami medzi chlapcami stále zatvára oči a nezasahuje, až kým nie je vážne zle. V podaní Viliama Polónyiho sa z neho stáva výrazná postava, pred ktorou má rešpekt aj sám Viktor, ktorého naivný ideál, že je pánom všetkého, razom mizne. Ústav je totiž miesto, kde každý postupne svoje ideály stráca. Je vôbec možné sa napraviť? Každý s chlapcov sa ocitá v situácii, kedy musí bojovať, ale nie s vychovávateľmi ani s ostatnými chlapcami, ale sami so sebou. Najlepšie sa však prebíja v skupinkách, a preto si mladíci tetujú obrázky ako znaky ich súdržnosti. „Ak niekto „nabonzuje“, dostane!“ vraví Viktor pred kontrolou. Niekto však „nabonzoval“ a podozrenie samozrejme padne na tichého Jakuba, ktorý si naivne myslí, že ak sa bude držať v úzadí, nikto si ho nevšimne. Začína tušiť, že kamarátstvo s chlapcami v ústave by bolo len pretvárkou a nemalo by dlhšiu trvácnosť. Viktorovu pravú tvár môžeme spozorovať v scéne, kedy prichádza ostatným chlapcom návšteva a pošta, no za ním nikto neprišiel ani mu nikto nenapísal. Svoje odlúčenie od rodiny si však vynahrádza siláckymi rečami a šikanou na ostatných chlapcoch. Celý ústavný systém ho tak poznačil, že v závere filmu sa chlapci dozvedia, že práve on bol neznámy udavač. Viktor tým zneužíval ostatných a vytváral medzi nimi roztržky, aby si udržal svoj status najmocnejšieho. Po jeho odchode je všetkým lepšie, no nikto to nechce priznať. Dialógy a situácie v „šerifovi“ sú civilné a presvedčivé. Chlapci sú pod vplyvom Frajera „šľachtení“, no niektorým to pomáha viac, iným menej. Medzi všetkými si Jakub nájde len jednu spriatelenú dušu, Slávka, ktorému sa zverí so svojim plánom. Po prepustení chce ísť za „šerifom“ svojej bandy a vziať si svoj podiel z lupu. Nakoniec však dostáva najväčšiu ranu osudu, keď zistí, že Slávek mal pravdu, keď mu vravel, že „šerif“ naňho nebude čakať a je hlúposť ho ochraňovať. „Čo z toho máš, že ho kryješ?“. Zistí, že kamarát nie je vždy kamarát a jeho ilúzia priateľstva sa rozplynie vo vidine ešte dlhšieho trestu. Jakub je vo filme konfrontovaný s tromi rozdielnymi chápaniami morálky. Jedna je reprezentovaná jeho vlastnou partiou, ktorú sa snaží kryť za cenu vlastného uväznenia. Ukáže sa, že jeho chápanie „partie a držania spolu“ bolo klamlivé a detinské, lebo v podstate takto rozmýšľal iba on sám. Ako správne a dokonalé sa mu zdalo aj správanie po umiestnení do nápravného zariadenia, kde sa odmieta podriadiť morálke svojich spoluväzňov. Táto je typická pre zariadenia tohto typu –jeden alebo dvaja „kápovia“, ktorých ostatní na slovo poslúchajú a podriaďujú sa im. Aj v tomto prípade Jakub vyznieva ako naivný rojko a idealista a napokon na to aj doplatí, musí sa podriadiť tejto hierarchii. Tretia konfrontácia je s morálkou dozorcov a riaditeľa zariadenia. Je zaujímavé sledovať, ako dobre poznajú mentalitu svojich zverencov, ako dopredu predvídajú ich správanie a delikty, ktoré sa uskutočnia a spokojne, bez výčitiek, hrajú s chlapcami svoju vlastnú hru. Nezasahujú, neriešia sami z vlastnej vôle nič.

Jedným z prekvapení večera tohtoročného odovzdávania amerických filmových cien sa stal argentínsky film El Secreto de Sus Ojos, ktorý porazil minuloročného výťaza zlatej palmy z Cannes, Hanekeho drámu Biela stuha. Voľným prekladom Tajomstvo ich očí režiséra Juan José Campanellu je adaptáciou novely La Pregunta de Sus Ojos argentínskeho spisovateľa Eduarda Sacheriho. Film rozpráva príbeh starnúceho federálneho agenta Benjamína Esposita, ktorý sa vracia k duchom svojej minulosti prostredníctvom písania knihy. Unudený a nespokojný s tým, ako sa jeho život vyvíja sa rozpamätáva na neuzavretý prípad vraždy mladej ženy, ku ktorej sa vinník nenašiel a nepotrestal. Prípadu sa Esposito venoval ešte ako mladý, živelný karierista bažiaci po spravodlivosti. Flashbackmi sa vraciame do sedemdesiatych rokov, kedy sa Argentína zmietala v ťažkých dobách politickej diktatúry, prenasledovaní a občianskej neslobody. Hoci Campanella temnú dobu argentínskej histórie priamo nezobrazuje, táto perióda zostáva jedným z kľúčov k príbehu, zameriava sa na otázky beztrestnosti a odplaty. Esposito, zápasiaci so svojim románom, neistý, kde začať sa obracia na svoju dlhoročnú spolupracovníčku Irene, s ktorou sa spoznal práve pri tomto prípade. „Začni tam, kde si to najviac pamätáš“ poradí mu, a tak začne s ňou. Dozvedáme sa že Esposito miloval Irene od ich prvého stretnutia no nikdy nemal odvahu prekročiť svoj tieň hrdosti a preukázať svoje city. Irene ho milovala tiež, no čakala na jeho prvý krok. Záhadná vražda ale nie je jedinou skladačkou, ktorú sa snaží Esposito vyriešiť. Snaží sa poskladať aj chýbajúce kusy z vlastného života. Plný na symboliky (otváranie a zatváranie dverí je obzvlášť citeľné) je to príbeh o slovách nevypovedaných, činoch nedokončených a pohľadoch so skrytými významami. Bolo by nerozumné zaškatuľkovať film do kategórie obyčajnej kriminálky, aj keď sa tak na prvý pohľad javí. Tajomstvo ich očí v sebe skrýva multižánrový mix. Na pozadí kriminálneho príbehu nám vybiehajú najmä romantická rovina Esposita a Irene alebo komediálne ladené scény (najmä postava Espositovho parťáka Sandovala). V niektorých temných záberoch sa film nevyhne ani malým odkazom na film noir. V celku však film funguje ako vyvážený celok s vyváženou formou a obsahom. Campanella si dal záležať na autentickosti doby a nevyhýba sa ani takým pomocným barličkám ako je kamerová clona či zatmievačky medzi časovými skokmi. Príbeh má od začiatku do konca presne naplánovanú kompozíciu dejových zvratov a vývoj postáv no nebojí sa experimentovať s pozornosťou diváka, čo vyvrcholí najmä vo vygradovanom závere. Práve tu by sa však dala vytknúť inak výbornému filmu malá námietka. V závere akoby Campanella stratil úctu k divákovi a servíruje mu celý prípad v rýchlom slede znovu aj s novým, prekvapivým koncom. Trochu to pripomína rozprávky o detektívnom psovi Scooby Doo, ktorý malým deťom vždy radšej zopakoval čo a ako sa stalo aby z prípadu nemali „miš-maš“. Oveľa viac pôsobivejšie by bolo nechať na samom divákovi ono samotné rozuzlenie a uvedomenie keďže záver je tak uspokojujúci ako je nepredvídateľný. Tajomstvo ich očí sa môže popýšiť obdivuhodnou ústrednou scénou, v ktorej kamera víri nad, okolo a cez futbalový štadión ako Esposito a Sandoval sledujú svoju korisť uprostred davu – natočenou bez jediného strihu. „Je tu príliš veľa ľudí, to je nemožné.“ kričí Esposito a divák môže len súhlasiť a premýšľať nad tým, ako mohla byť táto scéna zorganizovaná a prevedená v tak plynulej podobe. Nakoniec, plynulosť je celkovým plusom tejto snímky, keďže Campanella svižne manipuluje s viacerými časovými rovinami. Prechody zo súčasnosti do minulosti sú hladké a prehľadné aj napriek tretej dimenzii, ktorou je štylizácia minulosti do románu. Film je dôkazom argentínskej filmovej zručnosti. Utkvejú najmä dobré herecké výkony Ricarda Darína a Soledad Villamil ako dvojice Esposito a Irene, znamenité dobové zobrazenie a tajuplný príbeh. „Človek môže zmeniť hocičo. Tvár, priateľku, dom, náboženstvo... Ale jednu vec zmeniť nemôže – svoju vášeň“.

Jedine sa to fakt dá vysvetliť ako sen... Nič viac nič menej.. Surrealistické, uspávajúce a zároveň nezmyselné ako len sen a Lynch dokážu byť.