Jurij Vladimirovič Andropov

Jurij Andropov
Andropov v roku 1980
4. generálny tajomník ÚV KSSZ
V úrade 12. november 1982 – 9. február 1984
L. I. Brežnev K. U. Černenko
Biografické údaje
Narodenie	15. jún 1914 stanica Nagutskaja, Stavropoľská gubernia, Ruské impérium
Úmrtie	9. február 1984 (69 rokov) Moskva, ZSSR
Politická strana	Komunistická strana Sovietskeho zväzu
Profesia	politik a diplomat
Národnosť	Rus
Rodina
Deti	Igor
Odkazy
	Jurij Vladimirovič Andropov (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Jurij Vladimirovič Andropov rus. Юрий Владимирович Андропов (* 15. jún 1914 – † 9. február 1984) bol sovietsky politik a najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu a predseda prezídia Najvyššieho sovietu od 12. novembra 1982 až do svojej smrti o šestnásť mesiacov neskôr.

Narodil sa v stanici Nagutskaja v Stavropoľskej gubernii v Rusku 15. júna 1914. Jeho otec (†1919) bol železničný inžinier a mal vyššie vzdelanie. Jeho matka bola učiteľkou hudby. Po skončení sedemročnej školskej dochádzky Andropov pracoval ako ako telegrafista na Mozdockej stanici. Neskôr od roku 1931 ako námorník volžskej riečnej plavby. V roku 1934 bol prijatý na Rybinskú technickú školu vodnej dopravy, ktorú ukončil v roku 1936. Po jej skončení pracoval v Rybinskej Volodarského lodenici. V roku 1935 sa oženil s Ninou Ivanovnou Engalyčevou, ktorá študovala za vyšetrovateľku a neskôr pracovala v NKVD. Spolu mali 2 deti – chlapcov Jevgenia a Vladimira. Andropov, mladý pesničkár^{[chýba zdroj]}, bol aktívny v komsomolskej organizácii.

Počas veľkého teroru (1937/1938) vystúpal na popredné priečky mládežníckej organizácie. V roku 1939 bol, po ukončení veľkého teroru, prijatý do Komunistickej strany. V tom čase už viedol oblastnú komsomolskú organizáciu v Jaroslavli (1938 – 1940). Potom bol presunutý do novozriadenej Karelsko-fínskej zväzovej republiky, kde sa stal prvým tajomníkom republikového Komsomolu. Počas veľkej vlasteneckej vojny sa podieľal na organizácii tamojšieho frontu, partizánskeho hnutia a spoluprácu tyla a armády.

V roku 1944 prešiel na prácu v straníckych orgánoch. Najprv pôsobil ako druhý tajomník hlavného mesta republiky (Petrozavodsk) a neskôr sa stal tajomníkom republikového ÚV. V tejto dobe si dopĺňal svoje vysokoškolské vzdelanie okrem iného na Vysokej škole straníckej pri ÚV VKS(b). Jeho kariéru nepríjemne poznamenala Leningradská aféra, ktorá zmietla celé vedenie republiky. Andropov len zázrakom vykĺzol vďaka aktívnej spoluúčasti počas kampane. Po páde svojho dlhoročného ochrancu a prvého tajomníka Karelsko-fínskej republiky nenastúpil na jeho miesto, ale bol prevedený do ústredného aparátu v Moskve. Stal sa inšpektorom a dohliadal na pobaltské zväzové republiky. Jeho priamym nadriadeným sa stal druhý muž strany Malenkov a jeho favorit Averkij B. Aristov.

Po Stalinovej smrti odišiel do diplomatických služieb a pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku, kde pracoval aj v období protikomunistického povstania v roku 1956. Jeho aktivita a vystupovanie počas krízy mu v očiach N. S. Chruščova priniesli ovocie. Čoskoro sa dostavilo povýšenie do funkcie vedúceho oddelenia ÚV KSSZ pre dohľad a spoluprácu s ostatnými sovietskymi satelitmi. V roku 1962 bol vyzdvihnutý medzi tajomníkmi ÚV a zaradil sa medzi nových perspektívnych Chruščovových aparátčikov. Získal renomé znalca medzinárodných vzťahov a ideologických otázok. V jeho oddelení ÚV sa sústredil mozgový trust poradcov, ktorí si udržali vplyv na dianie v ZSSR až do dôb Gorbačova.

Nástup L. I. Brežneva – M. A. Suslova (október 1964) bol pre Andropova ranou a zdalo sa, že s jeho zotrvaním vo funkciách je koniec. Andropov bol až príliš spojený s Chruščovom. Avšak zložité vzťahy a rivality vnútri Kremľa viedli ku konvergencii s Brežnevom, ktorý hľadal spojenca proti svojim súperom (Šeljepin – Podgornyj – Kosygin).

V roku 1967 sa Brežnevovi podarilo zbaviť nepohodlného šéfa KGB Semičastného. Novou hlavou KGB sa stal Andropov, ktorý zostal v tejto funkcii až do jari 1982, keď sa znovu vrátil do funkcie tajomníka ÚV KSSZ. Pod jeho vedením upevnila štátna bezpečnosť svoj dohľad nad obyvateľstvom. Pod jej kontrolu sa dostali všetky sféry života štátu i spoločnosti. Jednou z jej úloh bol boj s disidentom, s prejavmi miestneho nacionálneho separatizmu a náboženstvom. Z jeho iniciatívy začalo vyľudňovanie disidentov za hranice. V roku 1974 nebol umožnený návrat Solženicyna do krajiny a neskôr bol zbavený občianstva. Ľudia s odlišným názorom boli posielaní do psychiatrických liečební, aby sa zabránilo ich zatváraniu do väzníc. KGB sledovala aj život za hranicami ZSSR a podieľala sa na určovaní línie zahraničnej politiky. Andropov bol hlavným aktérom pri vpáde sovietskych vojsk do Česko-Slovenska v roku 1968 aj do Afganistanu v roku 1979.

Úpadok Brežnevovej osobnosti otváral Andropovovi možnosti uchádzať sa o následníctvo. Brežnev pôvodne vyzdvihoval svojich favoritov Kirilenka (spolupracovník z Dnepropetrovska od 30. rokov) a K. U. Černenka (spolupracovník a asistent od 50. rokov z Moldavska). Reálne šance sa pre Andropova otvorili na jar 1982. Po smrti M. A. Suslova zaujal post druhého tajomníka ÚV, prevzal dohľad nad ideológiou a riadenie sekretariátu ÚV.

Andropov bol zvolený za generálneho tajomníka ÚV KSSZ na plenárnom zasadnutí 14. novembra 1982 na návrh svojho rivala Konštantína Ustinoviča Černenka. Deľba moci však prebehla už predtým na rokovaní politbyra. Zdravotný stav nového sovietskeho vodcu bol už veľmi zlý, napriek tomu sa vrhol do práce a začal sériu reforiem, ktoré mali obnoviť hospodársky rast, zvýšiť produktivitu práce a vyriešiť ekonomické ťažkosti kolabujúceho impéria. Pozornosť venoval boju s korupciou a zneužívaním postavenia vo vnútri straníckej nomenklatúry. Do vedúcich funkcií vyzdvihol mladších funkcionárov. Okolo Andropova sa vytvorilo nové perspektívne vedenie KSSZ (Andropov, Romanov, Gorbačov, Alijev, Gromyko, Ustinov, Ryzkov, Ligačov, Solomencev a Vorotnikov), ktoré však muselo stále počítať so silnými pozíciami konzervatívcov, ktorí nechceli narúšať status quo Brežnevovej epochy (Černenko, Tichonov, Pelše, Grišin, Kunajev, Ščerbyckij, Zimjanin, Kapitonov, Rusakov). Zásadným zmenám však zabránila jeho smrť vo februári 1984. Jeho nástupcom sa stal vekom a chorobami úplne zničený konzervatívny stúpenec brežnevovského štýlu Konstantin Ustinovič Černenko.

• Vedúci medzinárodného oddelenia ÚV (dohľad nad komunistickými stranami socialistického tábora) 1957 – 1967
• Tajomník ÚV – 1962 – 1967, 1982
• Predseda Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) – 1967 – 1982
• Generálny tajomník ÚV KSSZ – november 1982 – február 1984
• Predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR – 1983 – 1984
• Kandidát politbyra 1967 – 1973, člen politbyra 1973 – 1984;

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jurij Vladimirovič Andropov na českej Wikipédii.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Андропов, Юрий Владимирович na ruskej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jurij Vladimirovič Andropov