Wehrmacht

Wehrmacht od začiatku spadal pod ríšske ministerstvo vojny (nem. Reichskriegsministerium) a od 4. februára 1938 novovytvorenému hlavnému veliteľstvu ozbrojených síl Oberkommando der Wehrmacht (OKW). Na čele veliteľstva stál náčelník štábu Wilhelm Keitel. Operačné oddelenie viedol generál Alfred Jodl. Obaja muži vykonávali tieto funkcie až do roku 1945. Wehrmacht pozostával z:

• Heer – pozemná armáda, podliehajúca hlavnému veliteľstvu pozemných síl Oberkommando des Heeres, OKH
• Kriegsmarine – vojnové loďstvo, podliehajúce hlavnému veliteľstvu námorníctva Oberkommando der Marine
• Luftwaffe – vojenské letectvo, podliehajúce hlavnému veliteľstvu letectva Oberkommando der Luftwaffe

Po skončení prvej svetovej vojny, 11. novembra 1918, Nemecká ríša znížila stav mierovej armády Friedensheer na 420 000 mužov. Táto dočasná armáda sa volala Vorläufige Reichswehr. Víťazné štáty Dohody pomocou Versaillerskej zmluvy v júni 1919 uvalili na Nemeckú ríšu vysoké reparácie, zabrali jej kolónie a nemeckú armádu (od 23. marca 1921 nazývanú Reichswehr) obmedzili na 100 000 mužov pozemnej armády a ďalších 15 000 v námorníctve. Všeobecná branná povinnosť bola zrušená a nemecký veľký generálny štáb bol zakázaný. Vysokí dôstojníci v dôsledku obmedzení vytvorili skrytý generálny štáb pod názvom Truppenamt. Ďalšie obmedzenia sa týkali výzbroje. Nemecká ríša nesmela vlastniť letectvo, tanky, ponorky a ani ťažké delostrelectvo. Námorníctvo so šiestimi bojovými loďami, šiestimi krížnikmi, a dvanástimi torpédobrocami bolo fakticky obmedzené na ochranu pobrežia. Veliteľom tejto oklieštenej, ale profesionálnej armády s obrovským ľudským potenciálom sa stal Hans von Seeckt. Bývalé krajiny Dohody si neuvedomili, že Nemecká ríša vytvára veliteľské kádre vysoko profesionálnych vojakov, čo znamenalo, že pri mobilizácii, armáda Nemeckej ríše bola schopná obsadiť veliteľské funkcie tými najschopnejšími ľuďmi a náhle znásobiť svoje počty. Technické obmedzenia v letectve viedli k rozvoju alternatívnych technológií. Predstih existoval v implementácii rakiet a lietadiel s prúdovými motormi.

Velenie armády Nemeckej ríše zákazy Versaillerskej do určitej miery zmluvy porušovalo. Na základe Rapallskej zmluvy Nemecká ríša začala spolupracovať so Sovietskym zväzom. Nemeckí odborníci asistovali pri industrializácii rozľahlých oblastí ZSSR, sovietski dôstojníci smeli navštevovať vojenské školy a kurzy v Nemecku. Ozbrojené sily Nemeckej ríše sa za odmenu mohli podieľať na vývoji sovietskych zbraní a poriadať v krajine výcvik letcov (napr. v Lipecku), či tankistov (napr. v Kazani), ktorý sa na domácej pôde nemohol uskutočňovať.

Po smrti prezidenta Paula von Hindenburga, 2. augusta 1934, nový veliteľ Reichshwehru Werner von Blomberg nariadil vojakom prisahať vernosť nie Národu a Vlasti ale Führerovi Adolfovi Hitlerovi, ktorý sa ako ríšsky prezident (nem. Reichspräsident) 16. marca 1935 stal formálne aj veliteľom všetkých ozbrojených síl. Bez vážnych zásahov svetových mocností Hitler otvorene ignoroval všetky dohovory a v Nemeckej ríši opäť zaviedol všeobecnú brannú povinnosť. Armáda sa začala rozrastať a v priebehu roka dosiahla silu 38 divízií a približne 600 000 mužov. Nové zákony vtedy zaviedli aj nový názov Wehrmacht. Existencia ozbrojených síl pod novým názvom bola oficiálne uvedená verejnosti 15. októbra 1935. Velenie ozbrojených síl v tej dobe stále tvorili starí pruskí dôstojníci, ktorým všeobecne síce imponoval Hitlerov militarizmus, no nacizmus ako taký ich nenadchýnal. Werner von Blomberg tak napríklad podporil Hitlera pri likvidácii Ernsta Röhma, keď v SA videl nebezpečenstvo pre armádu. Onedlho sa začal prehlbovať spor aj medzi veliteľom pozemného vojska a novovznikajúcimi SS. Po Hossbachovom memorande 5. novembra 1937 bol Hitler s Blombergom a ďalšími vysokými dôstojníkmi, ktorí oponovali jeho názorom aspoň tým, že poukazovali na technické problémy, pri realizácii jeho agresívnych zahraničnopolitických cieľov^[1] čoraz viac nespokojný. Po Blombergovom kontroverznom sobáši, ktorý začalo prešetrovať Gestapo bol odvolaný z funkcie. Hitler v tej dobe viacerými zásahmi do štruktúry ozbrojených síl potláčal vplyv pruských generálov. Podobným spôsobom ako Blomberga odvolal Hitler z funkcie veliteľa pozemných vojsk, po zinscenovanom obvinení aj generála von Fritscha, na ktorého miesto zaradil poddajnejšieho von Brauchitscha. Nakoniec zrušil celé ríšske ministerstvo vojny a premenil ho na OKW, na čele s Wilhelmom Keitelom. Veliteľstvo sa nachádzalo vo Wünsdorfe neďaleko Zossenu.

V roku 1939 mala nemecká armáda viac než 2 milióny mužov a jej jednotky boli organizované v 120 divíziách (99 pechotných, 9 tankových, 6 motorizovaných, 1 jazdeckej, 3 horských a 2 výsadkových). V doplňovacích jednotkách sa nachádzalo ďalších 100 000 mužov^[2].

Nemecké ozbrojené sily 1. septembra 1939 napadli Poľsko. 17. septembra sa k ich útoku pridal aj Sovietsky zväz. Poľsko bolo zakrátko porazené. Záujmy Poľska sa na západných hraniciach Nemecka pokúsilo hájiť Francúzsko a Spojené kráľovstvo, ktoré viedli tzv. čudnú vojnu.

9. apríla 1940 začali nemecké ozbrojené sily operáciu Weserübung, teda útok na Dánsko a Nórsko, aby si zaistili prístup k švédskej železnej rude. V rovnakej dobe sa Nemecká ríša pripravovala k rozhodujúcemu útoku na Francúzsko. Von Mansteinom pripravený plán útoku na Francúzsko spočíval nečakanom, v obchvatnom údere cez slabo bránený úsek hraníc v Ardenách, ktoré Francúzi považovali za neprechodné pre rozsiahle tankové jednotky. Nemecké ozbrojené sily zatiaľ viazali najsilnejšie mobilné sily Spojencov v Belgicku. Prekvapivým obchvatom sa Nemeckej ríši podarilo zničiť jadro francúzskej armády a prinútiť hlavnú vojenskú mocnosť v Západnej Európe kapitulovať. Veľká časť britských vojsk sa stihla stiahnuť cez prístav Dunkerque.

Podstatným zdrojom úspechov Nemeckej ríše bolo jej inovatívna taktika tzv. bleskovej vojny, s ktorou sa na začiatku vojny nedokázal v pozemnej vojne vysporiadať žiadny z ich protivníkov. Ich taktika spolu s vysokou kvalitou dôstojníckeho a poddôstojníckeho zboru, robila z Wehrmachtu vynikajúcu armádu. Na druhej strane chyby na strategickej úrovni, nedostatočná špionážna sieť a ďalšie nedostatky robili z nacistického Nemecka krajinu, ktorá bola na najlepšej ceste prehrať ďalšiu svetovú vojnu.

V roku 1941 začal nemecký africký zbor operovať aj na severoafrickom bojisku po boku talianskych vojsk. Na jar roku 1941 Hitler zaútočil na Juhosláviu a Grécko a 22. júna 1941 na Sovietsky zväz. Boje so Sovietskym zväzom zamestnávali väčšiu časť nemeckých síl po zvyšok vojny. Počiatočné úspechy v operácii Barbarossa po zvyšok roku 1941, kedy sa podarilo obsadiť celú Ukrajinu, Bielorusko a Pobaltie a obkľúčiť Leningrad, vystriedal veľký neúspech, keď sa Sovietom podarilo zastaviť postup Nemcov pri Rostove-na-Donu a neskôr aj pri Moskve.

Na jar 1942 nemecké ozbrojené sily odrazili hlavné sovietske ofenzívne operácie a na juhu krajiny prešli do útoku smerom na Kaukaz. Ciele kampane, obsadenia oblasti medzi Donom a Volgou síce boli naplnené, no väčšina sovietskych síl sa stiahla a nebola zničená. Boje letnej kampane vyvrcholili bitkou o Stalingrad. Nemeckým jednotkám sa podarilo získať kontrolu nad väčšinou mesta, no sovietsky protiútok spôsobil takmer kolaps celého južného krídla frontu a vynútil si rýchly ústup, takže na jar 1943 sa front nachádzal v podobnom stave ako pred rokom. Straty Nemecka a jeho spojencov boli ďalekosiahle a Hitler musel nariadiť prechod do stavu totálnej vojny. 24. septembra 1942 bol gen. Franz Halder odvolaný z funkcie náčelníka štábu Hlavného veliteľstva pozemných vojsk (Oberkommando des Heeres, OKH). Jeho nástupcom sa stal gen. Kurt Zeitzler.

Po neúspechoch v bitke v Kurskom oblúku sa nemecké sily dostávali do stále väčšej defenzívy, a to aj v dôsledku aktivizácie západných Spojencov, ktorí sa vylodili na Sicílii a neskôr aj na Talianskej pevnine. V priebehu roka nedokázali zastaviť nápor sovietskych vojsk na južnom krídle frontu a postupne ustupovali z Ukrajiny.

V priebehu roku 1944 sa Sovietom podarilo oslobodiť väčšinu svojho územia. Približne v rovnakej dobe, v lete 1944 došlo k zdrvujúcej sovietskej ofenzíve v Bielorusku a spojeneckému vylodeniu v Normandii, ktoré znamenalo toľko obávané otvorenie druhého frontu. Koncom roku 1944 sa síce nemecké sily pokúsili o protiútoky na oboch frontoch (bitka o Ardeny, bitka o Budapešť), ich snahy Spojenecké vojská odrazili. 1. júla 1944 po vzájomných nezhodách a hádkach s Hitlerom odstúpil z funkcie veliteľ pozemných síl gen. Kurt Zeitzler. Nahradil ho gen. Heinz Guderian, ktorý funkciu vykonával do konca vojny.

Po priblížení spojeneckých síl k Berlínu a samotnej bitke o Berlín nemecké sily kapitulovali. Zostávajúci nemeckí vedúci činitelia po Hitlerovej samovražde podpísali bezpodmienečnú kapituláciu 8. mája 1945. Odpor po kapitulácii kládli najmä jednotky na východnom fronte, ktoré sa za každú cenu pokúšali prebojovať na západ a vzdať sa do rúk západných Spojencov. Posledné boje v Česku pri Milíne (okres Příbram) boli zaznamenané v noci z 11. na 12. mája 1945.

Niektoré jednotky Wehrmachtu zostali stále aktívne aj po kapitulácii, napr. preto, že nenadviazali styk s vojskami Spojencov (napr. v Nórsku) alebo boli západnými Spojencami poverené policajnou činnosťou. Do konca augusta 1945 boli aj tieto jednotky rozpustené, 20. augusta 1946 Spojenecká okupačná komisia oficiálne vyhlásila zákonom Wehrmacht za zaniknutý (Kontrollratsgesetz No. 34). Okupované Nemecko malo na čas zákaz budovania akejkoľvek armády. Armáda Nemeckej spolkovej republiky vznikla 5. mája 1955 a niesla názov Bundeswehr.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wehrmacht