Rudolf Sikora

Narodil sa 17. apríla 1946 v Žiline do rodiny matematika a úradníčky. Vyrastal na Spiši, neskôr sa s rodinou presťahoval naspäť do Žiliny, kde študoval na strednej všeobecno-vzdelávacej škole. V rokoch 1963 – 1969 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, dva roky paralelne študoval scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Štúdium na VŠVÚ absolvoval pod vedením profesora Petra Matejku na Oddelení monumentálneho maliarstva a gobelínu.^{[1][4][6][10]}

Sikora vstúpil na výtvarnú scénu v politicky uvoľnenom období, koncom 60. rokov 20. storočia. Po absolovaní VŠVU debutoval v roku 1969 na vlastnej výstave Topografie v Galérii mladých na Mostovej ulici v Bratislave, kde vystavovali napríklad aj Július Koller či Juraj Meliš. V Topografiách Sikora zúžitkoval špecifický druh informácií ako topografické náčrty, mapy a plány, s ktorými pracoval počas štúdia.^[11] Už v tomto diele sa začal prejavovať jeho záujem o ekologické témy.^[3] Po auguste 1968 Galériu mladých zavreli a po prestavbe ju dostal pod správu Socialistický zväz mládeže.^[6]

V lete roku 1977 sa stretol s českým spisovateľom a jedným z organizátorov Charty 77 Eugenom Brikciom, ktorý ho požiadal o podpis. Sikora ponuku odmietol, pretože sa nechcel vystaviť nutnosti emigrovať.^[6]

V roku 1979 sa Sikora s ďalšími výtvarníkmi zúčastnil generačnej výstavy v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Výstava sa stala základom pre vznik umeleckej skupiny A-R, ktorej členom sa však Sikora nestal.^[12]

Významnou aktivitou umeleckej scény bola výstava nazvaná 1. otvorený ateliér 19. novembra 1970 v ateliéri v jeho dome na Tehelnej ulici č. 32 v Bratislave, ktorá predznamenala nástup silnej generácie tvorcov.^[13] Išlo o vedomý protestný prejav proti mocenským zásahom, ktorý vznikol ako spontánne podujatie z iniciatívy samotných výtvarníkov.^[10][11] Zúčastnilo sa ho 19 umelcov so zákazom verejne vystavovať: Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Róbert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Ivan Kříž-Vyrubiš, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Jana Shejbalová-Želibská, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth a Miloš Urbásek. Vernisáže sa zúčastnil aj český teoretik umenia Jindřich Chalupecký.

Ateliér bol otvorený 19. novembra 1970 o 17.00, na druhý deň prišla Štátna bezpečnosť a Sikoru kvôli nepovolenému stretnutiu od rána vypočúvali. Zámienkou bola aj provokatívna inštalácia prázdnych konzerv s nápisom Atmosféra 1970 – nedýchateľné, ktorá však bola spoločným dielom Jakubíka, Kordoša a Murdocha.^[6]

Incidentom začalo postupné presúvanie umeleckých aktivít z verejných priestorov do súkromia ateliérov.^[11][14] Udalosť sa stala známou a konceptuálni autori sa na Tehelnej ulici v rámci neoficiálnej scény naďalej stretávali, čo viedlo k vzostupu konceptuálneho umenia na Slovensku.^[6][11][15] Sikoru tiež vylúčili z kandidátstva do Zväzu výtvarných umelcov, v období normalizácie dostal zákaz vystavovať a neustále ho vyšetrovali príslušníci ŠtB.^[6][16][17]

Sikorov bratislavský dom na Tehelnej ulici bol v roku 1975 zbúraný kvôli výstavbe nemocnice. Sikora s rodinou dostal od štátu náhradný byt, no výstavy v ňom už neorganizoval.^[6] V roku 1976 zorganizoval pri príležitosti ekologickej konferencie na Smolenickom zámku verejnú výstavu. Na konferencii predniesol príspevok o podiele umeleckej tvorby na formovaní ekologického myslenia.^[10] Naďalej sa podieľal na tvorbe oficiálne „závadnej tvorby“, napríklad na kolaboračnom albume Symposion III in memoriam Miloš Laky (1976).^[11]

V roku 1983 bol Sikora spolu s ďalšími bývalými poslucháčmi Petra Matejku vylúčený z výstavy k Matejkovmu jubileu na pôde Slovenskej národnej galérie. Udialo sa tak z podnetu Ľubomíra Podušela, ktorý bol námestníkom riaditeľa SNG.^[11]

V roku 1988 Sikora s mladými postmodernými autormi Gabrielom Hošovským, Martinom Knutom a Milošom Novákom založil umeleckú skupinu Syzýgia. Tvorba združenia smerovala k „redukcii expresívnych motívov, uplatňovaniu stratégií vyprádzňovania a sociálnej vyblednutosti so snahou o definovanie problémov súvisiacich s identitou.“^[11] Skupinu postupne akceptovali oficiálne galérie a po novembri 1989 vystavovali najmä v Galérii M+ na Laurinskej ulici v Bratislave.^[10] Zoskupenie ukončilo svoju činnosť v roku 1990.^[11]

Sikora bol v roku 1988 prijatý do Zväzu slovenských výtvarných umelcov na príkaz predsedu a bývalého ministra kultúry Miroslava Válka.^[6]

Počas študentských demonštrácií 17. novembra 1989 bol doma a pracoval. 19. novembra sa na popud informácií o policajných zásahoch voči protestujúcim rozhodol zvolať niekoľkých priateľov do výstavnej siene Umeleckej besedy v Bratislave, kde mal vtedy výstavu.^{[6][8][16][18]} Po telefonáte s Miroslavom Cipárom, vtedajším predsedom mestskej organizácie zväzu umelcov sa najprv stretol s viacerými výtvarníkmi a ďalšími osobnosťami v ateliéri v Cipárovom byte, kde spoločne spísali kritické vyhlásenie. Následne zúčastnení pozvali ďalšie osobnosti do Umeleckej besedy, kde sa napokon stretlo približne 500 osôb. Takmer 400 z pozvaných napokon podpísalo aj pripravené verejné vyhlásenie z Cipárovho bytu. Po rôznych organizačných záležitostiach bolo vo večerných hodinách založené hnutie Verejnosť proti násiliu.^[6][16]

Sikora deklaroval ľútosť, že o vzniku VPN nedali hneď vedieť ľuďom v Prahe, čo mohlo zabrániť neskoršej nedôvere voči VPN zo strany Občianskeho fóra.^[6]

V porevolučných rokoch Sikora pracoval ako poradca prvých ponovembrových ministrov kultúry, Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka. V apríli 1990 z ministerstva a z VPN odišiel, dôvodom bolo rozhodnutie venovať sa naplno výtvarnej tvorbe.^[6][16]

Od roku 1990 pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde učil až do roku 2004. V rokoch 2003 až 2011 prednášal na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Externe vyučoval aj na Akadémii výtvarných umení (AVU)^[19] a Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe.^[20]

Jeho manželkou a celoživotnou partnerkou bola historička umenia Eugénia Sikorová (1946 – 2019), pedagogicky pôsobila na Vysokej škole múzických umení, aj ako asistentka scénografa prof. Ladislava Vychodila).

V roku 2020 sa oženil druhý raz, zobral si novinárku Tinu Čornú (* 1965).

Rudolf Sikora má troch súrodencov, jeho bratom je historik PhDr. Stanislav Sikora, CSc. (* 1949).

• 1991, cena na Trienále grafiky, Krakov, Poľsko
• 2012, Cena Nadácie Tatra banky za umenie
• 2016, Pribinov kríž I. triedy

Sikora sa už v 70. rokoch venoval ekologickým a kozmickým námetom.^[3][10][21] Ako jeden z prvých umelcov v Československu upozorňoval na ekologické ohrozenie sveta, ovplyvnil ho Eugen Gindl, ktorý mu odporúčal knihu Limity rastu Massachusettského technologického inštitútu z roku 1972. Tá obsahovala prognózy čerstvo vzniknutého Rímskeho klubu, s Gindlovou pomocou knihu získal v podobe poľského samizdatového prekladu.^[3][21][22] Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede.^[20]

V mnohých svojich dielach pracuje s podobnými symbolmi – hviezdička a krížik, plus a mínus, narodenie a smrť, negatív a pozitív, dobro a zlo.^[21][23]

Viacero svojich diel venoval ruskému revolučnému avantgardistovi Kazimirovi Malevičovi (Hrob pre Maleviča I-III (1996), Epitaf pre Maleviča (1998).^[21]

Sikora sa od začiatku tvorby venoval konceptuálnemu umeniu; cykly Topografie (1969), Z mesta von (1970) Rezy civilizáciou (1972), Čas… priestor (1971 – 1974), Habitat (1975) a Pyramídy (1976 – 1977). V roku 1981 sa zúčastnil kolaboratívneho diela Senza titolo poštového umelca Petra Meluzina.^[10][11]

Koncom 70. a začiatkom 80. rokov sa Sikora začal venovať grafike, s využitím fotografických techník, ofsetu a serigrafie produkoval diela Čierna diera – Biela diera (1979), V súradniciach času a priestoru (1981), cykly Energie (1982 – 1985) a Antropický princíp (1985 – 1987). V sedemdesiatych rokoch sa zaoberal aj umením akcie, najmä v rámci kolektívnych aktivít v 1. otvorenom ateliéri.^[10]

V 90. rokoch tvoril kombináciou fotografie, kresby a maľby cykly Hroby suprematistov (1993 – 1994), Erby (1991 – 1992, Víťazné oblúky (1992).^[10]

• 1989, Výstavná sieň ZSVU (Umelecká beseda slovenská), Bratislava, Sikora
• 1993, ifa-Galerie, Berlín, Zerfall der Symbole
• 2006, Národní galerie Praha, Praha, Sám proti sebe
• 2008, Slovenská národná galéria, Bratislava, Sám proti sebe
• 2016, Galéria Umelka, Bratislava, Sám s fotografiou

• Art Institute of Chicago, Chicago, USA
• National Gallery of Art, Washington D.C., USA
• Kupferstich Kabinett, Stadtsgalerie Dresden, Drážďany, Nemecko
• Photosammlung Museum Ludwig, Kolín, Nemecko
• Galerie der Stadt Esslingen, Museum Bochum, Bochum, Nemecko
• Museum of Fine Arts, Houston, USA
• Národní galerie v Praze, Praha, Česko
• Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko
• Artandconcept Gallery,Praha

• DZIEWANSKA, Marta (ed.) et al.: Mária Bartuszová. Provisional Forms. Museum of Modern Art : Warszaw, 2015.
• FOWKES, Maja: Green Block. Neo-avant-garde Art and Ecology under Socialism. Budapest – New York : Central European University Press, 2015, s. 151 – 195
• GRÚŇ, Daniel: Red Planet: Cosmic Imaginery of the Slovak Neo-Avant-Garde. In: RODUNDA, Łukasz – FARQUHARSON, Alex – PIWOWARSKA, Barbara (eds.): Star City. The Future Under Comunism. Nottingham : Mammal Foundation, Nottingham Contemporary, tranzit.at, 2011, s. 52-68
• GRÚŇ, Daniel: Der Kosmos der Slowaksichen Neoavantgarde zwichen Utopie, Fiktion und Politik. In. Crossing 68/89. Eds. Jurgen Danyel – Jennifer Schevardo – Stephan KRUHL. Berlin : Metropol Verlag, 2008, s. 136 – 155.
• KEMP-WELSCH, Klara: Antipolitics in Central European Art: Reticence as DissidenceUnder Post-totalitarian Rule 1956 – 1989. I.B. London – New York : Tauris, 2014.
• SUDAC, Marinko (ed.) et al.: Područje zastoja. Kolekcija Marinko Sudac / Standstill. Marinko Sudac Collection. Zagreb : Institut za istraživanje avantgarde, 2011, s. 250 – 255.
• STRAUSS, Thomas: Zwischen Ostkunst und Westkunst. Von der Avantgarde zur Postmoderne. München " scaneg Verlag, 1995.
• PIOTROWSKI, Piotr: In the Shadow of Yalta: Art and the Avant-garde in Eastern Europe 1945 – 1989. London : Reaktion Books Ltd., 2009.
• KRŠŇÁK, Boris a kol.: UME?NIE! príbeh zbierky Artandconcept, Bratislava, Petrus, 2020

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf Sikora

• Artandconcept Gallery – Rudolf Sikora
• Diela autora v katalógu Web umenia Slovenskej národnej galérie