Mick Taylor

Mick Taylor sa narodil vo Welwyn Garden City. Vyrastal v Hatfielde, kde jeho otec pracoval ako montér pre leteckú spoločnosť De Havilland.^[3] Na gitare začal hrať ako deväťročný. Učil sa od matkinho mladšieho brata. Ako tínedžer so spolužiakmi zakladal kapely, ktoré hrávali pod menami ako Juniors a Strangers. Vystúpili aj v televízii a vydali singel.^[4] Časť členov týchto kapiel sa stala súčasťou skupiny v roku 1965 The Gods. V nej spolu s ním hrali aj hudobníci ako Ken Hensley (ktorý neskôr patril k frotmanom kapely Uriah Heep), Greg Lake (neskôr člen superskupiny Emerson, Lake and Palmer) a John Glascock (neskôr basgitarista kapely Jethro Tull). V roku 1966 The Gods boli jednou z predskupín kapely Cream na koncerte v Starlite Ballroom vo Wembley. V tom istom roku, dňa 17. apríla ako sedemnásťročný Mick Taylor šiel pozrieť v The Hop, Woodhall Community Centre, Welwyn Garden City na vystúpenie skupiny Bluesbreakers Johna Mayalla. Krátko na to od The Gods odišiel a nahradil Petra Greena, ktorý v tom čase zakladal svoju kapelu Fleetwood Mac.^[5] S Bluesbreakers Johna Mayalla Mick Taylor absolvoval turné a nahral album Crusade . V rokoch 1966 až 1969 si Taylor rozvinul gitarový štýl, ktorý je založený na blues s latinskými a džezovými vplyvmi. S Bluesbreakers gitaru nahrával na albumoch Crusade, Diary of a Band, Bare Wires a Blues from Laurel Canyon. Neskôr sa venoval aj hre na slide gitaru.

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Rolling Stones

V roku 1969 v kapele The Rolling Stones pretrvávali problémy s Brianom Jonesom, skupina sa rozhodovala medzi viacerými altermatívami, no napokon sa rozhodli pre Micka Taylora, ktorého Jaggerovi odporučil John Mayall.^[6] Mick Taylor najprv s Rolling Stones nahrával ako štúdiový hudobník.^[7] Jaggerovi s Keithom Richardsom sa pozdával a tak ho pozvali nasledujúci deň späť, aby v skúšaní a nahrávaní s kapelou pokračoval. Pre album Let It Bleed nanovo prehral gitaru v skladbách „Country Honk“ a „Live With Me“ a pre singel „Honky Tonk Women“, ktorý vyšiel v Spojenom kráľovstve dňa 4. júla 1969.^[8][9]

Taylorov prvý koncert s Rolling Stones sa konal dva dni po Jonesovej smrti na benefičnom koncerte v lodýnskom Hyde Parku dňa 5. júla 1969. Na základe aktuálnej udalosti bolo toto vystúpenie, pred odhadovaným počtom asi milión divákov, venované pamiatke Briana Jonesa.^[10]

Počas ich American Tour v roku 1972 spracoval novinár Truman Capote profily členov kapely do nakoniec nedokončeného článku pre časopis Rolling Stone. Neskôr opísal moderátorovi Johnnymu Carsonovi v jeho The Tonight Show Micka Taylora ako „pekného blonďáka typom podobnom herečke Jean Harlowovej, ale hlúpom a úplne nezaujímavom.“^[11]

Medzi nahrávacími sedeniami žili členovia kapely v rôznych krajinách ako daňoví vyhnanci Spojeného kráľovstva, pričom sám Taylor po tom, čo strávil v skupine menej ako rok a pol dlžil britskej inštitúcii zodpovednej za výber priamych daní z vnútrozemských príjmov, Inland Revenue, 22 000 libier..^[12]

Počas svojho účinkovania s Rolling Stones, Taylor využil príležitosť pracovať aj na rôznych vedľajších projektoch. V júni 1973 sa na pódiu v Queen Elizabeth Hall pripojil k Mikeovi Oldfieldovi aby zahral na jeho koncerte k albumu Tubular Bells. O účasť na tomto projekten Taylora požiadal Richard Branson. Bolo to preto, lebo Oldfield bol vtedy ešte relatívne neznámy a práve podpísal zmluvu s Bransonovým začínajúcim hudobným vydavateľstvom Virgin Records. Mick Taylor sa s Oldfieldom predstavil ešte raz v novembri 1973 pre televízne vysielanie BBC. Taylor tiež účinkoval na albumoch Herbieho Manna, London Underground a Reggae, ktoré boli oba nahrané v roku 1973.

Po európskom turné v roku 1973, počas ktorého Taylor začal hrať po boku Billyho Prestona, sa u Richardsa zhoršovali problémy s drogami zhoršili, čím sa ohrozovala schopnosť kapely ďalej fungovať.^[13] V novembri 1973 Taylor podstúpil operáciu akútnej sinusitídy a vynechal niektoré nahrávania, na ktorých skupina začala pracovať v štúdiu Musicland v Mníchove na ich albume It’s Only Rock ’n Roll.^[14] Tony Sanchez, fotograf a známy, neskôr tvrdil, že to súviselo s Taylorovým „neustále rastúcim“^[15] užívaním kokaínu, hoci Taylor to neskôr odmietol ako „úplnú hlúposť.“^[7] Počas prvých desať dní v Musiclande nahrávanie nedopadlo dobre. Väčšina požitých nahrávok albumu vznikla až v januári 1974 a potom v apríli v Stargroves, Jaggerovom panstve v Hampshire. Keď Mick Taylor po chorobe obnovil prácu s kapelou, bolo pre neho ťažké vychádzať s Richardsom, ktorý bol údajne urážlivý, odrádzal ho od hrania a tajne vymazával riffy, ktoré už nahral.^[16] Bill Wyman si pripomenul, že Taylor začal byť „veľmi náladový a frustrovaný.“^[17] Podľa producenta Rolling Stones, Andyho Johnsa, sa Taylor sťažoval, že Jagger a Richards mu „nedovolia napísať žiadne piesne. Kedykoľvek má nápad stopnú ho.“^[17] Johns uviedol, že k odchodu od Rolling Stones Taylora povzbudil, lebo že Taylor by „aj tak odišiel“.^[18] Mal z toho potom pocit viny, že ho vyprovokoval. Zvyšok kapely bol z toho radostne prekvapený a smiali sa, že sa ešte nestalo, žeby niekto od nich dobrovoľne odišiel.^[18]

Taylorovo posledné vystúpenie s Rolling Stones pred jeho odchodom bolo v propagačných videách ku skladbám „It's Only Rock'n Roll (But I Like It)“ a „Ain't Too Proud to Beg“. V decembri 1974 Taylor oznámil, že z Rolling Stones odchádza. Zúčastnil sa s Mickom Jaggerom, Ronnie Woodom a hudobným producentom Marshallom Chessom párty, ktorú usporiadal Eric Clapton v Londýne. Oficiálne oznámenie odchodu vyšlo 12. a 16. decembra 1974.^[17]

Taylor na koncerte s Rolling Stones je v nahrávke na albume Get Yer Ya-Yas Out!, ktorá vznikla v novembri 1969 v New Yorku a v Bostone. Je aj v dokumentárnych filmoch Stones in the Park (vydaný na DVD v roku 2001), Gimme Shelter (uvedený v roku 1970) a Cocksucker Blues (ktorý oficiálne nevyšiel) a v koncertnom filme Ladies and Gentlemen: The Rolling Stones (premietaný v kinách v roku 1974). Koncertné vystúpenia Micka Taylora s kapelou sa nachádzajú aj na bootlegoch z turné Rolling Stones v rokoch 1969 až 1973.

V porovnaní s obdobím s Rolling Stones sólová kariéra Micka Taylora nebola príliš úspešná. Začiatkom roku 1989 boli Rolling Stones, t.j. členovia skupiny: Mick Jagger, Keith Richards, Charlie Watts, Bill Wyman, Ronnie Wood, Brian Jones, aj Mick Taylor a Ian Stewart, uvedení do americkej rokenrolovej sieni slávy.^[19]

Po odchode z Rolling Stones založili kapelu Mick Taylor, Jack Bruce, klávesistka Carla Bley a bubeník Bruce Gary. V roku 1975 začali v Londýne skúšať a absolvovali spolu koncertné turné. Žánrovo kapela inklinoval skôr k džezu. Vystúpili aj na holandskom festivale Pinkpop, no nasledujúci rok sa rozpadli. Z ich krátkej spolupráce vzniklo vystúpenie nahrané 1. júna 1975 a vydali ho ako The Jack Bruce Band v roku 2003 na CDpod názvom Live at the Manchester Free Trade Hall. Oficiálne je ešte známe ich vystúpenie v programe BBC, The Old Grey Whistle Test.^[15]

V roku 1977 Mick Taylor bol v Rainbow Theatre v Londýne špeciálnym hosťom kapely Little Feat, kde hral spolu s ich s vtedajším frontmanom Lowellom Georgeom na slide gitaru v skladbe „Apolitical Blues“. Túto nahrávku dala kapela na ich koncertný album Waiting for Columbus.^[20] V lete 1977 Mick Taylor spolupracoval s kapelou Pierre Moerlen's Gong na nahrávaní ich albumu Expresso II, ktorý vyšiel v roku 1978.

V roku 1988 Mick Taylor nahral gitarové sólo v singli Joan Jett & the Blackhearts, „I Hate Myself for Loving You“, ktorý sa v rebríčku Billboard Hot 100 dostal do Top 10. V tmto istom roku spolupracoval aj na nahrávaní sólového albumu Keitha Richardsa,Talk Is Cheap.

V roku 2003 sa Mick Taylor spolu s Ericom Claptonom na 70. narodeninovom koncerte v Liverpoole opäť stretol s Johnom Mayallom. O rok neskôr, na jeseň 2004, sa pripojil aj k Johnovi Mayallovi a Bluesbreakers na turné po Spojenom kráľovstve. Počas októbra 2007 so skupinou Experience Hendrix absolvoval turné po východnom pobreží USA. Skupina Experience Hendrix sa objavila na sérii koncertov na počesť Jimiho Hendrixa a jeho hudobného odkazu. Medzi ďalších hráčov na tejto akcii patrili Taylor, Mitch Mitchell, Billy Cox, Buddy Guy, Hubert Sumlin a Robby Krieger. V roku 2012 sa Taylor opäť pripojil ako špeciálny hosť na ich turné 50 & Counting Tour ku kapele The Rolling Stones, kde zvyčajne hral sólovú gitaru v skladbe „Midnight Rambler“.^[21]

Počas svojej kariéry Mick Taylor používal rôzne gitary, no väčšinou je spájaný so značkou Gibson Les Paul. Jeho prvý Les Paul bol kúpený, keď ešte hral s The Gods (v roku 65 z obchodu Selmer v Londýne). Svojho druhého Les Paul získal v roku 1967 krátko po vstupe do The Bluesbreakers. V Olympic Studios kúpil gitaru Gibson Les Paul, ktorú práve predával Keith Richards.^[22] Na turné '72/'73 Taylor použil pár gitár Sunburst Les Paul bez vibráta Bigsby. Pri nahrávaní albumov Sticky Fingers a Exile On Main St. používal aj agitaru Gibson ES-355, na turné v rokoch 1969, 1970 a 1971 Gibson SG a občas gitary Fender: Fender Stratocaster a Fender Telecaster. Na inštruktážnom DVD Mick Taylor: Rock Blues a Slide Guitar použil gitaru Fender Stratocaster. V roku 1997 začal Mick Taylor používať aj gitaru Vigier Excalibur.^[23]

Hoci je Mick Taylor známy predovšetkým ako hráč na elektrickú gitaru, ako štúdiový hudobník, alebo pri nahrávaní sólových projektov hral aj na akustickú, ako aj na basovú gitaru,^[24][25] naspieval vokály,^[26] há aj na klávesové nástroje^[27][25] a syntetizátory.^[27][25]

Mick Taylor bol dvakrát ženatý. Má dve dcéry: Chloe (* 6. január 1971) je dcérou jeho prvej manželky Rose Millar (sestra anglického producenta, hudobníka, Robina Millara).^[28] Taylor sa s Millarovou oženil po odchode z Rolling Stones v roku 1975, no ich vzťah už bol údajne „v troskách“^[15] a len o niekoľko rokov neskôr vyústil do rozvodu. Taylorova druhá dcéra, Emma, sa narodila z krátkeho vzťahu s Američankou Susan McMinaminovou, ktorá pri jednej akcii s Taylorovou kapelou spievala sprievodné vokály.^[29][30] Od roku 2000 je Taylor vo vzťahu s Holanďankou Marlies Dammingovou.^[31]

• Mick Taylor bol uvedený do Rock'n'rollovej siene slávy (s Rolling Stones, 1989)
• Taylorove odtlačky rúk sú umiestnené od 6. septembra 1998 na hollywoodskom RockWalku, ktorý založil v roku 1985 americký retailer s hudobnými nástrojmi, Guitar Center.
• Podľa časopisu Rolling Stone bol Mick Taylor umiestnený v roku 2012 na 37. miesto ich zoznamu 100 najlepších gitaristov všetkých čias.^[1]

štúdiové albumy

• Mick Taylor (1979) US # 119 (päť týždňov v Top 200)
• A Stone's Throw (1998)

koncertné albumy

• Stranger in This Town (1990) (produkcia Mick Taylor a Phil Colella)
• Arthur's Club-Geneve 1995 (Mick Taylor a Snowy White) (Promo CD/TV Especial)
• Coastin' Home [AKA Live at the 14 Below] (1995) reedícia 2002
• 14 Below (2003)
• Little Red Rooster (2007) nahrané naživo v Maďarsku v roku 2001 s kapelou Mick Taylor Band

• Crusade (Decca, 1967/LP; 1987/CD)
• The Diary of A Band, Volumes 1 & 2 (Decca, 1968/2LP; 2007/2CD)
• Bare Wires (Decca, 1968/LP; 1988/CD)
• Blues from Laurel Canyon (Decca, 1968/LP; 1989/CD)
• Back to the Roots (Polydor, 1971/LP; 2001/2CD)
• Primal Solos (Decca, 1977/LP; 1990/CD) – výber koncertných nahrávok 1965 (spolu s Ericom Claptonom)
• Return of the Bluesbreakers (AIM, 1985/LP; 1993/CD)
• Wake Up Call (Silvertone, 1993/CD)
• The 1982 Reunion Concert (Repertoire, 1994/CD) – spolu s Johnom Mayallom, Johnom McVieom a Colinom Allenom
• Silver Tones: The Best of John Mayall & The Bluesbreakers (Silvertone, 1998/CD)
• Along for the Ride (Eagle, 2001/CD)
• Rolling with the Blues (Recall, 2005/2CD) – výber koncertných nahrávok 1972, 1973, 1980 a 1982
• Essentially John Mayall (Eagle, 2007/5-CD box set)

• Through the Past, Darkly (Decca, 1969) – (kompilácia) UK/US # 2

  Taylor hrá v skladbe „Honky Tonk Women“

• Let It Bleed (Decca, 1969) – UK # 1 / US # 3

  Taylor hrá v skladbe „Country Honk“ a „Live With Me“

• Live'r Than You'l Ever Be (?, 1969) – bootleg, certified Gold Album
• Get Yer Ya-Ya's Out! (Decca, 1970) – UK # 1 / US # 6
• Sticky Fingers (Rolling Stones Records, 1971) – UK/US # 1
• Gimme Shelter (Decca, 1971) – (kompilácia) UK # 19
• Hot Rocks 1964–1971 (Abkco Records, 1972) – (kompilácia) UK # 3 / US # 4
• Exile On Main St. (Rolling Stones Records, 1972) – UK/US # 1
• Rock'n'Rolling Stones (Decca, 1972) – (kompilácia) UK # 41
• Goats Head Soup (Rolling Stones Records, 1973) – UK/US # 1
• It’s Only Rock ’n Roll (Rolling Stones Records, 1974) – UK # 2 / US # 1
• Made in the Shade (Rolling Stones Records, 1975) – (kompilácia) UK # 14 / US # 6
• Metamorphosis (Abkco Records, 1975) – UK # 45 / US # 8

  Taylor hrá v skladbe „I Don't Know Why“ a „Jiving Sister Fanny“.

• Rolled Gold: The Very Best of the Rolling Stones (Decca, 1975) – (kompilácia) UK # 7
• Get Stoned (30 Greatest Hits) (ARCADE, 1977) – (kompilácia) UK # 8
• Sucking in the Seventies (Rolling Stones Records, 1981) – (kompilácia) US # 15
• Tattoo You (Rolling Stones Records, 1981) – UK # 2 / US # 1

  Taylor hrá v skladbe „Tops“ a „Waiting on a Friend“, obe skladby nahrané v roku 1972 počas nahrávaniaGoats Head Soup.

• In Concert – Live 1966–70 (LONDON, 1982) – (kompilácia z koncertných nahrávok) UK # 94
• Story of The Stones (K-tel, 1982) – (kompilácia) UK # 24
• Rewind (Rolling Stones Records, 1984) – (kompilácia) UK # 23 / US # 86
• Singles Collection: The London Years. (Abkco Records, 1989) – US # 91
• Jump Back: The Best of The Rolling Stones (Rolling Stones Records, 1993) – UK # 16 / US # 30
• Forty Licks (Rolling Stones Records, 2002) – (kompilácia) UK/US # 2
• Rarities 1971–2003 (Rolling Stones Records, 2005) – US # 76

  Taylor hrá v skladbe „Let It Rock“ (live 1971) a z r. 1974 b-strana „Through The Lonely Nights“.

• Exile on Main St. (Rarities Edition) (Universal Records, 2010) – US # 27

  Taylor hrá v skladbe „Pass The Wine (Sophia Loren)“, „Plundered My Soul“, „I'm Not Signifying“, „Loving Cup (Alternate Take)“, „Soul Survivor (Alternate Take)“ a „Good Time Women“.

• Brussels Affair (Rolling Stones Records, 2011) – 1973 koncert
• GRRR! (Rolling Stones Records, 2012) – (kompilácia) UK # 3 / US # 19
• Hyde Park Live (Rolling Stones Records, 2013) – (2013 live performance) UK # 16 / US # 19

  Taylor hrá na gitare v skladbe „Midnight Rambler“, akustická gitara a sprievodné vokály v skladbe „(I Can't Get No) Satisfaction“

• Tattoo You (Lost & Found - Rarities) (Universal Records, 2021)

  Taylor hrá v skladbe „Living in the Heart of Love“, „Come to the Ball“ a „Fast Talking Slow Walking“.

Non-Rolling Stones work with Rolling Stones members

• Pay Pack & Follow (Eagle Rock Records, 2001) – John Phillips: sólový album

  v rokoch 1973 až 1979 nahrávacie relácie v Londýne známe ako „Half Stoned“ nahrávanie

  produkcia Mick Jagger a Keith Richards

• I've Got My Own Album to Do (Warner, 1974) – Ronnie Wood: sólový album
• Now Look (Warner, July 1975) – Ronnie Wood: sólový album. US # 118
• Gimme Some Neck (Columbia, 1979) – Ronnie Wood: sólový album. US # 45
• Talk Is Cheap (BMG, 1988) – Keith Richards: sólový album. UK # 37 / US # 24

• Live on the Old Grey Whistle Test (Strange Fruit, 1995) – Skladby z viacerých Old Grey Whistle Test vystúpení nahratých medzi 1975 a 1981. V siedmich piesňach hrá Taylor na gitare.
• Live at the Manchester Free Trade Hall (Polydor, 2003) – 2 CDs.

• Infidels (Columbia, 1983) – UK # 9 / US # 20
• Real Live (In Europe, 1984) (Columbia, 1984) – UK # 54 / US # 115
• Empire Burlesque (Columbia, 1985) – UK # 11 / US # 33
• The Bootleg Series Volumes 1–3 (Rare & Unreleased) 1961–1991 (Columbia, 1991) – UK # 32 / US # 49
• The Bootleg Series Vol. 16: Springtime in New York 1980–1985 (Columbia, 2021). Vyskytuje sa na diskoch 3-5 z edície Deluxe.

• Too Hot For Snakes (1991) – známy ako Live at the Roxy; obsahuje dve skladby Micka Taylora: „Broken Hands“ a „Hartley Quits“.
• Too Hot For Snakes Plus (Collectors' Choice, 2008) – 2-CD set z albumu Roxy plus „You Gotta Move“ a druhý disk s 13 štúdiovými skladbami z rokov 1993 až 2004, vrátane predtým nevydaných verzií „Winter“ a „Think I'm Goin' Mad“ z albumu Barryho Goldberga produkovaného Olsonom Stoned Again.
• Within An Ace (1993) – Taylor účinkuje v siedmich z 10 skladieb.
• Reap The Whirlwind (?, 1994) – Taylor hrá v troch skladbách.
• The Ring of Truth (2001) – Taylor hrá v 9 skladbách z 12.

• Poznámka: Too Hot For Snakes a The Ring of Truth boli vydané Fuel/Universal na jeseň 2012 ako 2-CD set s tromi bonusovými skladbami vrátane dvoch predtým nevydaných skladieb z divadla Roxy. „Sway: The Best of Carla Olson & Mick Taylor“ ~ iba vinylová kompilácia, december 2020 na Sunset Blvd Records.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mick Taylor na anglickej (zjednodušenej) Wikipédii a Mick Taylor na anglickej Wikipédii.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mick Taylor