David Livingstone

David Livingstone sa narodil 19. marca 1813 v meste Blantyre, v oblasti Lanarkshire v Škótsku. Bol druhým zo siedmich detí, ktoré sa narodili Neilovi Livingstonovi (1788-1856) a jeho manželke Agnes Hunter (1782-1865).^[1] Podobne ako ďalší Livingstonovci, David bol v desiatich rokoch zamestnaný v továrni na bavlnu H. Monteith & Co. David a jeho brat John pracovali dvanásť hodín denne pri obsluhe spriadacích strojov.^[1]

Livingstoneov otec Neil bol veľmi oddaný svojej viere, učiteľ v nedeľnej škole a abstinent, ktorý na svojich cestách ako podomový predajca čaju tiež rozdával kresťanské letáky. Značne sa zaujímal o teológiu, cestovanie a misijné podniky. Tieto záujmy preniesol aj na mladého Davida, z ktorého sa stal vášnivý čitateľ. Navyše obľuboval potulky krajinou a zbieranie živočíšnych, rastlinných a geologických vzoriek v miestnych vápencových lomoch. Davidov hlboký záujem o prírodu a vedu ho napriek otcovmu dôrazu na teológiu doviedol k skúmaniu vzťahov medzi náboženstvom a vedou.^[2] V tomto smere ho pravdepodobne najvýraznejšie ovplyvnila práca Philosophy of a Future State Thomasa Dicka.^[3]

Po prečítaní Gützlaffovej výzvy pre lekárskych misionárov z Číny v roku 1834, začal šetriť peniaze a v roku 1836 nastúpil na Anderson's College (dnes University of Strathclyde) v Glasgow, popri čom navštevoval prednášky z Gréčtiny a teológie na University of Glasgow.^[2] Navštevoval tiež bohoslovecké prednášky, ktoré viedol Wardlaw - toho času vodca intenzívnej kampane proti otroctvu. V štúdiu pokračoval v Londýne na Charing Cross Hospital Medical School (v rokoch 1838 - 1840), kde medzi jeho navštevované kurzy patrila lekárska prax, pôrodníctvo a botanika. Tiež podstúpil misionársku prípravu pod záštitou London Missionary Society.

Livingstone dúfal, že sa dostane do Číny ako misionár, tieto plány ale znemožnila prvá ópiová vojna. V roku 1840, počas svojich lekárskych štúdií v Londýne, stretol misionára Roberta Moffata, ktorý bol práve na dovolenke z Kuruman, predsunutej misie v Južnej Afrike, severne od rieky Orange. Nadšený Moffatovou víziou rozšíriť misijnú prácu na sever, Livingstone zameral svoje ambície na Južnú Afriku.^[4]

Po tom, ako Livingstonova pôvodná juhoafrická misia, Kolobeng musela byť uzavretá z dôvodu sucha, vydával sa v období 1852-1856 na výpravy smerom na sever. Bol prvým Európanom, ktorý videl vodopády Mosi-oa-Tunya ("dym, ktorý hrmí"), ktoré následne premenoval na Viktóriine vodopády podľa svojej panovníčky. Livingstone bol tiež jedným z prvých západných cestovateľov, ktorý podnikol transkontinentálny prechod Afriky z Luanda na pobreží Atlantiku po Quelimane pri ústí Zambezi.

Livingstone cestoval s pomerne nepočetnou skupinou nosičov, zásoby nakupoval počas cesty. Hlásal kresťanstvo, ale nevnucoval ho v prípade nezáujmu. Spolu s dobrými vyjednávacími schopnosťami mu tento prístup na rozdiel od iných súdobých výprav zaistil dobré vzťahy s kmeňmi, ktorých územie prekračoval. Livingstone chcel v duchu svojho motta "Kresťanstvo, Obchod a Civilizácia" premeniť rieku Zambezi na obchodný koridor. S cieľom získať podporu pre tieto snahy sa vracia do Británie, kde tiež vydáva knihu o svojich cestách. Odstupuje z London Missionary Society, kde mu vyčítali objaviteľstvo na úkor evanjelizácie. S pomocou podpory prezidenta Royal Geographical Society je Livingstone vymenovaný za kráľovského konzula pre východné pobrežie Afriky

Britská vláda súhlasila s financovaním výpravy a Livingstone sa vrátil do Afriky ako hlava expedície s cieľom skúmať prírodné zdroje juhovýchodnej Afriky a otvoriť rieku Zambezi pre lodnú dopravu. Bohužiaľ sa ukázalo, že tok je úplne nepriechodný pre lode kvôli perejám Cahora Bassa, ktoré Livingstone na svojich skorších cestách neobjavil.^[5] Expedícia trvala od marca 1858 až do polovice roka 1864. Členovia expedície zaznamenali, že Livingstone bol neobratný vodca, neschopný riadiť tak rozsiahly projekt. Údajne bol tiež mlčanlivý, autoritársky, náladový a netoleroval kritiku.

Expedícia ako prvá dosiahla jazero Malawi a preskúmala ho v nedostačujúcom člne. V roku 1862 sa vrátili k pobrežiu a čakali na príchod parného člna špeciálne navrhnutého tak, aby sa mohol na jazere plaviť. Spoločne s loďou prišla aj Livingstonova manželka Mary, dcéra Roberta Moffata, avšak 27. apríla 1862 umrela na maláriu. Livingstone vo výprave pokračoval, no pokusy o splav rieky Ruvuma zlyhali z dôvodu neustáleho zanášania vodných kolies. Livingstonea asistenti postupne opúšťali alebo umierali.^[6] Nakoniec sa v roku 1864 vracia do Londýna, po tom ako vláda expedíciu pre pretrvávajúce neúspechy odvolala. Livingstone bol v dobovej tlači ostro kritizovaný, čo mu značne sťažilo financovanie ďalších prieskumov v Afrike. Avšak John Kirk, Charles Meller a Richard Thornton priniesli rozsiahly botanický, geologický a etnografický materiál.^[6]

V januári 1866 sa Livingstone vrátil do Afriky, tentoraz do Zanzibaru. Odtiaľ sa vydal hľadať prameň rieky Níl, o ktorom predpokladal, že sa nachádza južne od Viktóriinho jazera. Zhromaždil skupinu oslobodených otrokov, s ktorými vyrazil od ústia rieky Ruvuma. Spoločníci ho postupne opúšťali; vysilený a chorý Livingstone dorazil 8. novembra 1867 k jazeru Mweru, odkiaľ postupoval na juh. Stal sa prvým Európanom, ktorý dorazil k jazeru Bangweulu. Rieku Lualaba potom chybne označil za časť Nílu (v skutočnosti sa spája s riekou Kongo).

Rok 1869 zastihol Livingstonea v chatrnom stave. Bol zachránený arabskými obchodníkmi, ktorí mu dali lieky a odniesli ho na svoje stanovište.^[7] V marci 1869 Livingstone trpel zápalom pľúc. Prišiel do Ujiji, osady na východnom pobreží jazera Tanganika, kde zistil že mu ukradli zásoby. Dostal choleru a tropické vredy na nohách, bol nútený spoľahnúť sa na otrokárov, aby ho dostali do Bambarou, kde ho zastihlo obdobie dažďov. Podľa Livingstoneovho denníka bol 15. júla 1871 v meste Nyangwe na brehu rieky Lualaba svedkom masakru asi 400 Afričanov otrokármi.^[8] Táto udalosť ním otriasla, rozhodol sa ukončiť cestu za prameňom Nílu a 23. októbra 1871 sa vracia do Ujiji.

Hoci Livingstone sa ohľadom Nílu mýlil, objavil pre západnú vedu mnoho geografických prvkov, okrem spomenutých Viktóriiných vodopádov sú to jazerá Ngami, Malawi, a Bangweulu. Doplnil údaje o jazerách Tanganika, a Mweru a zmapoval priebeh mnohých riek, najmä horné Zambezi.

Ku koncu života bol Livingstone často chorý, a úplne stratil kontakt s domovom. 10. novembra 1871 za ním prišiel Henry Morton Stanley s úlohou priviesť ho do vlasti. Napriek naliehaniu bol Livingstone rozhodnutý dokončiť misiu v Afrike, jeho úsudok bol už pravdepodobne ovplyvnený dlhou chorobou.^[9] David Livingstone zomrel v dedine Ilala juhovýchodne od jazera Bangweulu v súčasnej Zambii 1. mája 1873.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Livingstone