Wikipédia

Interrex

Interrex (v množnom čísle lat. interreges) bol mimoriadnym magistrátom počas Rímskeho kráľovstva a Republiky. Pôvodne bol menovaný po smrti rímskeho kráľa až do zvolenia jeho nástupcu, odtiaľ pochádza jeho názov – vládca „medzi kráľmi“ (latinsky inter reges). Táto funkcia sa však zachovala aj počas Republiky, keď obaja konzuli nemohli vykonávať svoje povinnosti, najmä organizovať voľby. Interreges vládli len päť dní, čo často viedlo k tomu, že ich bolo vymenovaných niekoľko po sebe, pričom rekordom bolo 15 interreges v roku 326 pred Kr. Vyberali sa výlučne spomedzi patricijských senátorov a počas konfliktu stavov bolo niekedy ich menovanie cielené na zabránenie plebejcom dostať sa k moci alebo prijímať zákony.

V prípade diktatúry sa interreges objavovali väčšinou až do obdobia Druhej púnskej vojny. Funkciu vzkriesil až Sulla v roku 82 pred n. l., aby sa mohol stať diktátorom, a využil ju v rokoch 55 až 52 pred n. l., aj Pompeius, keď narušil ústavu vo svoj prospech.

História

upraviť

Úrad interrex údajne vznikol po smrti prvého rímskeho kráľa Romula, a preto je jeho pôvod zastretý legendami. Senát kráľovstva spočiatku nebol schopný vybrať nového kráľa. Na účely pokračovania vlády mesta bol senát, ktorý vtedy pozostával zo sto členov, rozdelený na desať decuriae (skupín po desiatich členoch); pričom z každej z týchto bol jeden senátor vymenovaný za decurio. Každý z desiatich decuriones postupne držal kráľovskú moc a jej odznaky päť dní ako interrex; a ak po uplynutí päťdesiatich dní nebol vymenovaný kráľ, kolobeh sa začal odznova. Obdobie, počas ktorého vykonávali svoju moc, sa nazývalo interregnum a pri tejto príležitosti trvalo jeden rok. Potom bol za nového kráľa zvolený Numa Pompilius. [1]

Po smrti každého nasledujúceho kráľa vymenoval senát interrex-a. Jeho úlohou bolo zvolať Kúrijný snem, ktoré malo zvoliť nového kráľa. [2]

V období Republiky boli interreges menovaní pre voľbu konzulov, keď tí z dôvodu občianskych nepokojov alebo iných príčin, ako napríklad úmrtia, nemohli počas svojho funkčného roka vykonávať túto funkciu. Každý interrex zastával úrad len päť dní, rovnako ako za vlády kráľov. Počas krátkeho interregnum kumulovali väčšinu pôvodnej moci kráľa alebo moci dvoch konzulov v prvých rokoch Republiky.[3] Voľby spravidla nezastával prvý interrex, ktorý bol pôvodne curio maximus, ale zvyčajne druhý alebo tretí; v jednom prípade išlo o jedenásteho a v inom o štrnásteho interrex-a v poradí. Komíciu na voľbu prvých konzulov zastával Spurius Lucretius Tricipitinus buď ako interrex, alebo ako praefectus urbi.[4] Interreges za Republiky, prinajmenšom od roku 482 pred n. l., boli volení z bývalých konzulov senátom a neboli obmedzovaní decem primi, resp. desiatimi hlavnými senátormi ako za Kráľovstva. Plebejci však túto funkciu nemohli zastávať, a preto keď v senáte aj boli nejakí plebejci, patricijskí senátori sa schádzali bez plebejských členov, aby zvolili interrex-a. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu vplyvu, ktorý interrex mal na voľbu magistrátov, sa Tribúni ľudu stavali výrazne proti vymenovaniu interrex-a. Je možné, že interrex bol jediným magistrátom, ktorý bol vyňatý z veta tribúna[5] – čo by bolo výnimočné, keďže vetu zvyčajne podliehali aj diktátori.[6]

Interreges sa príležitostne menovali až do Druhej púnskej vojny. Potom už nebol vymenovaný žiaden, až dovtedy kým senát na príkaz Sullu v roku 82 pred n. l. vymenoval L. Valeria Flaca, aby usporiadal komíciu pre jeho voľbu za diktátora. V roku 55 pred n. l. bol vymenovaný ďalší interrex, aby usporiadal komíciu, na ktorej boli Pompeius a Crassus zvolení za konzulov. V rokoch 53 a 52 pred n. l. bolo viacero interreges, pričom posledným známym bol Lepidus;[7][8] v roku 52 p.n.l. interrex konal komíciu, v ktorej bol Pompeius zvolený za jediného konzula. Počet interreges počas týchto dvoch rokov bol taký vysoký, čo ironizoval aj Cicero.[9]

Zoznam rímskych interreges (509 – 52 pred n. l.)

upraviť

Mená a dátumy interreges sa nachádzajú v knihe Thomasa Broughtona: The Magistrates of the Roman Republic.[10]

Napríklad:

Referencie

upraviť
  1. ↑ Titus Livius, Ab urbe condita, 1:17
  2. ↑ see e.g. Livy, Ab urbe condita, 1:32
  3. ↑ KOPTEV, Aleksandr. THE FIVE-DAY INTERREGNUM IN THE ROMAN REPUBLIC. The Classical Quarterly, 2016-05, roč. 66, čís. 1, s. 205–221. Dostupné online [cit. 2024-08-20]. ISSN 0009-8388. DOI: 10.1017/S000983881600032X. (po anglicky)
  4. ↑ Dionysios z Halikarnasu, Roman Antiquities 4.76.1; 4.84.5. Livy, Ab Urbe Condita 1.59.2; 1.60.4.
  5. ↑ Acta Triumphalia (CIL I.p.45), Livy (4–41.10; 8.23.12), and Suetonius (Jul. 51.4)
  6. ↑ VERVAET, Frederik Juliaan. dictator. [s.l.] : [s.n.], 2015-12-22. DOI: 10.1093/acrefore/9780199381135.013.2151. Dostupné online. ISBN 978-0-19-938113-5. DOI:10.1093/acrefore/9780199381135.001.0001/acrefore-9780199381135-e-2151 (po anglicky)
  7. ↑ KOPTEV, ALEKSANDR. The Five-Day Interregnum in the Roman Republic. The Classical Quarterly (Cambridge University), 2016, s. 205–221. Dostupné online. DOI: 10.1017/S000983881600032X.
  8. ↑ BAUMAN, RICHARD A.. Lawyers in Roman Transitional Politics: A Study of the Roman Jurists in Their Political Setting in the Late Republic and Triumvirate. [s.l.] : Beck, C.H., 1985. Dostupné online. ISBN 9783406304859.
  9. ↑ KOPTEV, ALEKSANDR. The Five-Day Interregnum in the Roman Republic. The Classical Quarterly (Cambridge University), 2016, s. 205–221. Dostupné online. DOI: 10.1017/S000983881600032X.
  10. ↑ BROUGHTON, T. ROBERT S.. The magistrates of the Roman Republic. [s.l.] : American Philological Association, 1952. Dostupné online.

Zdroje

upraviť
  • Drummond, Andrew (2015). "Interrex". Oxford Classical Dictionary. Oxford Research Encyclopedias. doi:10.1093/acrefore/9780199381135.013.3305. ISBN 9780199381135.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Interrex na anglickej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Interrex&oldid=7904240“