Extérieur, nuit

Zvláštní mezičas konce sedmdesátých let, doby dostatečně vzdálené od dětí květin, doby plné temnoty a vyhoštění, doby těsně přes hrůzou z AIDS. Doba Possession, doba prokletých pankáčů bez statusu celebrit. Bloudění mezi časy. Tahle historka z ulice stojí a padá s energií obou hlavních herců. Boisson je rychlá, nečeká, málo komu zastaví, je překrásná, ale úsměšek mezi jejími rty má ostrost žiletky. Záběry jejího dravčího obličejíku soustředěného na řízení nablýskaného vozu uprostřed lesklé noci jsou nejsilnější na celém filmu. Lanvin je unavený, k sežrání umolousaný; jeho džínska je rozeplá až k chlupům nad ohanbím. Jejich l'amour fou provlhá podrážkami, připomínají Vardové Monu, bezdomovecká sebedestrukce tady v sobě nese smutek nenačatého. Bloudění nočními ulicemi je ale taky dokonale nasnímané a natajmované, má francouzský šmrnc a vůbec řemeslnou dokonalost. Dussollier mě neba a jeho podivně pojaté shrnutí na závěr je bohužel korunováním vyšumění do dvou třetin zajímavého kousku. (20.03.2024)

H. - Christine Boisson (Cora); Gérard Lanvin (Léo); Jean-Pierre Sentier (Charles); Marie Keime (měšt´anka); André Dussollier (Dussolier) (Bony) (07.07.2014)

. (31.12.2023)

Extérieur, nuit je filmom o odleskoch pouličného osvetlenia mihajúcich sa na čelnom skle čierneho taxíku pri rýchlej jazde nočným mestom, o cigaretovom dyme stúpajúcom až niekam k Mesiacu a o bytostiach, ktoré z noci čerpajú silu pre ďalší deň. Film Jacquesa Brala sleduje príbeh saxofonistu Léa, ktorý sa po odchode od svojej priateľky nasťahuje k svojmu kamarátovi Bonymu – ašpirujúcemu spisovateľovi. Jednej noci Léo stretáva taxikárku Coru, s ktorou prežije chvíľku vášne na zadnom sedadle auta. Cora je najsilnejšou postavou celého filmu. Je impulzívna, spontánna a koná podľa svojej aktuálnej nálady. Noc, čierna rovnako ako koženka, ktorú nosí a taxík, ktorý riadi,  jej poskytuje akúsi ochranu a anonymitu. Cora si nepripúšťa vlastnú zraniteľnosť a je sama sebou len vo svojom byte, kde si schováva peniaze za nástennou mapou Argentíny. Bojí sa záväzku a sníva o úteku od všetkého, vrátane samej seba. Léo je naopak rojko, ktorý si svoju zraniteľnosť pripúšťa a nebojí sa vyjsť s kožou na trh. Ostatne, celá idea filmu je vyjadrená v jeho replike smerujúcej ku Core, kedy jej Léo povie, že mu nevadí hrať hry, ale chcel by vedieť, akú hru hrá ona. Spisovateľ Bony je postavou, s ktorou sa divák stotožní najlepšie – je to pozorovateľ, ktorému patrí aj posledné slovo v celom príbehu. Film ako celok by fungoval skvelo, nebyť scén zaradených pred úvodnými titulkami, kedy Léo odchádza z reklamnej agentúry, ktorá zamietla jeho jingel a rozchádza sa s priateľkou. Tieto scény navodzujú dojem, že sa jedná o ľahkú komédiu a mal som dojem, že so zvyškom príbehu atmosféricky nijak nesúvisia a film by sa pokojne zaobišiel aj bez nich. Hudbe Karl-Heinza Schäfera musím venovať samostatný odsek. Melodické ťažisko je najmä na partoch saxofónu a bandoneónu. Schäfer obom hlavným postavám nachádza paralelu v hudobných nástrojoch. Léovi je priradený samozrejme saxofón a Core bandoneón a rytmus tanga. Aj keď sa mapa Argentíny – Corinho vysnívaného raja – vo filme ukáže iba dvakrát, v hudbe je jej sen o úteku neustále prítomný prostredníctvom štylizácie melódie do argentínskeho tanga, s čím súvisí aj využitie bandoneónu v inštrumentácií. (19.07.2024)